Choď na obsah Choď na menu
 


BÁSNICI Z MOJEJ DIPLOMOVKY - MILAN RÚFUS

Keď som v roku 1970 končil štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre, ako tému svojej diplomovej práce som si vybral Metafora v súčasnej slovenskej poézii. Bola to neprebádaná téma. A keďže som mal poéziu rád, pravidelne som sledoval vydávanie najnovších básnických zbierok, potešilo ma, že mi konzultant odporučil analyzovať básnické zbierky Miroslava VálkaMilána RúfusaJána OndrušaJána StachaJána ŠimonovičaKamila Peteraja.

Preto si dovolím rubrike TROCHA POÉZIEpredstaviť tvorbu týchto autorov.

Ako druhého uvádzam básnika Milana Rúfusa.

 

is.jpeg

 

MILAN RÚFUS

 

(* 10. december 1928, Závažná Poruba – † 11. január 2009, Bratislava), slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista.

Narodil sa v rodine murára a vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku, na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1948 úspešne zmaturoval a v rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 – 1972 pôsobil na univerzite Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Od roku 1990 do svojej smrti v roku 2009 žil na dôchodku v Bratislave. Od roku 1991 až do r. 2008 bol pravidelne nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

 

Škola pokory  

     Keď sa raz pominie

svetlý čas tvojho splnu,

zvoľna sa stáva z teba korisť.

Pozorujú ťa predátori

jak postrelenú srnu.

 

Chce sa ti volať, nevieš kam.

Snáď bytiu do réžie.

 

"Nie je to azda tvoja chyba,

ak živé v tebe žije iba

tým, že sa o to bije?"

A kto už nemá na bitie,

na bytie stráca právo?

Čo ti to vtedy chodilo

tou stvoriteľskou hlavou?"

Takto sa búriš (ako Jób 

kedysi na úsvite dôb)

nad človečími osudmi.

 

A potom prosíš: "Odpusť mi,

ty Blízky za diaľavou." 

Milan Rúfus - A napokon láska       

A napokon láska. Láska k žene,

ku dieťaťu, láska k živému.

 

Aj keď bolo všetko zaplatené,

je to dar. Tak zaďakujme mu.

 

Za to, že je, čím sú hviezdy lodi

najjasnejšia medzi hviezdami.

 

Láska, ktorá plodí nás i rodí

na krátku púť svetom neznámym.

 

Láska - nebo naraz také blízke.

Víno bohov v krehkej nádobe.

 

Láska, ktorá sedí pri kolíske.

Láska, ktorá kľačí na hrobe.

 

Láska - sviatok človečieho tvora.

Tá, čo iba nechtiac ublíži.

 

A nad ľudskou - láska Božia, ktorá

odovzdane visí na kríži. 

Ladislav Novomeský - To strašlivé   

Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je,

to nič je strašlivé: nič v ničom stratené,

ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje,

ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.

 

To prázdno bezozvenné pri nehybnom kroku,

ten výkrik nezvučný a sykot bez hada,

nemý šum vyschlej rieky v neskrojenom toku,

belostná nádhera do tvaru nevliata.

 

 

img_1987.jpg

 Kto si?      

Povedz mi, Ktosi,

kto si?

Že chodidlami bosý,

tak bez ustania roztáčaš

ten hrnčiarsky kruh Zeme?

 

A čo je z toho za deň krehkých nádob!

Na živú vodu.

Na zlaté vajíčko od nevidomej sliepky.

 

Až krčah cestou z potoka sa rozbije.

Tu čriepky,

že sú z hliny, hlinou prihrnieme.

Máličko bledí pritom.

A takým tichom tichí,

že ako výbuchy sa rozliehajú v ňom

neudržané vzdychy.

 

A ty len hnetieš, točíš.

Svoj vlastný pán,

svoj kočiš. 

Pramene

 

 

 

FOTO

Obal knihy TRIPTYCH

 

 

 

 
 


Archív

Kalendár
<< 12 / 2018 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 30382
Mesiac: 3554
Deň: 105