Choď na obsah Choď na menu
 


3. NOVÁ KONCEPCIA

3. Nová koncepcia vyučovania dejepisu v základných a  stredných školách

Ciele dejepisného vyučovania

 V pedagogickej teórii a praxi sa stretávame s pomerne zložitým problémom, ktorý sa dotýka cieľov dejepisného vyučovania. Táto problematika je aktuálna najmä v súčasnom období, keď sa v rámci postupnej demokratizácie a liberalizácie nášho školského systému usilujeme hľadať nové miesto spoločenskovedného vzdelávania, ktorého nosným vyučovacím predmetom je dejepis. Uvedomujeme si, že to nebude jednoduchý proces, lebo poznávať hodnoty bolo vždy ťažké. Dnes sa skôr sústreďujeme na to, ako niečo robiť, než ako niekym byť. Práve prostredníctvom dejepisu uvažujeme o jednej zo základných otázok: Čo to znamená byť človekom?

 Otázka síce predpokladá odpoveď, ale nikdy nie úplnú. Odhaľuje, akým spôsobom sa ľudia snažia dať svetu morálny, duchovný a intelektuálny zmysel, ako jednotlivci i celá spoločnosť definujú spoločenský, politický i morálny život a snažia sa ho dosiahnuť, ako sa pokúšajú zosúladiť slobodu so zodpovednosťou občana.

 Spoločenskovedné vzdelanie i výchova dejinami neznamenajú a priori humánnosť a nemusia tiež dávať človeku to, čo Cicero nazýval "podnety k ušľachtilému správaniu". No tým, že prebúdzajú schopnosť uvedomiť si, aké by asi bolo byť niekym iným, žiť v inej dobe, v inej kultúre, učia nás hovoriť o nás samých.

 Preto je treba presnejšie a konkrétnejšie formulovať cieľové požiadavky, ktoré vyplývajú z povahy historického materiálu, výchovno-vzdelávacích kategórií i kvalitatívne nového chápania dejepisu v demokratickej spoločnosti. Ďalej je nutné uviesť ciele dejepisného vyučovania do širšieho kontextu, do vzťahu podradenosti či nadradenosti, do presne určenej hierarchie, v ktorej by dosiahnutie jedného cieľa bolo základom na dosiahnutie cieľa ďalšieho. A napokon na základe presnejšieho a konkrétnejšieho vymedzenia cieľov vytvoriť presnejšie a objektívnejšie meranie výsledkov vyučovanie dejepisu.

 Tieto vytýčené úlohy by mali postupne viesť k utvoreniu istej štruktúry cieľov v dejepisnom vyučovaní. Z praktického hľadiska je potrebné, aby táto štruktúra cieľov bola pre učiteľov jasná a konkrétna, aby si na jej základe dokázali učitelia utvoriť vlastné ciele, vlastnú osobitnú koncepciu dejepisného vyučovania.

 V štruktúre dejepisných cieľov vystupujú ako prvé ciele súvisiace s intelektuálnymi schopnosťami žiakov. Môžeme ich označiť za všeobecné, perspektívne ciele, ktoré vyplývajú zo všeobecnej náuky o vyučovaní. Tieto ciele vytvárajú systém navzájom súvisiacich cieľových štruktúr a sú usporiadané hierarchicky. Najnižšiu úroveň cieľov predstavujú vedomosti. O stupeň vyššie stojí úroveň pochopenia. Je nepochybné, že pre pochopenie sú potrebné vedomosti. Hierarchicky vyššie stojí kategória použitia. Aj tu však platí - ak chceme niečo použiť, musíme to najskôr poznať a chápať. Týmto spôsobom rozlišuje americký pedagóg Benjamín Bloom v oblasti príbuzných cieľov šesť "stupňov": vedomosti, pochopenie, použitie, analýzu, syntézu a hodnotenie. Tento, navzájom podmienený systém všeobecných cieľov v hierarchickom usporiadaní sa nazýva Bloomova taxonómia (BLOOM, B.S. Taxonomy of Educational Objectives, New York 1964, s. 33). Praktické na Bloomovej taxonómii je to, že vypracoval sériu otázok, ktoré rozvíjajú jednotlivé úrovne a dajú sa aplikovať vo vyučovaní dejepisu.

 Bloomova taxonómia je základom vypracovania štruktúry cieľov dejepisného vyučovania v základnej a strednej škole a je súčasťou novej koncepcie vyučovania dejepisu v základných a stredných školách i nových učebných osnov pre základné školy.

 Príklady otázok:

1. Vedomosti: povedz - vymenuj - kto - kde - kedy - ktorý - čo  si pamätáš - definuj - nájdi - uveď, čo vieš.

2. Pochopenie: povedz vlastnými slovami - opíš, ako sa ťa to  dotýka - daj do vzťahu - interpretuj - porovnaj

 - daj do protikladu.

