Choď na obsah Choď na menu
 


Sľubný projekt

 

SĽUBNÝ PROJEKT

alebo

CONTRADICTIO IN TERMINIS

PROLÓG

Pražská jar, obrodný proces, socializmus s ľudskou tvárou, humánna spoločnosť... Nespočetné množstvo prívlastkov dostal časovo neveľký, ale historicky významný úsek nielen v dejinách krajiny, v ktorej prebiehal a ktorú zásadným spôsobom poznačil. Mal vplyv na ideológiu, politiku, ale najmä morálku súdobej Európy, predurčil schizofréniu nasledujúceho dvadsaťročia nielen v Európe, aby definitívne(?) vyústil do krachu totalitných socialistických ilúzií i realít.

Čo to bolo, čo tak negatívne zasiahlo najmenej dve generácie obyvateľov nielen jedného štátu, čo poznačilo a v podstatnej miere aj determinovalo historické procesy i súvislosti druhej polovice 2O. storočia? Akých to bolo osem mesiacov v maličkej, ekonomicky i geograficky nevýznamnej krajine viac z východnej ako strednej Európy, ktoré v zásadnej miere ovplyvnili  i myslenie miliónov ľudí: strata ilúzií o vybudovaní lepšej a spravodlivejšej - socialistickej spoločnosti?

Bol to reálny pokus o zásadné zmeny politické, hospodárske, sociálne, ale aj, alebo najmä mravné? Alebo to bola ilúzia, sen, ktorý napriek všetkému a všetkým a za podpory státisícov chcela uskutočniť skupina rojkov, či dobrodruhov?

Nie je pravda, že som vôbec nepodľahol eufórii z toho, čo sa dialo. Myslím, že tým musel byť omámený každý, že každý sa musel z toho tešiť: veď naraz sa začalo slobodne dýchať, ľudia sa mohli slobodne združovať, zmizol strach, najrozličnejšie tabu padali, najrozličnejšie rozpory sa mohli otvorene pomenovať, najrozmanitejšie záujmy sa mohli prejavovať, oznamovacie prostriedky začali opäť plniť svoje pravé poslanie, občianske sebavedomie narastalo, skrátka ľady sa topili a okná sa otvárali - bolo ťažké nebyť tým všetkým zasiahnutý a fascinovaný...."

Tieto slová nepovedal nik menší a významnejší, než  Václav Havel. Pravdivo vystihujú tú dobu a reálne dokresľujú atmosféru tých dní, týždňov a mesiacov. Milióny ľudí - a to nielen na javisku tejto hry s poeticko-kontraverzným názvom "socializmus s ľudskou tvárou", ale aj v hľadisku európskych štátov - podľahli eufórii, omámeniu. Bol to reálny sen, sen o slobode: ľudia za ostnatým drôtom mohli slobodne dýchať.

 

PROGRAM ALEBO NÁHODA?

Pražská jar, či obrodný proces nezačal januárom 68,  ani decembrovým plénom Ústredného výboru KSČ. Ba nezačalo to ani na IV. zjazde československých spisovateľov v júni 1967. Rok 1968, jeho ideály i idey majú korene v roku 1945, možno už v roku 1938. Trauma Mníchova a slovenská zrada demokratických princípov v klérofašistickom štáte vyústili neskôr v zmene orientácie na východ, na silný Sovietsky zväz. Osudovosť tohto kroku, ale najmä chybné politicko-mocenské kalkulácie vtedajšej vládnucej elity okolo Beneša i jeho protivníka Gottwalda vyústili v roku 1948 do straty politickej a hospodárskej suverenity Československa. Idea demokracie  totálne prehrala, politické strany v podstate prestali byť stranami vôbec, tzv. opozičné strany stratili akúkoľvek dôležitosť. Stratili sa všetky možnosti politického života.

