Choď na obsah Choď na menu
 


O VZDELÁVANÍ A MOJEJ APROBÁCII

Povolaním som učiteľ. Myslím si, že vzdelávanie, vzdelaní ľudia, to znamená prosperujúci a múdry štát, sociálne spravodlivá spoločnosť , sloboda a tvorivosť všetkých ľudí.

Pred nežnou revolúciou komunistická strana proklamovala vzdelanostnú úroveň  „svojho ľudu“, za prvoradú. Ale najvýznamnejšou zložkou vzdelávacích aktivít a hlavným obsahom vzdelávania bola komunistická ideológia. 

Po roku 1989 sme si všetci mysleli, že vzdelávanie, naše školstvo, naši učitelia, a hlavne naši žiaci budú stredobodom pozornosti všetkých politikov, politických strán, poslancov, všetkých rodičov aj učiteľov. Ukazuje sa, že nie celkom je to tak.

 Niekoľko reforiem,  z ktorých ani jedna nebola dokončená, 17 ministrov školstva, poddimenzované financie, frustrovaní a apatickí učitelia a nezáujem rodičov – to sú hlavné syndrómy porevolučného vývoja slovenského školstva. To, že v medzinárodných meraniach vpatríme  medzi najhoršie  krajín Európskej únie,  že  v úrovni  vzdelávania sme dlhodobo a permanentne na spodných priečkach krajín OECD, to o niečom svedčí. 

Neviem si spomenúť, či niektorý  porevolučný predseda vlády povedal,  že školstvo je jeho srdcovou záležitosťou. Že bude osobne dohliadať na to, aby malo dostatok financií, kvalifikovaných učiteľov, moderný obsah i metódy a že bude nosnou ideou programového vyhlásenia a  stredobodom rokovaní vlády i parlamentu . Ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem. Ale výsledky a súčasný stav nášho školstva potvrdzujú to, čo som uviedol. 

 

O mojej aprobáciii

Ako som pristupoval vylučovaniu slovenského jazyka a dejepisu, keď som nastúpil na základnú školu?

 Keďže som mal zákaz výkonu učiteľského povolania, učiť som začal až v  1985. Po nástupe do školy som s hrôzou zistil, čo sa musia deti učiť. V 5. ročníku základnej školy museli žiaci čítať a analyzovať Hviezdoslavovu báseň Dedinôčka to je, učivo gramatiky aj literárnej výchovy  bolo plné balastu, texty boli neaktuálne, nezáživné a neboli prispôsobené veku detí.

V dejepise toho balastu bolo ešte viac, bola to samá ideológia, sama komunistická strana, triedny boj. Napriek tomu, že som mal v predchádzajúcich rokoch problémy, začal som učiť po svojom. Keďže som zistil, že mnohí piataci nevedia vôbec čítať (niektorí len slabikovali), nie ešte aby textu rozumeli, zmenil som prístup k čítaniu literatúry. Povedal som žiakom nech čítajú, čo chcú, čo ich zaujíma. Nech knihy donesú a porozprávajú o tom,  čo prečítali. Jeden žiak priniesol komixy. Bol som rád, že vôbec neičo číta a že o tom dokázal aj rozprávať vlastnými slovami.

Neskôr som v dejepise začal ako nástroj pre objektívne informácie používať Týždenník aktualít, ktorý vychádzal s požehnaním novéhogGorbačovského vedenia v Sovietskom zväze. Boli tam informácie o represiách stalinskej éry. Súčasne som začal využívať mimo učebnicovú literatúru. Žiaci priniesli na hodinu dejepisu knihy o antickej histórii, ktoré mali doma. Bol som prekvapený, mali toho veľmi veľa. Začal som používať knihy, ktoré vydávali naše vydavateľstvá. Žiaci ich čítali, robíli z nich referáty, ktoré potom prednášali v triede. V tom čase som robil aj lektorské posudky pre nové učebnice dejepisu.

 Po zmenách v  som sa v prvej polovici roku 1990 podieľal na prvých  úpravách dejepisných osnov aj tvorbe metodických pokynov pri používaní socialistických učebníc. V ďalších rokoch som potom už ako ústredný metodik dejepisu pre Slovensku republiku participovala ako gestor na vytváraní novej koncepcie vyučovania dejepisu, jej v zavádzaní do praxe i na vzdelávaní okresných metodikov dejepisu. A zavedení novej koncepcie som ako metodik manažoval projekt vydávania série nových učebníc, ktoré vydávalo vydavateľstvo Orbis Pictus Istropolitana. Na tú dobu to bol nevídaný počin, učebnice vyhrali aj súťaž o najkrajšiu knihu. Obsahovo, didaktickým spracovaním, metodickým stvárnením a výtvarným riešením boli tieto učebnice čosi výnimočné. Myslím, že znamenali prelom v nazeraní na tvorbu učebníc.

 Čo sa týka jazyka slovenského, situácia najmä v oblasti literárneho vyučovania nebola dobrá. Keďže som mal kontakty s pracovníkmi Kabinetu literárnej komunikácie na vtedajšej PdF Nitra, predložil som im návrh na radikálnu zmenu v systéme vyučovania slovenského jazyka a literatúry. Vtedy tam pôsobili aj  René Bílik a Peter Zajac, ktorí s mojou predstavou zmeny literárneho vyučovania súhlasili. Vytvorili sme odborný tím,  ktorý navrhol novú koncepciu vyučovania slovenského jazyka a literatúry. Tá však do praxe už nestihla vstúpiť. Politickú moc prevzal Mečiar a školstvo ovládla SNS.

Napriek toimu som aj neskôr, literárnu výchovu neopustil. Pripravil som niekoľko projektov učebníc, ktoré svojím ponímaním už dokázali reflektovať na novú výzvu vo vzdelávaní – digitálne učebnice. V konkurzoch však neuspeli. Písal sa rok 2004. V tom čase to bola utópie. Možno je to tak dodnes.  

© Ján Cangár, august 2017, upravené august 2018

 

 
 


Archív

Kalendár
<< 10 / 2018 >>


Štatistiky

Online: 1
Celkom: 24232
Mesiac: 2693
Deň: 126