3. Aplikácia: demonštruj - použi na riešenie - kde (kam) to  vedie - ako to môžeš využiť - kde.

4. Analýza: ako - odôvodni - prečo - prečo sú príčiny - aké sú

 dôsledky - ako by si začal - aké sú kroky postupu

 - uprav - špecifikuj podmienky - vymenuj problémy.

5. Syntéza: utvor - vymysli - navrhni - koľko hypotéz môžeš

 utvoriť - ako ináč - čo by sa stalo, keby - zlož

 - rozvíjaj - utvor nové - vymysli - niečo nové.

6. Hodnotenie: utvor normu - ktoré sú dobré a zlé - ktoré sa ti  páči - posúď - odstupňuj od dobrého po zlé - zváž

 podľa - zhodnoť výsledok - posúď dôkaz - zhodnoť

 podľa toho, ako cítiš - rozhodni.

 Bloomovej taxonómii v dejepisnom vyučovaní odpovedajú tri navzájom podmienené úrovne: v poznávacej oblasti, hodnotovej a v oblasti konania.

 V poznávacej oblasti sú to:

 1. Základné vedomosti z oblasti historických faktov, ktoré predstavujú historické fakty o čase, priestore, dejoch, osobnostiach, javoch, historickú terminológiu, historické definície, výroky a historické pramene, z ktorých žiak získava informácie (učebnica).

 2. Základné schopnosti a zručnosti poznávať historický materiál, ktoré predstavujú schopnosť a zručnosť vyhľadávať pramene, schopnosť získavať z nich poznatky a zhromažďovať ich k danej otázke, schopnosť a zručnosť zaraďovať historické fakty chronologicky, synchronicky, zaraďovať historické fakty vo vzťahu k priestoru a k času, vedomie nerovnomernosti historického vývoja a napokon schopnosť a zručnosť ústneho a písomného vyjadrovania o historických faktoch, javoch, udalostiach, dejoch a historických predstavách.

 3. Pokročilé vedomosti z oblasti historického systému, ktoré predstavujú historické pojmy, súdy, úsudky, klasifikáciu historických poznatkov, historické zovšeobecnenie, metodologické postupy (ako pracuje historik).

 4. Pokročilé schopnosti a zručnosti poznávať historický materiál, ktoré predstavujú pochopenie a aplikáciu historických poznatkov, analýzu historického materiálu, schopnosť a zručnosť utvárať vlastné postupy a pracovať podľa nich, schopnosť a zručnosť riešiť problém.

 V hodnotovej oblasti konania sú to ciele, ktoré predstavujú utváranie historického uvedomovania, záujmov, názorov a postojov, schopnosti spoločenskej a osobnej orientácie, schopnosti uplatňovať svoje názory a postoje. Treba však podotknúť, že tieto ciele boli v minulosti výrazne limitované ideologickým vplyvom a indoktrináciou.

 Dá sa predpokladať, že limity budú jestvovať naďalej. Veď dejepis, ako vyučovací predmet je viac ako iné predmety "prifarbovaný" ideologickým pozadím alebo pozadím životných názorov tých, ktorí sa ním zaoberajú - historikom, učiteľom dejepisu. Aj napriek tomu má učiteľ dejepisu zabezpečovať pluralitu názorov, mal by eliminovať čierno-biele videnie a poskytovať priestor viacerým názorom, pohľadom na historické udalosti. Pri realizácii týchto postupov bude učiteľom pomáhať aj učebnica dejepisu, ktorá v rubrike O čom rozprávajú staré listiny prináša konkrétne ukážky kontradikčnej dokumentácie.

 Rovnako je potrebné zamerať sa na problém spoločenskej a osobnej orientácie v dejepisnom vyučovaní. Podstatou moderného vyučovania sa stáva pochopenie problémov sveta a života spoločnosti, v ktorej sa žije. Je to cieľ, ktorý sa označuje pojmom "objasnenie existencie". Dôležitým aspektom je tu poznávanie časovej kontextovej zviazanosti vlastnej pozície so spoločnosťou.

 Aby sa mohlo dospieť k väčšej pravdepodobnosti, že sa uvedené cieľové zámery dosiahnu, môžme si z hľadiska ich perspektívy vyčleniť ďalšie ciele, ktoré uzvárajú istú stratégiu vyučovacích postupov pre učiteľa a zároveň súvisia s hodnotovou oblasťou a s oblasťou konania žiakov.

 Ide o tieto cieľové kategórie:

 1. Dejepis má byť zaujímavý (estetické ciele):

 Históriu možno chápať aj ako pestrú scénu zaujímavých a fascinujúcich udalostí. Vo vyučovaní môžeme tento aspekt zdôrazniť aplikovaním zážitkovosti, ktorej obsahom sa môžu stať didaktické hry, hry na úlohy alebo stimulačné hry. Nezastupiteľné miesto má živé a dramatické slovo učiteľa.

