Choď na obsah Choď na menu
 


21. AUGUST1968

21. AUGUST 2018 

 O TOM ČO, BOLO PRED TÝM A POTOM

Môj príbeh

20. augusta 1968 ma po mesačnom pobyte prepustili z Bojnickej nemocnice.

21. augusta ráno,  okolo siedmej ma zobudila vystrašená mama: „Vstávaj! Rusi sú tu.“

Čo bolo predtým

Moja krátkozrakosť OD narodenia limitovala moje možnosti i záujmy. Bol som oslobodený od telocviku, kreslenia a rysovania. Odjakživa som chcel byť novinárom, po maturite som chcel ísť študovať žurnalistiku. Nemal som však dvojročnú prax, tak som sa prihlásil na filozofiu. Tam som sa nedostal. Tak som začal študovať na Pedagogickej  fakulte v Trnave, kde som mal však konflikt s učiteľom dejín staroveku. Odkßázal mi, že uňho skúšku neurobím. A tak som prvom semestri odišiel.

V septembri som nastúpil na rovnomennú fakultu do Nitry. 

Tak sa začala moja rozhodujúca etapa života. Poznačila celý môj budúci život až do dnešných čias.

 

Predjanuárové vytriezvenie

Hneď po príchode do Nitry som sa zapojil do  kultúrnych aktivít. Mali sme Divadlo poézie, naučil som sa hrať na gitare a hral som v hudobnej skupine. Niekoľkokrát sme aj koncertovali.. Vo fakultnom výbore ČSM som redigoval fakultný časopis MYŠ (My študenti). V roku 1967 sme viacerí mali cez prázdniny praxovať v Arteku na Kryme. V Čope sme sa dozvedeli, že na Kryme je vraj karanténa. Nevrátili nás späť, namiesto na Krym sme šli do Odesy. Už vo vlaku  sme „dežurným“ predali takmer všetko oblečenie. Zvyšné „dežurnym“ v kijevskom hoteli, kde sme boli tri dni. V  Odese sme strávili 10 dní. Nik sa o nás nestaral, mali sme voľný program. A tak sme videli komunistický zajtrajšok: železničnú stanicu plnú bezprízorných mužíkov (dnes bezdomovcov), „blší“ trh,  kde na obrovskom priestore (načierno, ale s požehnaním komunistov) predávalo a nakupovalo asi 20 000 ľudí. Všetko - od najnovších tranzistorových rádií zo západu až po hrdzavé klince a škatule od krému na topánky. Tam som za 100 rubľov predal poslednú dederónovú košeľu. Na jeseň som o našej „praxi“ napísal reportáž a chcel ju uverejniť v MYŠ-i. Stranícke vedenie fakulty mi to odporučilo. Mohlo by to vyvolať negatívne postoje študentov voči Sovietskemu zväzu.

Tak som prvý krát vytriezvel s „opice“ socializmu.

 

A prišiel január 1968

Začali diať veci.. Čítal som Smenu,  Kultúrny život, Literární listy a predovšetkým excelentný a moderný Mladý svět. V roku 1968 mal aj také prílohy, ako Moderné výtvarne umenie,  O dejinách džezu a podobne. Naďalej vychádzal časopis MYŠ, kde sa diskutovalo aj o politických otázkach. 

 

Bradlo

Na 4. máj sa pri príležitosti 49. výročia smrti M. R. Štefánika. pripravovala veľká púť na Bradlo Zapojili sme sa aj my. Zorganizovali sme asi 30 kilometrový pochod z Piešťan na Bradlo. Kráčal som na čele našej skupiny a niesol Slovensku vlajku. Mávali nám okolo idúci a vezúci sa ľudia, v dedinách nám ponúkali občerstvenie. V Brezovej sme sa zaradili do dlhého radu tisícov ľudí s kvetmi, vencami, transparentami zástavami. Večer sa  v údolí pod mohylou  konal slávnostný program. Príhovor mal vtedajší predseda SNR Klokoč. Vystupovali tam ľudové súbory a ďalší umelci. Nikdy nezabudnem na báseň Mor ho, ktorú na záver (okolo polnoci) predniesol Viliam Záborský. Keď zneli posledné verše Chalúpkovej básne: 

„A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu, 

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; 

a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: 

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Videl som veľa ľudí plakať. Mne po chrbte behali s zimomriavky a po tvári slzy. 