Komunistická diktatúra okorenená kultom osobnosti, represiami a politickými procesmi našťastie nemala v Československu dlhé trvanie. A aj počas toho musela politická moc čeliť prejavom nespokojnosti ľudí (demonštrácie a štrajky počas meny peňazí v roku 1953). Smrť Stalina a postupné demaskovanie kultu jeho osobnosti v Sovietskom zväze vplývali aj na vnútropolitické pomery jeho satelitov. V Československu nastúpil do čela KSČ Novotný, ktorý mal podiel na politických procesoch s "nepriateľmi socializmu", ale najmä na odsúdení tzv. buržoáznych nacionalistov - Husáka, Šmidkeho, Novomeského a Clementisa. Prezidentom sa stal A. Zápotocký, ktorý ako bývalý odborový funkcionár ešte z predvojnovej ČSR mal na niektoré otázky politického vývoja, ale najmä na metódy uplatňovania politickej moci odlišné názory než Novotný.  Do ťažkého roku 1956 vstupovalo Československo ako štát, ktorý obddobie najťažšej a najkritickejšej lability mal už za sebou.

To determinovalo vývoj aj v období rokov 1956-1960, keď Chruščovov tajný referát na 20. zjazde KSSZ demaskoval obdobie Stalinovej moci. Aj keď pomaly, ale predsa dochádzalo k liberalizácii politických a spoločenských procesov. Neskorý novotnizmus sa stal oázou liberalizmu.

Začiatok 60-tych rokov znamenal v politike komunistov obdobie omylov, chýb, nepochopenia najmä ekonomických procesov. Chiméry "socialistickej" vyspelej spoločnosti, sedemročnica, ktorá sa nikdy nerealizovala, riešenie bytovej otázky, ktorá nikdy nebola vyriešená, nedostatočné a zdĺhavé rehabilitácie obetí politických procesov z 5O-tych rokov, ale najmä programová likvidácia aj zbytkov štátnosti a identity Slovákov, ktorým nová ústava zrušila okyptený parlament (SNR) i vládu (Zbor povereníkov) - to všetko vytváralo podhubie pre kritiku nielen metód vládnutia, ale celého systému. Do útoku zatrúbili intelektuáli, inteligencia, najmä kultúrna. Vrcholila éra divadiel malých foriem, nastupovala nová, nekonformná literatúra, ako svetový fenomén vznikla známa československá filmová škola,  prebúdzala sa aj filozofia, ekonomická teória, sociológia. Obyčajní ľudia začali spomínať na masarykovskú demokraciu. Tribúnou názorov, diskusií, polemík sa stali najmä kultúrne časopisy. Na Slovensku už v 2. polovici 50-tych rokov to bol Kultúrny život - neraz ako tribúna českých spisovateľov a publicistov, ale aj historikov, ďalej Mladá tvorba, v Čechách Literární noviny. Chyby v systéme plánovania hospodárstva mala napraviť Nová sústava riadenia národného hospodárstva, kde sa ako spoluautor objavil Oto Šik, neskorší čelný zástanca trhovej ekonomiky v socializme. Ale aj Šik aj ďalší si uvedomovali, že zmena systému ekonomického si vyžaduje zmenu systému politického.

Určitou kryštalizáciou názorov požadujúcich zásadné zmeny bol zjazd československých spisovateľov v roku 1967. Odtiaľ vyšiel impulz, ktorý sa rovnal manifestu proti kultúrnej byrokracii, cenzúre, administratívnemu usmerňovaniu diskusií, zamlčovaniu a tajnostkárstvu v politike.

Po ňom sa pre vládnucu komunistickú špičku stala situácia už neudržateľnou. Napriek pokusom o "potrestanie neposlušných" spisovateľov sa tvorila opozícia voči Novotnému nielen mimo strany, ale po udalostiach v Matici slovenskej v auguste 1967 aj v slovenskej časti KSČ. Decembrové plénum ÚV KSČ v januári dovŕšilo proces v personálnej oblasti: do funkcie prvého tajomníka strany bol zvolený dovtedy nie veľmi známy Alexander Dubček. Pre daný politický systém Československa bolo symptomatické, že všetky zmeny vo vedení strany prebiehali tajne. Verejnosť sa o nich dozvedala postupne a nie oficiálne.