 2. Dejepis má poskytovať prehľad (teoretické ciele):

 Učiteľ má poskytovať žiakom ucelené a prehľadne usporiadané vedomosti, vypracúva pre žiakov rôzne prehľady, schémy, tabuľky, množinové zápisy, ktorými sa usiluje vystihovať podstatné a hlavné znaky problému. Skvalitnenie prehľadu a systemizáciu vedomostí možno dosiahnuť pestrejším výberom metód a foriem opakovania.

 3. Dejepis má učiť premýšľať o dobre a zle (etické ciele): História poskytuje veľa situácií, v ktorých ľudia svojím

správnym alebo nesprávnym rozhodnutím môžu v dobrom alebo v zlom zmysle ovplyvniť svoje prostredie. Konfrontáciou takýchto situácií môžu žiaci získať zmysel pre dobro a zlo.

 4. Dejepis má inšpirovať (monumentálne ciele):

 Učiteľ objasňuje konkrétne životné príbehy, osudy, dramatické konflikty. Tie sa môžu stať pre žiakov pozitívnym alebo negatívnym príkladom. Práve v tejto oblasti má učiteľ výbornú možnosť vzbudiť záujem o históriu, lebo táto rovina vyučovania prináša veľké množstvo výchovno-vzdelávacích hodnôt.

 5. Dejepis má pestovať živé tradície (antikvárne ciele):

 Z histórie získavame informácie o tom, aké hodnoty nám zachovali minulé generácie. Žiaci by mali pochopiť, že ľahkomyseľné zaobchádzanie s nimi môže viesť k strate hodnôt pre budúce generácie.

 6. Dejepis má viesť k utváraniu kritického stanoviska (kritické ciele):

 Táto cieľová kategória je v podstate v protiklade s predchádzajúcou. Žiaci za pomoci učiteľa odhaľujú aj to, čo je negatívne v minulosti, veľa predsudkov, stereotypov, ktoré častokrát pretrvávajú aj v prítomnosti. Najlepším spôsobom utvárania kritického stanoviska je porovnávanie súčasnosti so situáciou v minulosti.

 7. Dejepis má politicky utvárať (ciele politického utvárania), uvedomovať:

 Z histórie sa má žiak naučiť, že je súčasťou určitej konkrétnej spoločnosti. Učí sa, ako táto spoločnosť vznikla a čo je pre ňu charakteristické. Vyučovanie dejepisu má viesť k tomu, aby žiak, ako budúci občan bol pripravený žiť aj orientovať sa v tejto spoločnosti.

 8. Dejepis má viesť k poznaniu seba samého (antropologické ciele):

 Prostredníctvom histórie sa žiaci oboznamujú s konaním ľudí v rôznych životných situáciách. Z dejín je možné získať veľa životných skúseností. Učiteľ vyberá konkrétnej situácie, v ktorých je človek skutočne prítomný. Alebo môže použiť určité pramene, ktoré vypovedajú o osobných skúsenostiach človeka.

 9. Dejepis má viesť k úvahám (filozofické ciele):

 História nám poskytuje množstvo otázok ktoré nás vedú k uvažovaniu, premýšľaniu. Sú to otázky, ktoré nemôžu byť zodpovedané okamžite. Dávajú príležitosť hľadať vlastné odpovede, ktoré sa nemusia zhodovať s definitívne formulovaným názorom učiteľa.

 Uvedené cieľové kategórie odrážajú spôsoby, akým sa vysvetľovali dejiny v minulosti i v súčasnosti, v rôznych európskych krajinách. Zostavil ich nemecký didaktik Hans Gloeckel. (GLOECKEL, H.: Geschichtsunterricht. Bad Heilbrunn, 1973, s. 11-65). Tieto cieľové zámery majú pre učiteľa motivačnú funkciu, môžu mu pomôcť pri hľadaní alebo zostavovaní vlastnej koncepcie dejepisného vyučovania. Ich prípadná realizácia v praktickom vyučovaní utvára predpoklady na dosiahnutie dlhodobejších všeobecných cieľov, ktoré súvisia s intelektuálnymi schopnosťami žiakov.