A tak som žil v ilúzii o ľudskej tvári socializmu.

 

Leto 1968 

V lete, ako zvyčajne, som praxoval v pionierskom tábore. Nosil som vtedy  kontaktné šošovky (bola to novinka, vynašiel ich český akademik Wicterle). V tábore bola závadná voda a ja som na pravé oko dostal infekciu.  Tak som ani nie po týždni putoval do nemocnice Bojniciach. Bol som tam   5 týždňov. Prepustili ma 20. augusta 1968. 

A na druhý deň prišli tanky.

 

Štrajk a „palachiáda“

V septembri vyšlo v číslo časopisu MYŠ s fotografiami vojsk Varšavskej zmluvy niekde na ceste pri Nitre.  Nebol som jej autorom. 

V decembri, keď mali odvolávať Smrkovského, bol na vysokých školách vyhlásený celoštátny štrajk. Bol som na fakulte jedným z organizátorov. Prostredníctvom časopisu aj vo vysielaní rozhlasu na dievčenskom internáte som vysvetľoval ciele štrajku a púšťal piesne Karla Kryla.  V aule sme zorganizovali , na ktorom sme my, študenti, vystúpili s príhovormi.  Tie boli konzultované a odsúhlasené straníckym vedením fakulty. 

V januári 1969 sa upálil Jan Palach. Na jeho počesť sme zorganizovali vo vestibule fakulty panychídu. Stál som čestnú stráž pri jeho fotografii.

Ešte stále som si myslel, že sme ešte slobodní.

 

Kauza „Přehled dějin Československa“

V letnom semestri 1969  na katedre dejín vyučoval najnovšie dejiny (1848 - 1918) docent, ktorého sa báli nielen študenti, ale aj kolegovia z katedry a jej vedúci.  Bol karierista, bezcharakterný človek a zlý učiteľ. Na prednáškach nám vždy odporučil naštudovať kapitoly z jeho hlavnej študijnej biblie, Přehledu dějin Československa.  Potom od nás vyžadoval memorovať letopočty, mená, podrobné štatistické údaje z hospodárskej oblasti. Dostal som sa s ním do konfliktu. Pochopil som i, že pokiaľ bude na katedre on, ja fakultu nedokončím. Tak som konal. Na svoju stranu som získal všetkých študentov dejepisu z fakulty.  Aj  pedagógov katedry, ktorí nás podporili. Napísali sme na vedenie fakulty protest proti vyučovacím metódam docenta. Na naše prekvapenie nám vyhoveli. Pán docent bol preradený na inú prácu, náš ročník skúšal u iný učiteľ. A skúšku som urobil.

A tak som mohol postúpiť do posledného ročníka.

 