Január 1968 bol zavŕšením jednej etapy. Išlo o posledné dejstvo tragédie, či skôr tragikomédie? dlhé roky trvajúceho konfliktu medzi intelektuálmi - reformnými komunistami a mocou v totalitmom systéme „socializmu sovietskeho  typu“.

 

A ČO ĎALEJ?

Podľa dobových dokumentov bol pád Antonína Novotného "výsledkom  širokého socialistického a demokratizačného hnutia, ktoré postupne rástlo už od XX. zjazdu KSSZ".  To bola síce pravda, ale politické špičky, ktoré zmeny vo vedení štátu i strany uskutočnili, nemali ucelený program, dokonca ani stratégiu ďalšieho postupu.

Vedelo sa, čo sa nechce. Ale čo sa chce? To si netrúfal odhadnúť ani ten najhorlivejší plánovač.

A predsa. Vodcovia strany vedeli, že ak chcú uspieť, musia zmeniť metódy. Nechceli zmeniť alebo vymeniť socializmus za niečo iné. Chceli ho humanizovať, poľudštiť.

Zrodil sa Projekt? - Utópia? – „Socializmus s ľudskou tvárou“.

Stalo sa  ozaj niečo také mimoriadne? Ani nie. Zatriasli sa múry budovy autoritatívneho režimu. Zvláštne bolo vari len to, že jej sovietski projektanti a československí stavbári nepredpokladali, že to môže byť práve budova zo srdca  východnej Európy. A ešte čosi: že noví správcovia budovy sa začali správať spôsobom, akým sa majú správať slušní ľudia a ako si to želal podnájomník. Vodcovia neurobili nič viac, než že obnovili niektoré demokratické pravidlá.

Udalosti predbiehali ich príčiny. V marci 1968 už bol vývoj v spoločnosti taký,    že to vzbudzovalo nevôľu v okolitých socialistických štátoch, najmä však v Moskve. Prím nehrali politické či štátne orgány. Verejnú mienku formovala tlač. Hoci cenzúru oficiálne nikto nezrušil, napriek tomu neexistovala.  Jedným z ironických paradoxov tejto doby je rezolúcia cenzorov zaslaná najvyšším straníckym orgánom už v marci 1968!, v ktorej nežiadajú nič iného, než - zrušenie cenzúry!

Oneskorenou reakciou na vývoj v štáte bolo vytvorenie programu novej spoločnosti, ktorý vošiel do histórie pod názvom Akčný program.

 

AKČNÝ PROGRAM

Na jednej strane bol považovaný za Magmu Chartu československého reformného hnutia. Niekedy bol označovaný dokonca ako Komunistický manifest 20. storočia, ktorý "predstavoval jednu z najpozoruhodnejších perspektívnych, reformných koncepcií nielen československého, ale aj medzinárodného socializmu, prvý komplexný projekt ekonomiky, politiky a spoločenských vzťahov". Na druhej strane podľa  Petra Pitharta sa „...text Akčného programu objavil neskoro. Verejná mienka  v tej dobe už mala iné predstavy, ktoré program len čiastočne  naplnil. Program sám bol a je v dejinách strany nepochybne revolučným činom. Obsahoval celý rad takmer kacírskych myšlienok. Pre verejnosť bol však sklamaním.“

Napriek oneskoreniu vydania programu reformy politického, ekonomického a spoločenského systému bol to prvý významný pokus v dejinách existencie socialistických štátov od roku 1917 formulovať zásadné predstavy fungovania socialistického systému na princípoch demokracie a humanizmu.

