Choď na obsah Choď na menu

ĽUBOMÍR FELDEK

PREČO FELDEK  A PREČO BÁSNE Z FACEBOOKU?

Ľubomír Feldek patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov, prekladateľov, básnikov, umelcov, a osobnosti kultúrneho života. Jeho profilová stránka na FB i jeho statusy  sú súčasťou toho najkvalitnejšieho, najmúdrejšieho a dúfam aj najčítanejšieho, čo táto, a asi nielen táto, sociálna sieť ponúka. Preto je súčasťou skupiny mojich najlepších priateľov na Facebooku.

Veľmi teší, že jeho aktivita na FB je orientovaná aj na prezentáciu poézie, básnikov, ktorí možno viacerým z nás nie sú až tak známi. Táto poézia by sa mala dostať medzi čo najväčší  počet čitateľov. Preto som sa rozhodol, že majstrovi Fekdekovi v propagácii tejto poézie pomôžem.

Dúfam, že sa Ľubomír Feldek na mňa nebude hnevať. Ponúkam niektoré jeho preklady z Facebooku na mojej stránke ORBIS MEA v rubrike Trocha poézie.  Ukážky som doplnil v intenciách charakteru podobných stránok rubriky. Sprostredkúvam webové linky na stránky životopisov, prikladám fotografie, aj video. 

Dúfam, že pán Feldek na svojom facebookovom profile bude naďalej ponúkať aj poéziu, verše, ktoré brilantné preložil do slovenského jazyka. Ak sa tak stane, posuniem ich na túto stránku.

Pán Feldek, ďakujem Vám za krásne slová básní, úžasné rýmy  ,  za to,  že pomáhate rozširovať nové obzory poézie.

Držím Vám palce, aby Vám to dlho „píše“.

 

BÁSNE Z FACEBOOKU

l--ubomi--r_feldek.jpg

 

 

 

ĽUBOMÍR FELDEK

 

* 9. október 1936

 

 

 

 

Narodil sa v Žiline. Študoval na stredných školách v Senici a v Žiline. Po maturite (1954) študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Počas štúdií začal pracovať ako redaktor v e Mladých letách.. V rokoch 1961 – 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Vrokoch 1973 - 1986 bol vedúcim redaktorom oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie, dramaturgom divadla Poetického súboru Nová scéna. Od mája 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa denníka Verejnosť. Od augusta 1995 žil v Prahe, momentálne žije v Bratislave.

 

 

jevgenij-jevtusenko-clanokw.jpg

 

JEVGENIJ JEVTUŠENKO

  1932 - 2017

 

 

 

TANKY IDÚ PO PRAHE

Bože Môj, ako Sa Mi Hnusia!  (povedal o nich už Jevtušenko)

Hľa, tanky idú po Prahe -

krvavé ráno černie práve.

Hľa, tanky idú po pravde -

nie novinovej, ale pravej.

 

Hľa, tanky idú po nadšení,

čo vykročilo z tupej schémy!

Hľa, tanky idú po vojakoch,

sediacich vo vnútri tých tankov.

 

Bože môj, ako sa mi hnusia!

Bože môj, aký pád, zas nový!

Tanky - po tele Jána Husa,

po Petöfim aj Puškinovi.

 

Hľa, korbáč motorizovaný -

kto právo mal ním ťať tak ostro?

Naivný Manilov - už v dlani

hrdielce tvoje zovrel Nozdriov.

 

Chrapúnstvo korene má v strachu.

Pogromistické chriapy - tu ste!

Nič, len strach - zmiešanina prachu

Nozdriova a človeka v puzdre.

 

Svedomie, česť ste pošliapali!

Tak ako netvor nenažraný

to strach sa v puzdrách tankov valí

a pancier chrapúnstva ho chráni.

 

Aj po kryptách, aj po tých v lone,

čo ešte narodia sa asi -

ružence úradníckych sponiek

zmenené na tankové pásy!

 

Som nepriateľom Ruska vari?

Vari som v detstve nebol šťastný,

pchajúc nos v usoplenej tvári

do milovaných tankov vlasti?

 

Ako žiť, keď mi vieru berú,

keď ako hoblíky tam v Prahe

tanky idú aj cez tú vieru,

že sú to ony. V detstve drahé.