Prečo som neemigroval

Na jar 1969 sa konal zakladajúci zjazd Zväzu vysokoškolákov Slovenska (ZVS). Založili sme fakultnú organizáciu, kde som sa stal členom výboru. CKM (Cestou na kancelária mládeže), ktorá patrila pod nástupnícku organizáciu ČSZM, dostala od štátu veľa peňazí. Mohla pre  študentov organizovať  pobyty kapitalistickom zahraničí. Mal som ísť na mesačný študijný pobyt do Francúzska. Bohužiaľ, tam poslali iného. A tak mi „prischol“ Libanon. Dva dni pred odletom z Prahy mi oznámili, že si mám vyzdvihnúť cestovnú doložku a vreckové 25 $ a na druhý deň letieť ešte s jedným kolegom do Libanonu. Zbalil som sa do jedného ruksaku, pricestoval vlakom do Prahy a odletel do Bejrútu. Po 3 dňoch som sa spolu s ďalšími členmi francúzsky komunikujúcej skupiny (druhá bola anglická) presunul k pohoriu Libanon. Mali sme pomáhať pri archeologických vykopávkach starovekého chrámu. Traja Česi, dvaja Slováci, niekoľko Arabov z Egypta, študenti z Francúzska , aj ľudia z Al Fatah. Odtiaľ bola aj jedna ryšavá Arabka, ktorá mala gitaru. Aj keď som z francúzštiny vedel málo, gitara môj komunikačný problém vyriešila. Bývali sme v stanoch a v hangári, sami sme si varili, v práci sme sa nepretrhli. Chodili sme na výlety - Saida, Baalbek, boli sme stopom v Sýrii.  Kúpali sme sa v mori, kde na pláži bolo množstvo hrdzavejúcej izraelskej vojenskej techniky z vojny v roku 1967.  My, Čechoslováci,  sme vystúpili na vrch, kde bol sneh. 

Vtedy, som  mal možnosť rozhodnúť sa.  V čase prvého výročia okupácie bejrútske noviny písali o anexii Slovenska Sovietskym zväzom. Rozmýšľal som o emigrácii. Francúzski priatelia nás prehovárali, aby sme s nimi odleteli do Francúzska. Aj keď som váhal, nakoniec som sa vrátil, pretože predo mnou bol posledný ročník môjho vysokoškolského štúdia. 

Keby som bol vtedy vedel, čo ma čaká a čo bude nasledovať potom, určite by som sa nevrátil.

 

Previerky

V poslednom ročníku štúdia stála predo mnou úloha dokončiť školu a nájsť si zamestnanie Po skončení školy som mal nastúpiť do rozhlasu Bratislave. Pripravoval som sa na štátnice a vybral tému diplomovej práce.  V januári  970 som bez problémov zvládol štátnicu z dejepisu. S konzultantom diplomovky sme sa dohodli na výbere slovenských básnikov pre  prácu Metafora v súčasnej slovenskej poézii (Rúfus, válek, Stacho, Ondruš, Šimonovič a Peteraj). Na internátnej izbe, najčastejšie v noci, som napísal na stroji asi 130 strán.  Prácu som odniesol konzultantovi, ktorý mi odporučil, aby som ju skrátil. Prácu som odovzdal a pripravoval sa na štátnice zo slovenského jazyka

To sa už konali previerky. Na všetkých vysokých školách, no nielen tam. Preverovali ľudí, ktorí sa angažovali v roku 1968. Na vysokých školách museli absolvovať previerky všetci študenti posledných ročníkov. Teda aj ja. Mňa sa stále vypytovali, kto nám pomáhal organizovať štrajk, pochod na Bradlo alebo „palachiádu“. Keďže som nechcel povedať žiadne mená a stále som tvrdil, že sme konali samostatne, musel som ísť pred komisiu 4 krát. Bolo to v čase konania štátnic zo slovenského jazyka. Odvolali dekana, môjho kamaráta, aj vedúceho katedry slovenského jazyka a literatúry.  Napriek tomu, že predsedom skúšobnej komisie bol predseda preverovacej komisie, som štátnicu urobil.  

Normalizácia ešte nekulminovala.

 

Súdruhovia sa nevzdali

Musel som ešte obhájiť diplomov prácu. Konzultant aj oponent mi dali jednotku.  Oponent, významný literárny teoretik, bol nový člen katedry. V deň konania obhajoby som sa dozvedel,  že preverovacia komisia odporučila vedeniu fakulty, aby ma k obhajobe nepustili. Vtedy zasiahol môj oponent, ktorý sa dobre poznal s novým dekanom. Zariadil, aby ma obhajobe pripustili. Tieto veci sa rozhodovali v deň obhajoby, keď som na chodbe čakal, kedy ma k obhajobe zavolajú.  Nevedel som, či sa tak stane. Nakoniec som diplomovku bez problémov uhájil. V júni sa konali promócie. Pri odovzdávaní diplomu v aule fakulty som zožal najväčší potlesk. 