Aj keď mali autori programu na jeho tvorbu krátky čas, Akčný program  presne a jednoznačne definoval príčiny krízy: bolo to predovšetkým mechanické preberanie šírenia predstáv, zvykov a politických koncepcií, ktoré neboli vhodné do našich podmienok. Program výstižne charakterizoval stav, v ktorom sa československá spoločnosť pred januárom 1968 nachádzala: „Niektorí ľudia prepadli demoralizácii, iní strácali perspektívu“ .

Obroda spoločnosti je  možná len na základe utvorenia priestoru pre pluralitu názorov. Bolo nutné prekonať  spoločenskú krízu a obnoviť záujmový pluralizmus. Politické strany by mali byť voči sebe vzájomnými partnermi. Za kľúčové podmienky pokladal vzdelanie a kvalifikáciu riadiacich a odborných pracovníkov.

Tak, ako to už predtým formuloval Šik, Akčný program predpokladal zmeny predovšetkým politického systému.  Malo ísť o zlúčenie demokracie s vedecky kvalifikovaným riadením.   Zmeny mali vytvoriť priestor na síce väčšiu autonómiu spoločenských organizácií a politických strán, ale iba v rámci  Národného frontu. Reforma politického systému sa nemohla uskutočňovať len v rovine deklaratívnej. Ešte v roku 1968 sa malo  zabezpečiť uplatnenie ústavných zhromažďovacích a spoločenských slobôd tak, aby bola zákonom zaručená možnosť vzniku dobrovoľných organizácií, záujmových združení a spolkov.  Program sa pokúšal načrtnúť aj systém vzťahov pluralitnej spoločnosti. Priam revolučne definoval postavenie odborov v novom systéme, keď sa mali vrátiť k svojmu pôvodnému poslaniu, ktorým bolo „obhajovať záujmy svojich členov“.

Nemalý priestor venoval Akčný program definovaniu nových ekonomických vzťahov. Aj keď počítal  s možnosťou zakladania malých súkromných podnikov, neprekročil svojimi formuláciami základné princípy plánovaného systému socialistického typu.  Podľa neho bolo úlohou reformy presadenie princípu "socialistického podnikania". Podstatou tohto systému malo byť kombinované trhovo-plánované hospodárstvo. To bola obsahová náplň tzv. "tretej cesty" ekonomického a sociálneho vývoja.

Akčný program sa tiež zmienil o novom volebnom práve, o urovnaní vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi (federácia), o novej ústave a o rehabilitácii obetí politických procesov a čistiek.

Dôležitou časťou programu bola pasáž o osobných slobodách občanov. Formuloval požiadavku  právneho nároku občanov  aj na dlhodobejší alebo trvalý pobyt v cudzine. V tejto súvislosti je známe ale tiež pozoruhodné vystúpenie jedného z čelných predstaviteľov obrodného procesu na Slovensku a neskôr "hlavného normalizátora" Gustáva Husáka: „Na jednej strane k nám po desaťtisícoch a státisícoch chodia Rakúšania a každý, kto chce spoza Dunaja, a na druhej strane máme Devín odrôtovaný ako koncentračný tábor...“.

Program venoval významný priestor aj vzdelaniu, vede, technike a kultúre. Požadoval autonómiu vedy a výskumu kultúry, slobodu vedeckého bádania a humanizáciu kultúry. V tejto súvisloti definoval aj vzťah štátu k vierovyznaniu občanov a k cirkvám. Politika štátu by mala garantovať slobodu vyznania, zabezpečiť optimálne podmienky pre činnosť rímskokatolíckej cirkvi a demokraticky vyriešiť postavenie gréckokatolíckych veriacich.