 

Kým nie som na poslednom súde,

obrátiť sa chcem na potomstvo,

bez ohľadu, čo so mnou bude,

s jedinou jednou svojou prosbou!

 

Nech bez náreku, s úctou k pravde,

dajú mi na hrob nápis taký:

"Tu leží ruský básnik. V Prahe

zadlávili ho ruské tanky."

 

23. augusta 1968. Koktebeľ.

(Z knihy Jevgenij Jevtušenko, Ľudská tvár,

preložil Ľ. F., EX TEMPORE 2005)

 

 

 

ŠVÁBY

(prebásnil Ľubomír Feldek)

 

V činžiaku šváby - tých sto okien

nespasil mestský výbor

    ani Boh.

V tragickej panike je všetko -

              okrem

švábov,

 čo idú na nás v útvaroch.

Admiráli aj baleríny,

básnik aj doktor atómových vied

ukrývajú sa pod periny -

úkrytu pred švábmi však niet.

 

Na stolíku mám ódu,

problémov hŕbu -

zo šachty, z vodovodu

sa šváby hrnú.

Zykina sotva zapela -

spod povaly

pridať sa švábska kapela

k nej sa valí.

Skladateľ Bogoslovskij

len udrie - už je satan

na klávesnici! Klzký,

červený zjaví sa tam.

Šváby sú tiché,

                       všetko jedia

tí archeológovia špinavého riadu.

Švábom je blízke umenie i veda,

skúmavo do nástenných rytín nôžky kladú.

Do nášho domu-obra na nábrežie

po rieke Moskve tieto šváby hriešne

s nejakou starenôčkou zbožnou

v truhličke

      priplávali možno?

Stáročia sa už vychováva

a používa vyhrážky i lesť

tá psychológia švába,

i každého -

                  kto takto túži prejsť.

Podľa slov - tamten mladík bohatiersky

za pravdu biť by sa šiel ako chlap.

No čo je to v ňom?

                            Aký diabol lesklý?

Len pozor naňho -

                              šváb!

Plagiátori

               s chuťou idú k švábke,

práškom sa zadusia len nemnohí.

Šváby

         sú v Puškinovej čiapke,

chrumkajú verše

                          ako pirohy.

Veselo,

           veselo sa ozýva

to pokrčmové "Ho-o-ja-a hej!"

Na pódiá sa valí hrozivo,

kde aká škára - valí sa to z nej.

Všetky tie lacnoty

     a faciny,

cirkusy falsetových múk

tiež patria do lepkavej švábčiny -

hľa, mikrofóny v paprčôčkach rúk!

Očistiť už svoj dom raz musíme!

Bude to, súdruhovia, hodne hanby,

ak vzlietnu naše lode vesmírne

vo švíkoch -

          s poukrývanými švábmi.

Viac toho prášku sypte, súdruhovia,

kým hnusné šváby celkom nezmiznú,

čo hľadajú si chodníčky vždy znova

do výškového domu - socializmu.

(1987)

 

 

 

ACH, DOKTOR ŽIVAGO, ČO NEVYLIEČIL KREMEĽ Z RUSKEJ PÝCHY...

LARINA MELÓDIA

Hľa, stojím na námestí v Tulse

                           ako Luskáčik,

                                                čo ušiel od baletu,

uprostred oklahomských stepí

  a tej žeravosti, čo tu patrí k letu.

Zvykli si tu už na mňa –

                 aj na to, že je červený môj mundúr z dreva.

Chápu, krv na červenej nevidno –

                                             no zato z mnohých rán mi dušu pozalieva.

Obväzujú

     i  zašívajú mi tie rany dôkladne,

       i hlboko, i úzko,

no ako zaživa mi zahoja tú najväčšiu?

                Mne nehojí sa Rusko.  

Na bielych krídlach Čajkovského labutí

    tá rana chce sa dotknúť neba.

On asi odchoval tie labute

        na teplých omrvinkách chleba.

A ja som Luskáčik z tej rozprávočky nemeckej

                a hudby ruskej

a dávno neblúdil som po tajge, kde ihličie tak mäkko vŕzga.

Na rodeu mi kovboj vraví:

                   „Prepáč,  zo školy nič neviem vlastnou vinou –

kde je to tvoje Rusko? Azda niekde medzi Nemeckom...