Súdruhovia  neuspeli. Pomohli mi priatelia. Ale hlavne to, že som bol dobrý študent. A vedel písať.

 

Na prevýchovu robotníckou mládežou

Hneď po promócii som mal nastúpiť do bratislavského rozhlasu, ktorý žiadal  fakultu o odporučenie a materiály.  Stále som však nevedel, ako previerka dopadla. Bol  som na brigáde, kde som sa dozvedel, že z rozhlasu boli na fakulte kvôli mne a posudku aj osobne.    Fakulta ma nakoniec neodporučila. 

A tak som v septembri nastúpil ako vychovávateľ na jedno stavebné učilište v Bratislave. Až tam, na výbor strany,  nie mne do rúk, prišlo rozhodnutie previerkovej komisie. Znelo: zákaz vykonávať učiteľskú učiteľské povolanie, odporúča sa na prácu s robotníckou mládežou na prevýchovu. Dôvody: Bradlo, štrajk a ďalšie protispoločenské akcie.

Vraj som neprešiel previerkami ako jediný absolvent pedagogických fakúlt na Slovensku.

Na učilišti som strávil jeden rok. Zoznámil som sa tam s mojím najlepším najlepším priateľom Vilom. Po roku som aj s ohľadom na moje problémy odišiel. Najprv som si prácu nemohol nájsť. Kvôli posudku  buď zavreli predo mnou dvere alebo krčili plecami. Nakoniec ma zamestnali v jednej osvetovej besede, odkiaľ ma súdruhovia vyhodili, lebo som ich vraj ohováral. Potom som sa zamestnal ako robotník - kalandrista v  v tlačiarňach. Bola to, aj vzhľadom na moju chorobu sietnice, fyzicky veľmi namáhavá práca. Tu som videl, ako sa cenzurujú noviny. Nanešťastie pri dvíhaní ťažkých platní s textami novinových stránok vysádzaných z olova mi vyskočila platnička. Náhradnú prácu pre mňa nemali. A tak som zostal nezamestnaný. Vilo mi dokonca vybavil miesto „zberača“   vzoriek mlieka od kráv z družstiev v okolí Bratislavy. Ani tam ma kvôli posudku neprijali. Asi sa báli, že by som mohol kravy ideologicky nakaziť. 

Raz, keď som už nemal peniaze,  išiel som do antikvariátu na Sedlárskej predať nejaké knihy. Vykupoval ich vedúci. Zachytil som jeho rozhovor so zákazníčkou, ktorá stála predo mnou, o voľnom mieste v antikvariáte. Hneď som zareagoval a požiadal ho, či by ma nezamestnal. Povedal som mu, v akej som situácii. Okamžite ma zamestnal. Bol tam zamestnaný aj  ďalší „protisocialistický živel“, takže sme mali „kontrarevolučnú“ bunku.. Oficiálne som bol účtovník, v skutočnosti som  katalogizoval staré tlače, triedil a vypisoval evidenčné lístky kníh, ktoré vychádzali 16., 17. a 18. storočí. Tiež som zaskakoval v oddelení hudobnej literatúry. Aj keď práca antikvariáte bola pomerne slabo platená, brutto 1300 Kčs, bola veľmi zaujímavá a veľa som sa naučil. A mala ešte jednu výhodu. V čase tvrdej normalizácie bolo veľa kníh na indexe, preto ich  knižnice, školy, rôzne kultúrne a vedecké inštitúcie museli povinne vyraďovať. Skončili v antikvariáte, odkiaľ putovali na skartáciu alebo niekde v kotolni.   My, zamestnanci, sme  jednotlivé tituly prezreli, a čo sme chceli mať, to sme si odkúpili. Tak som prišiel neskutočným pokladom českej, slovenskej a svetovej literatúry. Kvôli platu som po čase z antikvariátu odišiel. 