Osobitným a zvlášť háklivým problémom celého československého vývoja po roku 1918 bola národnostná otázka. Politická situácia na konci prvej svetovej vojny neumožňovala naplniť sľuby Čechov Slovákom dané v Clevlande a Pittsburgu, ani nádeje Slovákov formulované autonomistickým hnutím A. Hlinku. Prvá Česko-Slovenská republika napriek svojej demokratickosti mala svojho trójskeho koňa. Bola ním "slovenská otázka". Ako napísal Karel Kosík, "...česká otázka je otázkou svetovou, ale praktickou skúškou tejto svetovosti je slovenská otázka. V istom zmysle môžeme povedať, že podstatu českej otázky tvorí slovenská otázka. "

Traumu česko-slovenských vzťahov nevyriešil ani socialistický model "spolunažívania dvoch bratských národov". Práve naopak. Socialistická ústava z roku 1960 zlikvidovala aj tie minimálne kompetencie Slovákov, ktoré im zostali po roku 1948.  Podľa Pitharta asymetrický model bol výrazom toho, že "Slovensko síce patrí Slovákom, ale Česko-Slovensko - Čechom".

Slovenská politická reprezentácia preto súčasne s obrodou politického, hospodárskeho a spoločenského života požadovala aj obrodu štátoprávneho usporiadania vzťahov formou federácie. Federácia bola na programe dňa tak isto ako politický vývoj. 

A tak sa Česi pasovali za demokratov a Slováci dostali prívlastok federalisti.

Geograficky a dobovo revolučný program obrody socializmu v Československu rozviroval dovtedy pokojnú hladinu európskej politiky. Na jednej strane  úvahy o súkromnom podnikaní a trhovom hospodárstve, návrhy na pluralitu v politickom systéme, slobodu tlače alebo oživenie starého hesla  „robotníckych rád“ vyvolávali ostrú reakciu vedúcich predstaviteľov ostatných socialistických krajín. Na druhej strane pravicové strany západnej Európy si zachovávali odstup a tvárili sa chladne. Samotný experiment prijímali s rezervou. Západná tlač pozerala na československú reformu so skepsou a predovšetkým s obavou, že  "pražskí reformátori" ignorujú „železné medze“, ktoré zabezpečujú pokoj  a plynulý vývoj v Európe.

Československý experiment rúcal zabehané dogmy, paralyzoval diktát "prvého štátu robotníkov a roľníkov na svete", ako sa Sovietsky zväz nechal blahosklonne a pokrytecky titulovať, jednému z jeho satelitov.

Porušených bolo päť p - princípov výstavby socialistického štátu:

1. Monopol komunistickej strany,

2. Podriadenie sa úlohám a pokynom sovietskeho vedenia,

3. Poslúchanie sovietskych poradcov,

4. Ekonomické a zahraničnopolitické ovplyvňovanie,

5. Prítomnosť sovietskych vojsk na území satelitov.

A to ešte nebolo všetko. Lebo po jarnom vlažnom apríli prišiel horúci letný jún. A s ním aj 2000 slov.

 

DVETISÍC SLOV - AKČNÝ PROGRAM MIEST A PODNIKOV

ALEBO PLATFORMA KONTRAREVOLÚCIE?

V neskoršom zdôvodňovaní intervencie vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 bol mnohokrát použitý ako argument dokument 2000 slov. Bol označovaný ako signál nástupu kontrarevolúcie, ako vrchol pohára trpezlivosti socialistických štátov. Pritom je paradoxné, že v sedemdesiatych rokoch sám hlavný exponent normalizácie G. Husák nepreceňoval dobový dosah  tohto dokumentu. Rozhodne ho nepovažoval za „kontrarevolučnú platformu“ alebo faktor, ktorý by mohol pôsobiť na rozhodnutie Brežneva vojensky zasiahnuť proti Česko-Slovensku.