        ... a Čínou?“

Presne to uhádol!

                          To moje Rusko naozaj je medzi.

Ale v tom medzi

   predsa ešte hádam nádej väzí!

Čo sa mi nestalo – raz ma až trhlo

                              na námestí v Tulse.

S tým svojím Ruskom na okamih

                                         zoči-voči stál som.

To bili mestské hodiny –

                  a v tom, čo hrali,

kým odvŕzgali čas,

      som spoznal melódiu Lary.

Pasternak  nepočul, žiaľ, nikdy tú melódiu,

                              čo rodným snehom iskrí!  

Ak nie film, isto páčila by sa mu aspoň Julie Christie.

Ten zakázaný román do Ruska nám prepašoval

                                        v melódii

                                                           Maurice Jarre!

Vypínali nám prúd, keď na ľade sa pri nej roztancoval

                                                    krasokorčuliarsky pár.

No v každej krčme každý muzikant –

                                    či v Moskve,

                  a či na Urale,

tváril sa ako hlupáčik

– a všetci hrali

                       melódiu Lary.

Ruble im za to hádzali

           nič netušiaci invalidi

a medaile im pri tom zvonili v tej melódii.

 

Ak pochytí

ma zrazu plač a strach,

Lara, len ty

si sviecou v mojich tmách!

Lara, len ty –

v tých časoch samý hriech –

si zažatý

tam v tmách môj rodný sneh!

To ty, Rusko, to ty tak plačeš

za tým, kto zmizol a už ho niet!

Aj zmiznutým

a v diaľke zmrznutým

svieť, Rusko, svieť!

Lara, a ty svieť s ním!

Vlasť, aj keď máš

pre mňa len z dreva kríž,

ty za mnou plač

raz s miazgou vyroníš.

Oj, Lara, svieť!

Oj, svieť mi, Pasternak –

nech temný svet

ma nedesí až tak!

To ty, Rusko, to ty tak plačeš

za tým, kto zmizol a už ho niet!

Aj zmiznutým

a v diaľke zmrznutým

svieť, Rusko, svieť!

Lara, a ty svieť s ním!

Tak preklínaný román svetom šiel –

 a zrazu stal sa

hudbou, čo ukazuje presný čas tu v Tulse!

Ach, trepot ruskej zástavy – ten tichý šelest listov zakázanej knihy!

Ach, doktor Živago, čo vyliečil nás z ruskej pýchy!

Som Luskáčik

                      – nie drevený, som živý –

                                        a v tom nesmrteľnom valse

dnes krúžim s Larou v náručí

           tu na námestí v Tulse.

2003 preložil Ľ.F.

 

 

 

 

Film Doktor Živago bol v ZSSR zakázaný podobne ako rovnomenný Pasternakov román, podľa ktorého bol nakrútený. Pasternak získal za tento román Nobelovu cenu, ktorú ho však donútili odmietnuť. Roku 1968, v dubčekovskom období a ešte pred vojenskou intervenciou, stihol vyjsť Doktor Živago v preklade Zory Jesenskej aj na Slovensku. Jevtušenkov text, spievateľný na Larinu melódiu, je súčasťou Jevtušenkovej básne Melódia Lary, ktorá vyšla  v mojom       preklade vo výbere z Jevtušenkovej poézie  Ľudská tvár. Vydalo ho v roku 2007 vydavateľstvo môjho dnes už nebohého priateľa  Ivana Panenku Ex Tempore. Spolupracoval na ňom so mnou môj takisto dnes už nebohý priateľ Milan Tokár.

V tejto knihe hovorím aj o tom, ako Jevtušenko sám túto báseň nielen recitoval, ale aj tancoval  v Bratislave:

„...vďaka tomu, že Jevtušenko-filmár prijal funkciu predsedu poroty  festivalu Art-film v Trenčianskych Tepliciach, mali sme v júni 2005 príležitosť spoznať na Slovensku aj živého Jevtušenka-básnika... Dva razy vystúpil aj naživo, pred bratislavskou verejnosťou –  v oboch prípadoch som mal tú česť robiť mu partnera.

Prvý raz to bolo 24. júna v Au-parku, v kníhkupectve Panta-rhei...

