Choď na obsah Choď na menu
 


UČITELIA EŠTE VYDRŽIA. DOKEDY?

27. 7. 2017

Učitelia ešte vydržia. Dokedy?

Sto dní od nástupu vlády už dávno uplynulo. Blíži sa koniec roka, bude sa bilancovať. Aj noví ministri si zaškrtnú, čo sa im podarilO za pol roka splniť. Minister Krajcer zlučuje televíziu a rozhlas, Mikloš šetrí, kde sa dá, vo výhľade je nový Zákonník práce a ďalšie zmeny v sociálnej oblasti. Len v rezorte školstva je akosi ticho.

Ba nie celkom. Po funuse  vyšli nové učebnice cudzích jazykov, ktoré vraj učitelia môžu použiť až o rok, lebo pre tento sa už zabezpečili. Vychádzajú aj ďalšie učebnice ako pozostatky minulovládnych pochybných konkurzov.

A došlo ak posúvaniu stoličiek. Zmenili sa, aj keď to trvalo, riaditelia niektorých celorezortných inštitúcií - Metodicko-pedagogického centra, ŠIOV-u a dokonca  v Štátnom pedagogickom ústave je od nástupu nového ministra už druhá riaditeľka. Ale zdá sa, že to je zatiaľ všetko.

Čo sa týka systému vzdelávania, jeho štruktúry, koncepčných zámerov týkajúcich sa obsahu, akreditácií učiteľov či vydávania učebníc akoby sa nič nedialo. V Štátnom pedagogickom ústave je ticho. Chodby sú prázdne, výskumníci sú zavretí v kanceláriach. Boja sa. Vraj sa pripravuje organizačná zmena. Staré vedenie s novým rieši resty - služebnú cestu riaditeľa a námestníka do Thajska, bývalý riaditeľ mal vraj doma 6 mobilných telefónov, z toho 4 ešte nerozbalené (že by si schcel otvoriť predajňu?), šéf hospodárskej správy je pre istotu na PN-ke, vraj zmIzli nejaké dokumenty. Bolo prepustené celé oddelenie, ktoré riadilo a organizovalo konkurzy učebníc.

A učitelia spolu so žiakmi čakajú, kedy sa konečne začne verejne a nahlas hovoriť, kto tento marazmus spôsobil. Na vine nie je len bývalý minister. Veď mnohí mu pritakávali, slúžili.

Učitelia by už chceli vedieť, kam sa bude uberať naše školstvo, vzdelávanie detí. Blíži sa  17.  november.  Čo pozitívne sme v tejto oblasti dosiahli? Niekoľko nedotiahnutých koncepcií (Konštantín, Milénium), táranie o vlastenectve, pochybnú či poloreformu so štátnym a školským vzdelávacím programom. Nie sú dokončene obsahové a už vôbec nie didaktické zmeny v jednotlivých predmetoch, v prierozových oblastiach (mediálna a multikultúrna výchova..) sa improvizuje. A nové učebnice, to je kapitola sama o sebe. Bývalý minister veľa sľuboval, tvrdil, že prídu hneď. Neviem, či niekedy nejakú učebnicu pre základnú alebo strednú školu napísal. Jej príprava, napísanie, posúdenie, vytlačenie a distribúcia do škôl, to je proces ktorý, ak chceme skutočne učebnice na európskej úrovni, trvá minimálne rok. A to by autori nemohli robiť nič iné. To znamená, že zavedenie  vzdelávacích programov malo byť odložené minimálne o rok.

Ďalším bonbónikom je projekt digitalizácie vzdelávania. Vraj ho stvorili a ešte stále manažujú bývalý riaditeľ ŠP'U a jeho námestník. Za vysoké sumy z peňazí Europskej únie sa snažia vyprodukovať vzdušné ubliny. Tí ľudia nemajú páru o tom, čo by malo priniesť učiteľom, žiakom, školám zavedenie počítačov, internetu a ďalších médií do vzdelávania. Nie ako nejakého ďalšieho prídavku, ale ako funkčného didaktického a metodického prostriedku-

Pritom na začiatku stačí tak málo. Aj v súvislosti s problémom s učebnicami. Čo tak vytvoriť funkčný server, webstránku, napríklad vzdelávanie.sk (alebo učebnice .sk), s priečinkami vzdelávací program, osnovy, štandardy, metodika... A najmä učebnice a v ňom priečinky predmety a v nich priečinky tematické celky a vyučovacie hodiny. A na začiatok by stačilo prelustrovať webové stránky škôl. Čo tam je príprav na hodiny, spracovania tém učiteľmi i žiakmi, nápadov, odporučení, odkazov, dokumentov a prameňov. Nielen texty, aj obrázky, nákresy, fotografie, videá. Veď mnohí učitelia sú už počítačovo zruční, žiaci ešte viac. Nepomáha im štát, pomáhajú si sami. To by ale na ministerstve a najmä na ŠPÚ a ŠIOv musel niekto pohnúť rozumom.

A učitelia čakajú. Aj na rekaciu svojich odborov. je pozoruhodné, že aj dnes, keď sa chystajú zmeny v zákonníku práce, sa odborárski bosovia bijú do pŕs, ako obhajujú záujmy pracujúcich. Ale vážení, kto e kedy sa po roku 1989 zastal učiteľov, toho, v akých pracovných podmienkach a s akými pracovnými pomôckami vzdelávajú, teda pracujú. Zastaralé triedy, staré lavice, málo počítačov, minimum interaktívnych tabúľ či ďalšej techniky. A žiadne aktuálne a kvalitné učebnice. Veď to je ich pracovné prostredie, to sú ich pracovné pomôcky.

Odbory mlčia. Učitrlia to ešte vydržia.

Napokon rodičia. Platitelia daní, z ktorých veľká časť ide práve do vzdelávania. Tým tiež nevadí, čo sa deje v školstve, v akom prostredí sa učia a z čoho ich deti, kam smeruje vzdelávanie v tomto štáte?

Nečudujme sa, že nemáme ani jednu univerzitu medzi 500 najlepšími, že nemáme žiadneho nositeľa Nobelovej ceny, že zaostávame vo výskume, že našu ekonomiku zväčša zachraňujú zahraničné firmy. Aké je základné a stredné školstvo, taká je neskôr celá spoločnosť. Aké vzdelané sú naše deti, takí kreaitívni sme my a budú naše deti, keď dospejú.

Učitelia a s nimi ich žiaci prežli všeličo, aj fašizmus, aj komuznizmus. Možno prežijú aj kapitalizmus.

Ale za akú cenu?

© Ján Cangár, 15.11.2010

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.