Výzvu Dvetisíc slov napísal spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju množstvo obyvateľov - umelcov, vedcov, robotníkov, družstevníkov, učiteľov, ale aj politikov. V dobe uverejnenia bola ponímaná ako jeden z mnohých apelov na  demokratizáciu spoločnosti  „dole“, na úrovni života obyčajných ľudí. Dvetisíc  slov nebolo v súdobej publicistike ničím mimoriadnym. Apelovalo na pozitívne riešenie politických problémov na úrovni miest  a podnikov. Vyzývalo ľudí riešiť najmä malé a menšie problémy miestneho charakteru.

Ponímanie zmyslu a obsahu tohto dokumentu dosť jednoznačne charakterizovalo úroveň politického myslenia vtedajších straníckych a štátnych špičiek. Pokiaľ obyčajní ľudia výzvu 2000 slov chápali ako obdobu Akčného programu, určeného pre "dolné milióny", a výzva vyjadrovala obavu pred protiútokmi konzervatívcov, či nabádala  rozvoj ľudového hnutia na podporu pojanuárového vývoja a k dôslednej demokracii, v straníckych radoch vyvolala paniku a zdesenie.

Strach - z čoho? Veď dokument inými slovami požadoval to, čo dva mesiace pred ním deklarovali komunisti v Akčnom programe: „Parlament sa odnaučil rokovať, vláda vládnuť a riaditelia riadiť. Voľby nemali význam, zákony stratili váhu. S poctivosťou sa nikam nedošlo. Pokazili sa vzťahy medzi ľuďmi. Obrodný proces neprichádza s ničím novým. Akčný program je tiež programom prvého vyrovnania najväčšej nerovnosti. Je treba požadovať miestne akčné programy. Žiadajme riaditeľov a predsedov, aby nám vyložili, čo a za koľko chcú vyrábať, komu a začo predávať. Požadujme verejné zasadnutia národných výborov, ustanovujme občianske výbory a komisie, ustanovujme výbory na ochranu slobody slova,  považujme federalizáciu za spôsob riešenia národnostnej otázky“

Je paradoxom, že najvyšší orgán KSČ označil Dvetisíc slov za „v podstate organizačne politickú platformu kontrarevolúcie“.

Takto formulovaná deklarácia princípu plurality, ktorý bol jednou zo základných požiadaviek obrodného procesu a ktorý bol prezentovaný ako jedna z najdôležitejších podmienok fungovania "socializmu s ľudskou tvárou", akoby predznamenala ďalší vývoj. Možno to bola obava, že sa obrodný proces vymkne  jeho autorom z rúk. A možno to bol aj signál o postojoch a "morálnej pevnosti" tých, ktorí v januári 1968 spustili lavínu. Netušiac pritom aká bude veľká a čo všetko zachytí.

 

21. AUGUST - ZAČIATOK NORMALIZÁCIE - KONIEC ILÚZIÍ O SPRAVODLIVEJ SOCIALISTICKEJ  SPOLOČNOSTI        

Dejinami Čechov a Slovákov sa tiahne syndróm zrady. Svätopluk zradí Rastislava, husiti zradia husitov, je tu Biela hora, ale aj maďarská zrada Slovákov v meruôsmych rokoch. Česi zradili Slovákov v 1918, tí zase na revanš Čechov v marci 1939, oba národy zradila západná Európa v Mníchove, Beneš v Moskve. 21. augusta zradilo 5 štátov - priateľov z Varšavskej zmluvy - ideály socializmu.

Na múroch sa objavilo heslo: Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.

Dubček a tí druhí zradili idey socializmu, Československo zradilo v Januári '68 socialistický tábor.

A opäť - Západ zradil Československo: Nápadne  zdržanlivá reakcia americkej vlády považovala augustovú inváziu  podľa Washington Post za "podivnú záležitosť východnej Európy".  De Gaule označil náhle obsadenie Československa za logický dôsledok rozdelenia sveta do sfér vplyvu medzi USA a ZSSR podľa dohôd z Jalty 1945.

Ale západná Európa zradila aj samu seba. Tu sú počiatky  k nástupu vlny neokonzervativizmu v západnej Európe a najmä v Amerike.