Zamestnala ma riaditeľka obvodného domu pionierov a mládeže. Paradoxne, napriek posudku, stal som sa vedúcim masovopolitického oddelenia. Robil som rôzne aktivity pre školy, školil pionierskych vedúcich. Tam som sa zoznámil aj s mojou manželkou. Keď sme sa neskôr zobrali a narodil sa nám syn, obaja sme z domu pionierov odišli.

Nové miesto som získal v obvodnom a kultúrnom stredisku, kde som sa tiež stretol s ľuďmi, ktorí boli „postihnutí“ normalizáciou..  Bol som vedúcim oddelenia vysunutých pracovísk, osvetových zariadení v obciach obvodu. Neskôr som mal aj  sídlo oddelenia v jednom z nich. Niekedy začiatkom 80-tych rokov  sa konala súťaž  bratislavských obvodný kultúrnych zriadení v realizácii kultúrnych programov. Prehovorili ma, aby som zapojil, pretože som často písal rôzne scenáre. Napísal som scenár audiovizuálneho fíčra. Vtedy bol fíčer v móde.  Môj okrem hovoreného slova, rozprávania, prednesu básne alebo povesti obsahoval aj audio nahrávky, diapozitívy a filmové šoty. A aký paradox, s pomocou straníkov zariadenia i obvodu som v slovenskej televízii vyhľadal v archíve a za asistencie strihača aj nastrihal a zmixoval filmové ukážky, aké som potreboval do programu. To všetko zadarmo a bez problémov. Diapozitívy a filmové ukážky sa premietali cez  zadnú projekciu. Na plátnach sa premietal obraz, pred nimi sa odohrávali živé výstupy.  Hotová laterna magika. Program získal 2. miesto a ja som ako cenu získal premietačku 8 milimetrových filmov. Stala sa mojím osobným majetkom. Prikúpili sme kameru a mali doma o zábavu postarané. 

Robotnícka  trieda vyšla naprázdno. Nepodarilo sa jej prevychovať ma. Zachránil som desiatky dobrých kníh a pomocou strany získal premietačku. 

 

Socializmus nachytaný na hruškách

Mali sme dve deti a bývali v jednoizbovom byte v Dúbravke. Dostať v tom čase väčší bol neriešiteľný problém. Na jednom aktíve obvodného národného výboru v sále kultúrneho domu sa hovorilo aj o bytových problémoch zamestnancov. Dozvedel som sa, že nikto nemal záujem o ponúkané voľné byty.  Išiel som hneď na bytový odbor. Tam som chcel  podať žiadosť o zaradenie do poradovníka na pridelenie bytu. Odmietli ju prijať, lebo vraj byt máme.  Keď som sa pýtal, kedy tak budem môcť urobiť, nevedeli mi povedať. Na moju námietku, že ak máme plánované hospodárstvo, mali by vedieť, kedy mám šancu byt dostať, som odpoveď tiež nedostal. Právnik mi poradil, aby som podal rozklad proti nezaradenie do poradovníka na byt. Napísal som niekoľkostranový materiál a poslal ho na mestský národný výbor v Bratislave. Dôležité bolo, že som priamo nežiadal o byt. Napádal som to, čo som sa pýtal pracovníčky bytového odboru. Nezaradenie do poradovníka, že mi ako pracovníkovi priamo riadenej organizácie neponúkli voľný byt že bytový odbor nedokáže predvídať tempo výstavby a počty bytov, ktoré majú byť prideľované v i jednotlivých rokoch, že nevedia žiadateľom povedať, kedy asi majú šancu byt dostať. Asi dva týždne potom zavolala pracovníčka bytové odboru manželke do práce, že si má prísť prevziať kľúče od nového bytu. Nepovedala, kde byt je, ani aký je veľký. Dostali sme byt v Petržalke a ako za trest na poslednom 13. poschodí. Na jeseň sme sa do nového bytu presťahovali. 

A tak som nachytal súdruhov na „vlastných hruškách“.