 Ako tretie vstupujú do štruktúry cieľov vlastné, konkrétne ciele súvisiace s komunikatívnymi aspektmi dejepisného vyučovania. Môžeme ich označiť aj ako nonkognitívne alebo afektívne ciele. Súbor týchto troch cieľových zámerov utvára "odrazový mostík" na ceste dosiahnuť vytýčenú štruktúru cieľov. Práve minimálne zastúpenie uvedených cieľových kategórií je dôkazom nedostatočného úsilia a schopností učiteľov vychádzať v ústrety žiakovej osobnosti, jeho skutočným potrebám a schopnostiam. Je treba usilovať o zmenu vzťahu a najmä štýlu komunikácie, od ktorej v rozhodujúcej miere závisí vzťah žiakov k učeniu i k samotnému predmetu. Treba odstraňovať prílišnú nadradenosť učiteľa voči žiakom, aby vzťah k nim nevyznieval ako "súboj" dvoch znepriatelených strán. Obsah týchto cieľových zámerov je možné vyjadriť aj takto: "Nepozerajme sa na dieťa ako na otvorený systém, ktorý je schopný prijať akékoľvek naše pôsobenie, ale ako na rovnocenného účastníka vyučovacieho procesu, ktorého osobnostné zvláštnosti podmieňujú výber všetkých prvkov vyučovacieho procesu i charakter učiteľa a žiaka". (AMONAŠVILI, Š.A.: Výchovná a vzdelávací funkce hodnocení ve vyučovaní žáků. Pedagogická fakulta UK, Praha 1987, s. 12).

 Zároveň si však treba uvedomiť, že táto zásadná zmena autoritatívneho hierarchického vzťahu medzi učiteľom a žiakom je dlhodobá a nemôže ju uskutočňovať len učiteľ. Tento proces ovplyvňuje viacero faktorov, ktoré vyplývajú napr. zo sociálnych vzťahov v spoločnosti, z rodinnej výchovy a pod. Ak si učitelia dokážu zostaviť vlastnú koncepciu cieľov eliminujúcich imperatívnosť vo vyučovaní, dokážu zlepšiť efektívnosť i výsledky dejepisného vyučovania.

 Na zostavenie vlastnej koncepcie každého učiteľa je možné využiť tieto konkrétne ciele:

 1. Ciele, ktoré vedú k oslabeniu pocitu hrozby a atmosféry napätia najmä vo vyučovaní:

 Ide tu o charakter vzťahov, ktoré učiteľ vytvára. V atmosfére dôvery, vzájomného rešpektovania sa, spolunažívania žiak omnoho ľahšie prijíma učebné úlohy. Žiak by mal cítiť, že sa s ním ráta, že si učiteľ váži jeho názor, že mu dôveruje a radí sa s ním.

 2. Ciele, ktoré vedú k voľbe výberu:

 V tejto kategórii ide o utváranie takých možností, ktoré žiaka stavajú do situácie slobodnej voľby a samotného rozhodovania, napr. zadávanie ťažkých a ľahších učebných úloh alebo zadávanie úloh, ktoré zostavili samotní žiaci.

 3. Ciele, ktoré vedú k utváraniu kultúry prekonávania ťažkostí spojených s učením:

 Ide tu napr. o zadávanie úloh, o ktorých sa vie, že ju žiak zvládne. Zadať úlohu ako pascu alebo úlohu, o ktorej sa vie vopred, že ju žiak nezvládne (pomsta, trest) nesvedčí o kultúrnom vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Ďalej by malo ísť o to, aby učiteľ žiakovi ukázal, že jeho úspech či prípadný neúspech mu nie je ľahostajný.

 4. Ciele, ktoré vedú k rozvíjaniu spolupráce so žiakmi: Tieto ciele vedú k hľadaniu spôsobu, akým učiteľ spolupracuje so žiakmi. Predovšetkým je to taký spôsob, v ktorom sa žiak necíti byť objektom pedagogického pôsobenia, ale samostatne a slobodne konajúcou osobnosťou.Tu veľa záleží na schopnosti učiteľa ukázať žiakovi, že ho pokladá za spolupracovníka, ktorý mu pomáha riešiť problémy, úlohy.

 5. Ciele, ktoré vedú k obohateniu prostredia, v ktorom sa vyučuje:

 V týchto cieľových zámeroch nám ide o postupné utváranie estetického prostredia, budovanie dejepisnej učebne, vytváranie rôznych zbierok atď.

 Uvedené úrovne cieľových štruktúr sú istým návodom na zostavenie individuálnych cieľových zámerov. Môžu byť zvlášť motivačné pre začínajúcich alebo nekvalifikovaných učiteľov dejepisu. Treba ich chápať komplexne, ako navzájom podmienené a prelínajúce sa. Zároveň však úzko súvisia s cieľmi, ktoré vyplývajú zo spoločenských požiadaviek, ako napr. utváranie a formovanie kritického historického myslenia žiakov, dôsledné uplatňovanie plurality ideí, názorov a koncepcií, chápanie rôznorodosti ľudského myslenia, konania, vzťahov a jeho hodnotenia z hľadiska rozličných názorov a perspektív.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Archív

Kalendár
<< 10 / 2018 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 24233
Mesiac: 2694
Deň: 127