Ale tiež Husák, ten „ortodoxný komunistický aparátnik so silne autoritatívnymi črtami, hladný po moci“, zradil Dubčeka, zradil obrodný proces.

Ľudia zradili sami seba. Veď mnohí "progresívni obroditelia" sa zo dňa na deň stali "zúrivými normalizátormi". Mnohí, čo hlasovali za Akčný program, čo podpísali Dvetisíc slov, neskôr hlasovali za uznesenie, podľa ktorého bola nie „okupácia“, ale „vstup vojsk“, nie „demokratický proces“ či "socializmus s ľudskou tvárou", ale „kontrarevolúcia“.

Podľa P. Pitharta je pritom príznačné, že „Alexander Dubček a Gustáv Husák, obaja Slováci, zmenili na rozhodujúcich križovatkách moderných československých dejín smer ich vývoja. Obaja v kritickej chvíli hovorili a konali ako Slováci a v mene Slovákov. A predsa uvádzali do pohybu sily celkom protichodné.“

A konečne -  ľudí zradili ich ideály. Verili v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Verili v mravnosť politiky a politikov. Vtedy, v roku 1968, nielen v Česko-Slovensku, uverili ilúzii zvanej „socializmus s ľudskou tvárou“.

Rok !osemašesťdesiaty“ i ďalšie  po ňom priniesli ľuďom poučenie. Nie to komunistické, Biľakovo a Husákovo.   Obyčajné, človečie: Že budúci obrodný proces musí byť iný. Budúci obrodný proces musí zahrnúť predovšetkým všeobecnú mravnosť. Zdá sa, že ju dokonca predpokladá. (P. Pithart)

 

EPILÓG

Historicky nejednoznančný, politicky nevyspytateľný, ale občiansky až mýtický rok 1968 znamenal veľa - pre jeho aktérov i pre jeho sympatizantov či nepriateľov. Jednoznačne však bol historickým medzníkom, prelomom v nazeraní na morálku politiky a politiku morálky.

„Reformné hnutie roku 1968 bolo emfaticky demokratické, a to nielen svojou impozantnou mierou jednotnosti, ale aj masovou politickou angažovanosťou verejnosti. Jedinou nevyriešenou otázkou zostávala ústavná garancia čerstvo nadobudnutej slobody. Nastúpenú cestu prerušila sovietska intervencia a nechala otvorenú zvodnú otázku: či "socializmus s ľudskou tvárou" bol sľubným projektom alebo len terminologickým rozporom, contradiction in terminis“. (Vojtěch Mastný)

Rok 1968 bol aj tým, čím bol: historickou udalosťou, na odkazy ktorej je hodno sa odvolávať.

A to aj pri revolúciach nasledujúcich.

Aj pri tej „zamatovej“ z roku '89.

 

© Ján Cangár, Bratislava , január 1995 - marec 1996

 

Literatúra:

1. Čomaj,J. - Vereš,J.: Čo nebolo v novinách - August 1968, Bratislava, Mladé letá 1990, 215 s.

2. Renne,H. - Samson,I.: Dejiny Česko-Slovenska po roku 1945, Bratislava, Slovak Acadenic Press 1993, 207 s.

3. Mencl,V. - Hájek,M. - Otáhal,M. - Kadlecová,E.: Křižovatky 20. století -    

 Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách, Praha, Naše vojsko 1990, 399 s.

4. Pirhart,P.: Osmašedesátý, Praha, Rozmluvy 1990, 3 vydanie,   314 s.

5. Paměti Vasila Biľaka, I., Agentura Cesty 1991, 146 s.

6. Plevza,V.: Vzostupy a pády - Gustáv Husák prehovoril, Bratislava, Tatrapress 1991, 198 s.

7. Časopisy: Dějiny a současnost, Kultúrně historická revue, ročník X, čísla 6,7,11,12/1968, roč. XI., číslo 1/69

 f

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.