Choď na obsah Choď na menu
 


TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije)

 01b1aa82296f42fa0511e6fa3de10a6f--pegasus-logo-design.jpg

 

Trocha poézie 

(nikoho nezabije)

 

 

 Pod týmto názvom som sa rozhodol vytvoriť na svojej webovej stránke ORBIS MEA vytvoriť novú rubriku. 

Keď som dostal tento nápad, vôbec som netušil, že už existuje toto:
V ČECHÁCH (PRAHA, BRNO) EXISTUJÚ NA ULICIACH, AJ INDE POÉZIOMATY.

(Dalšie linky)

Informáciu o tom som počul 21. októbra 2018 ráno o 7:20 hod. na stanici Rádio Slovensko v relácii Euroskop.

Ja som svoj „poéziomat“ vytvoril na svojej stránke ORBIS MEA.

Prečo?

Žijeme v neustálom strese, sme emocionálne deprimovaní. Zabúdame troška sa pristaviť, zamyslieť, skúsiť sa pozrieť do svojho vnútra.  

A tak sa mi zdá, že poézia, verše, by mohli byť tým liekom na naše rozorvané vnútro.

Raz začas skúsme vnímať krásu slova, snívať pri čítaní veršov, pri metafore vloženej do básne. 

V rubrike TROCHA POÉZIE... m ponúkať verše a básnikov, ktorých mám rád. Naprieč históriou literatúry i cez geografické  a literárnoteoretické spektrom. Tak, ako ma to nápadne, akú budem mať náladu alebo na momentálne podnety okolia.

Verím, že si aj táto poézia nájde svojich čitateľov a  čitatelia svojich básnikov. K niektorým ukážkam j linky s recitáciou veršov v audio alebo video nahrávok. 

Kto bude mať záujem, môže na mailovú adresu orbismea@gmail.composlať báseň podľa vlastného výberu s uvedením zdroja, kde sa báseň nachádza. 

Ján Cangár

 

Príspevky

LAWRENCE FERLINGHETTI

beatgeneration_logo.jpgV USA sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia objavila generácia básnikova spisovateľov, ktorá nebola spokojná so stavom americkej konzervatívnej spoločnosti orientovanej na konzumný spôsob života. . Táto skupina literátov s názvom Beat Generation alebo „bítnici“ sa výrazne zapísala do dejín nielen americkej, ale aj svetovej literatúry. Výrazom nespokojnosti bola ich literárna tvorba i nekonformný spôsob života.  Prejavilo sa to napríklad v románe Na ceste Jacka Kerouaca, v básni Vytie Alena Ginsberga a v zbierke básní Gregory Cora  The Vestal Lady on Brattle and Other Poems (Panenská dáma na ulici Brattle a iné básne). K najvýznamnejším predstaviteľom bítnikov patril Lawrence Ferlinghetti, ktorý vo svojom vydavateľstve vydával ich diela.

K československému čitateľovi sa ich tvorba dostala v druhej polovici šesťdesiatych rokov, pričom určitým prelomom bola návšteva Alena Ginsberga v Prahe v roku 1965 a škandály s touto návštevu spojené. To samozrejme vyvolalo vo verejnosti zvýšený záujem o tvorbu „stratenej generácie“.

Ja som sa k ich tvorbe dostal už v roku 1965. Mimoriadne som si obľúbil najmä básne Ferlinghettiho. (Na Slovensku vyšla v roku 1965  zbierka jeho básní Smutná nahá jazdkyňa.) Preto Rozhodol zverejniť jednu z jeho najznámejších básní Svet je ohromne miesto kam sa narodiť.

 

E

 
31. 10. 2018 | Rubrika: TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije) | Komentáre: 0

ANNA A MARÍNA - DVE KREHKÉ DUŠE RUSKEJ POÉZIE

A

 Anna a Marína. Dve poetky takmer s identickým osudom. Anna Achmatovová a Marína Cvetajevová. Obe žilii takmer v rovnakom období, obom bol osudný komunistický stalinský rteror. Aj jedna, aj druhá bola prenasledovaná, mali zákaz publikovať svoju poéziu. Kým Anna po po násilnej smrti svojho manžela aj syna sa utiahla do seba, Marína, ako emigrantka sa po vypuknutí druhej svetovej vojny vrátila domov, aby tam našla svoju smrť.

Obe autorky písali svoje verše o láske, ale najmä vo smútku a pohnutom osude. Ich poézia založená na symboloch aj v dnešnej dobe svojim čitateľom prináša krásu slová aj smútok v duši.

Obe, Anna aj Marína, svojimi veršami  protestovali proti zlobe, aj prroti násiliu totalitného režimu. Ich život aj  ich poézia nech sú pre nás mentom.