 

Môj odpor

Hodnotene previerkovej komisie som v písomnej forme dostal až v januári 1990, pretože v čase normalizácie pri zmene zamestnania si posudky medzi sebou vymieňali kádrové oddelenia. 

No keď som sa v septembri 1970 dozvedel, čo z Nitry poslali, začal som sa samozrejme odvolávať. Najprv na  Revíznu komisiu ÚV KSS, ktorá vraj mala takéto odvolania riešiť. Keď sa stal Husák šéfom KSČ, napísal som aj jemu. 

Odvolania boli viac stranové elaboráty. Snažil som sa oponovať a vyvracať obvinenia.  Slávnosť na Bradle bola schválená stranou aj vládou. Zúčastnil sa jej aj predseda SNR Klokoč. Jemu sa nič nestalo. Prečo som stíhaný ja? Štrajk vyhlásilo Predsedníctvo ZVS, ktorého členom bol aj Husákov syn Ján. Jemu sa nič nestalo. Mňa stíhali. Citoval som stranícke dokumenty, uznesenia, prejavy šéfov strany, aj Pučenie z krízového vývoja. Všade sa hovorilo, že sa má postupovať citlivo, že nesmú byť rozdiely medzi funkcionármi a obyčajnými ľuďmi. Práve naopak,  väčšiu zodpovednosť mali vraj stranícke kádre. Nič nepomohlo. Lebo všetky dokumenty, uznesenia aj prejavy bol demagogický komunistický balast.

V čase, keď som robil v Dúbravke, napísal som aj Biľakovi. Ani neviem prečo. Tento komunistický krajčír bol jeden z najtvrdších normalizátorov.  Raz, keď som sedel vo svojej kancelárii, neohlásene ma navštívili dvaja súdruhovia. Vraj, či som písal súdruhovi Biľakovi. Odpovedal som kladne. A že prečo som mu písal. A aj súdruhovi Husákovi. Vraj o mne všetko vedia. Lebo ma sledujú. Od začiatku. Argumentoval som ako v odvolaniach. A dodal, že na žiadne odvolanie mi nikto neodpovedal. 

Asi po mesiaci ma písomne predvolali na   Ústrednú revíznu komisiu na Hlbokú. A tak som šiel. Po dôkladnej prehliadke ma príslušník VB odviedol na 5. poschodie do nejakej kancelárie. Nik v nej nebol. Po chvíli sa objavil  On. Súdruh Kopál. Neviem dodnes, akú funkciu zastával. Začal rozprávať. Či viem, prečo ma predvolali. Spomínal moje odvolania. A ešte táral všeličo o kontrarevolúcii, protisocialistických živloch, omyloch zvedených mladých ľudí.

Potom prišiel šok. Povedal mi, že aj on je z Handlovej. Tak ako ja. A že jeho manželka ma učila v prvom ročníku základnej školy. A že dobre pozná môjho otca. Lebo aj bol predtým baník. A že dokonca spolu fáral s mojím strýkom. V hlave mi svitla nádej. Čo keď?... Blbosť.

Potom mi začal vyčítať všetky aktivity. Aj to, o čom som netušil – fotografiu vojsk v MYŠ-i. Keď skončil, ja, už značne  rozčúlený, som mu povedal: Tak prečo ste stíhali Dubčeka, Černíka, Smrkovského? Zvaľte to všetko na mňa. Vyhláste, že kontrarevolúciu zorganizoval študent Cangár z Handlovej.

Bol ticho. Moja zlosť prešla do bezmocnosti. Tak som sa opýtal: Čo mám robiť? Učiť už asi nikdy nebudem. Povedal: Áno. Pokračoval som: Pozrite sa. Mám dve deti. Chodia do základnej školy. Kde bude môcť študovať môj syn?

Jeho odpoveď ma „zabila“: Tvoj otec bol baník, aj tvoj syn môže byť baník.

Vstal som a bez pozdravu odišiel. Pred výťahom mi hlave skrsla myšlienka: Keby som mal teraz samopal, všetko to tu vystrieľam. Súdruh VB ma zviezol dolu a vyprevadil z pekla, zvaného ÚV KSS Hlboká von.

