Choď na obsah Choď na menu
 


Malaga, júl 2017

16. 8. 2017

Pôvodne som nemal V úmysle ako vstupný text rubriky o Malage písať o návšteve Malagy v lete roku 2017. Ale príhoda, ktorá sa odohrala počas tohoročného dvojtýždenného pobytu, zmenila môj plán o 180°.

Keď sa narodil náš prvý vnuk, boli sme takmer „pri tom“. Vidieť vnuka pár hodín po narodení. Ja, ako otec, som nikdy nemal to šťastie vidieť svoje deti tesne po pôrode, nieto ešte byť „pri tom“. Vtedy bránili otcom vidieť svoje deti po pôrode, nieto ešte aj byť pri ňom. Syna som uvidel na druhý deň, keď mi ho cez zasklenú stenu v pôrodnici na pár sekúnd po známostí ukázala sestrička. Potom som ho uvidel, až keď manželka prišla z pôrodnice. A dcéru som videl až po niekoľkých dňoch po príchode domov.

A vtedy som na posteli pri dcére skôr tušil ako videl resp. nevidel môjho vnuka. Bol taký maličký, že som mal problém identifikovať, čo tá kôpka na posteli je. O pár minút som ho aj držal v náručí. Poviem vám, že to bol fantastický pocit. Myslím, že mi to potvrdia všetci starí otcovia a mamy, ktorí mali to šťastie a mohli na vlastné oči vidieť čerstvo narodené vnúčatá.

Vnučka sa narodila o tri roky neskôr, Videl som ju až o niekoľko týždňov, lebo v čase jej narodenia sme do Malagy nemohli ísť.

Prečo sa mi do pamäti zapísal dátum 20. jún 2017?

Bola nedeľa a my sme boli pozvaní k dcére na grilovačku. Stretli sme sa tam aj so druhými starými rodičm . Bolo veľmi teplo a deti behali po terase pokrytej zeleným umelým trávnikom, alebo sa pľačkali v nafukovacom bazéne. My dospelí sme oddychovali po bohatej nádielke chutných španielskych grilovaných špecialít.

V jeden okamih som prišiel k mojej vnučke, ktorá sedela na tráve. Keď som podišiel bližšie,  vystrela ku mne malé rúčky. Nevedel som, čo chce, či nechce ísť na ruky. Chytil som ju, a ona sa odrazu postavila na vlastné nohy. 

Keďže vnučka mala len niečo vyše roka, nevedela ešte chodiť. Pohybovala sa buď štvornožky, alebo sa šuchala po zadku.

Vtedy, keď vystrela svoje rúčky smerom ku mne a postavila sa, udialo sa niečo zázračné: moja vnučka sa pohla smerom dopredu. Spravila prvé kroky. Ale nebola to len chvíľka. Vnučka ma nútila posúvať sa dozadu, zatiaľ čo ona svojimi malými nôžkami kráčala po zelenom trávniku dopredu a neskutočne si to užívala. Tešila sa, že ide po vlastných. Chodili sme po tej terase z jednej strany na druhú. Medzitým dcéra začala tento okamih natáčať.

Bola nedeľa  2.7.2017, 13:39.

Bol to neuveriteľný zážitok. Nielen pre moju vnučku, ale najmä pre mňa. Ja som sa ako rak posúvaldozadu, ona kráčala dopredu. Akoby v tom bola nejaká symbolika. Protiklad mladého a starého. Ona, štrnásťmesačná, kráča dopredu, ja, sedemdesiatnik, cúvam dozadu. Tento okamih mal ešte jeden symbol: akoby moja vnučka tým, že vystrela ku mne ruky, ma požiadala o pomoc. Ako by povedala: Dedko, prosím ťa, pomôž mi postaviť sa na vlastné nohy.

Tým, že som to urobil, som ju pozval do života, medzi dospelých, medzi ľudí ktorí kráčajú po vlastných nohách. Akoby to  znamenalo, že sa už vie postaviť na vlastné nohy a že dokáže s pomocou dospelých urobiť aj svoje prvé kroky.

Tento akt sa počas nášho tohoročného letného pobytu Malage zopakoval niekoľkokrát.

V jej prvých krôčikoch sme nepomáhali len my, dospelí. Pomohol jej aj jej brat

© Ján Cangár, Júl 2017

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.