 

 
27. 10. 2018 | Rubrika: TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije) | Komentáre: 0

JACQUES PRÉVERT

 S francúzskym básnikom Jacquesom Prévertom som sa stretol prvýkrát niekedy v roku 1966 alebo 7167. Študoval som vtedy na Pedagogickej fakulte v Nitre. Bol som členom študentského divadla malých foriem a divadla poézie. RV roku 1967 sme sa rozhodli inscenovať poéziu Jacques Préverta pod  názvom Tá láska. Vtedy som sa do veršov tohto úžasného francúzskeho básnika zamiloval. Aj ešte dnes viem predniesť  jednu z jeho básní Pre teba, moja láska.

V roku 1973 vydal Slovenský spisovateľ pod názvom Tá láska a neláska zbierku Prévertových básní v preklade Vladímíra Reisela. Je to výber 93 básní zo všetkých jeho zbierok, dovtedy vydaných vo Francúzsku. 

Preto som sa rozhodol v rubrike Trocha povezie uviesť práve Préverta. Z veľkého množstva básní bolo ťažko vyberať. Nakoniec som sa rozhodol pre tri kratšie básne – Paris at night, Raňajky a už spomínanú báseň Pre teba, moja láska. K textu poslednej ponúkam aj ilustrácie vybraté z audio nahrávky na YouTube, ktorú tiež pripájam. Ide o prednes vo francúzštine.

Takže priatelia, ochutnajte tri kvapôčky lásky z čaše „básnika lásky“.

 
21. 10. 2018 | Rubrika: TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije) | Komentáre: 0

JÁN SMREK

 Báseň Bacardi som prvýkrát počul niekedy V osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bývali sme vtedy v Petržalke. Mal som vo zvyku vždy večer, keď sme už ležali v posteli, počúvať rádio. Samozrejme stanicu Slovenského rozhlasu. Neviem, aká to bola relácia, ale bolo už hodne po 22. hodine. Vtedy som počul recitovať nášho vynikajúceho interpreta poézie GUstava Valacha. Myslím, že to bol on, ale nie som si istý.

Začal recitovať verše, ktoré som dovtedy nepoznal. Tak, ako plynul text básne, začal som pociťovať eufóriu, rozkoš z melódie a farby hlasu. Text Smrekovej básne sa mi nezmazateľne vrýval do závitov mozgu. y, Také poci som mával, keď som čítal alebo počúval niečo, čo patrí ku klenotom literárnej tvorby.

Báseň počul asi dvoma rokmi, keď som surfoval po áYouTube a hľadal aj literárne ukážky alebo interpretáciu poézie. Bacardi zaznela v interpretácii Mariana Geišberga. Je to fantastický zážitok.

Preto som báseň vybral ako druhú do mojej rubriky Trocha povezie (nikoho nezabije). Pokiaľ Píseň o rose bola uvádzajúcim i motivujúcim textom, Bacardi považujem za jedným z prvých klenotov poézie, ktorú chcem v rubrike uvádzať.

K básní pripájam aj link na YouTube.

Ján Cangár

 
17. 10. 2018 | Rubrika: TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije) | Komentáre: 0

JIŘÍ SUCHÝ

Keď bolo v roku 1959 v Prahe založené divadlo SEMAFOR, znamenalo to doslova revolúciu vo vtedajšej fádnej šedi socialisticko-proletárskej kultúry. Založili ho dvaja Jurajovia Jiří Suchý a Jiří Šlitr. A boli to oni, čo do piesňovej  tvorby priniesli nový fenomén – sviežu  hudbu poetické texty.

 Jiří suchý povýšil texty populárnej hudby, šlágrov, do polohy básní, poézie. Mnohé jeho texty sú básne, ktoré preto patria do zlatého fondu českej literatúry. 

S tvorbou autorov Semaforu som sa neustále stretával prostredníctvom rozhlasu, kde ich pesničky  tvorili podstatný fond vo vysielaní hudby, ale aj v podobe literárnej. Lebo ich hry vychádzali aj v knižnej podobe.  Medzi moje najobľúbenejšiu hru patrilo knižné vydanie podľa mňa ich najgeniálnejšieho kabaretu Jonáš a Tingl tangl. Kniha vyšla vo vtedajšej mládežníckej edícií Máj (v ktorej vyšlo veľké množstvo kvalitných titulov českej, slovenskej i svetovej literatúry a ktoré mám dodnes vo svojej knižnici). Kniha o Jonášovi bola obchytaná, ufúľaná od môjho neustáleho vracania sa k dialógom Suchého a Šlitra.  Boli geniálne vyšperkované, vypointované a pri ich čítaní som  sa nádherne zabával a nahlas smial, až mi slzy tiekli.

Táto kniha bola na v mojej knižnici uložená na čestnom mieste a mne na očiach. Nikomu som ju nepožičiaval. Raz som ju požičal tzv. priateľovi. Odvtedy som ju už nevidel.

Divadlo Semafor, Suchý a Šlitr, ich dialógy, hry, pesničky a ich poetika ma hlboko ovplyvnili  a rezonujú vo mne dodnes.

Ján Cangár 

 

 
12. 10. 2018 | Rubrika: TROCHA POÉZIE (nikoho nezabije) | Komentáre: 0
 


Archív

Kalendár
<< 11 / 2018 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 26831
Mesiac: 3136
Deň: 138