Zbraň som nemal. A tak som zachránil život jednej z najväčších komunistických kreatúr, akú som v živote poznal. Škoda. (?)

 

Konečne učiteľ

V osvetovej besede, kde som úradoval, sa pravidelne konali odvody brancov. V komisii v roku 1985  bol aj priateľ mojej bývalej riaditeľky domu pionierov,  s ktorým som sa poznal. Opýtal sa ma, prečo neučím. Povedal som mu, čo sa mi stalo. Opýtal sa, či chcem ísť učiť. Odpovedal som, že hneď.

A tak som 1. septembra 1985 nastúpil ako učiteľ do najväčšej petržalskej školy, ktorá mala 1600 žiakov. Ale až  7 učiteľov mužov. Po roku som sa stal triednym učiteľom triedy s 39 žiakmi. Ako učiteľ dejepisu som každý rok organizoval exkurzie. Boli sme v Mikulčiciach, v centre Veľkej Moravy, aj v Ostrihome. Dozor tvorili aj  členovia mojej rodiny. Pamätná bola najmä exkurzia do Prahy v roku 1989. Išli sme vlakom , v Prahe sme sa prepravovali pešo alebo metrom.  Videli sme všetky dôležité historické pamiatky.  V tom čase v Paláci kultúry hrali predstavenie Odysseus, kde účinkoval aj hudbu skomponoval Michal Kocáb. Deti síce na predstavení spali, ale ja som si ho užíval. Na druhý deň sme na Pražskom hrade videli prichádzať v aute Gustáva Husáka. Pri ceste domov sme znovu išli  vlakom. V Brne sa začali diať veľmi divné veci. Do nášho vagóna v a do kúpe, ktoré bolo vedľa nášho, nastúpil Alexander Dubček. O pár minút sme zistili, že sa celý vagón hmýri množstvom rôznych tzv. Kontrolórov. Nás kontrolovali veľmi dlho, lebo im nesedel počet cestovných lístkov so zoznamom. Nevedeli pochopiť, že môj švagor ako železničiar mal cestu zadarmo.

Tak som  naživo videl Husáka, aj jeho obeť Dubčeka i hlúpych eštebákov.

 

November 1989

Bol som vtedy v Žiline na celoslovenskom kole Pedagogického čítania. Dostal som hlavnú cenu za prácu Právna výchova na základnej škole, ktorá riešila problematiku vzdelávania deti „cigánskeho pôvodu“.

Vtom čase sa už diala Nežná revolúcia.

 

Epilóg

Tak to je môj príbeh. 

Nebol som disident. Bol som len obyčajný človek. Mal som svoje sny, túžby i  predstavy o tom, čo by som chcel v živote robiť. Veľmi som túžil stať sa novinárom. To, čo sa udialo po auguste 1968, moje plány a sny prekazilo.

Už po odchode zo školy som si začal uvedomovať, že budem musieť niečo robiť tak, aby som mohol prežiť. A ale tak,  aby som nestratil svoju tvár, aby som si dokázal ubrániť slobodu, ktorú som sa naučil chápať a vážiť aj v roku 1968. Poznal som, aká zvrhlosť je komunizmus. A neskôr, keď som sa postupne dozvedal o zákulisí mojich previerok, som zistil, akí bezcharakterní sú tí, ktorí sa vtedy tvárili, že sú moji priatelia.  Vedel som, že s komunistami budem musieť nejako vybabrať, nejako ich prekabátiť.

Bola to však veľká škola života. Naučila ma, aká dôležitá je odvaha nebáť sa ísť za svojim cieľom, aj  za cenu strát a osobných obetí. Byť slobodným človekom znamená žiť plnohodnotný život.

©Ján Cangár, august 2018

 
 


Archív

Kalendár
<< 09 / 2018 >>


Štatistiky

Online: 1
Celkom: 21945
Mesiac: 2145
Deň: 97