Vrcholom bola báseň Larina melódia. Na básnikovo želanie usporiadatelia našli Laru pripomínajúcu plavovlasú  speváčku.  Ivana Holécziová nielenže spĺňala Jevtušenkove predstavy, ale – sprevádzaná klaviristom Pavlom Šuškom – podfarbila Jevtušenkov prednes básne skvelým spevom. Básnik si záver básne zaspieval, a dokonca aj zatancoval spolu s ňou.“

Ešte predtým však porozprával Jevtušenko publiku, ako báseň vznikla.

Jevtušenko v tom čase pôsobil v Amerike, v štáte Oklahoma, v meste Tulsa – prednášal na tamojšej univerzite ruskú literatúru.

A raz, ako tak prechádzal cez námestie v Tulse, začul zrazu známu melódiu. Bola to melódia Lary z filmu Doktor Živago. Obzeral sa, odkiaľ tá melódia znie, a zistil, že ju hrajú vežové hodiny – bolo zrejme poludnie, alebo bila práve nejaká iná celá hodina a tá melódia  bola naprogramovaná v tých hodinách už dávno, ale Jevtušenko si to dovtedy nevšimol. No v ten deň, keď si to všimol, mu vstúpili slzy do očí. To nič, že to bola francúzska melódia z amerického filmu – aj tak ho to ako Rusa dojalo – pretože to bola melódia z filmu Doktor Živago. Začal na tom namestí sám tancovať vals, až si Američania mysleli, že ten  Rus., čo tu u nich žije,  sa zbláznil. A keď prišiel domov, tú melódiu nielen otextoval, ale napísal aj báseň Larina melódia, do ktorej ten text vložil – a odvtedy tú báseň na svojich vystúpeniach nielen recituje, ale aj spieva a tancuje…

Dnes už Jevtušenko nežije, ale tá báseň -- a takisto pieseň, v nej skrytá -- je dodnes živá.

 

 

roman-lubkivskyj---2.jpeg

 

 

ROMAN LUBKIVSKYJ  

 

1941 – 2015

 

 

 

 

Básnik Roman Lubkivskyj už nežije. Ukrajinu bráni už iba jeho syn. (Nedávno prehovoril aj v slovenskej televízii.)

No kedysi, keď ešte Roman Lubkivskyj žil, rád prichádzal do Bratislavy – pochádzal z Ľvova, mal to k nám odtiaľ iba na skok. A keď už bol v Bratislave, ochotne sa učil po slovensky, a len čo sa čosi naučil, rád to hneď používal aj v rozhovore. No nie vždy sme mu hneď porozumeli. Keď nám rozprával o tom, ako Stalin zorganizoval na Ukrajine umelecký hlad, smiali sme sa. Zväžneli sme až potom, keď sme pochopili, že Roman hovori o umelom hlade, teda o hladomore, ktorým sa Stalin pokúšal vyvraždiť ukrajinský národ.

Popri takýchto rozhovoroch písal Roman aj básne, a nielen na ukrajinské, ale aj na slovenské témy. Pôsobil som vtedy vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v redakcii poézie, nuž som neváhal a postaral som sa, aby mu u nás v edícíí Kruh milovníkov poézie vyšiel výber z poézie.

Slovenské madony (Slovenský spisovateľ 1988) sme mu prebásnili spoločnými silami ja a Juraj Andričík.

Ľubomír Feldek

 

SLOVENSKÉ MADONY

(prebásnil Ľubomír Feldek)

Keď začne deň už skladať

svoju nočnú baladu,

zoskočia v galériách zo stien obrazy

aj socha ženy pohne svojím telom.

Slovenské madony

zo Strážok, z Lomničky a z Popradu

vykročia znova do hôr –

za otcom, za synom či za manželom.

 

Na chrbte každej z týchto žien

je ťažký batoh znova –

v ňom pod chlebom a pálenkou

aj náboje sa ukrývajú.

Ach. každý majster z Levoče

a každý majster slova

ich statočnosť nech zveční!

Či dlátom a či rečou vyspieva ju!

 

Na guľky narážali,

zachytávali sa v okách zrady,

v mínových poliach

ako krvavočervené fakle stáli.

Jediná cesta ostávala –

do smrti a do balady.

Nestarali sa o baladu,

šli a umierali.

 

Na krížoch černeli sa,

horeli v peciach desu –

v Kremničke, v Nemeckej som videl

mihnúť sa ich tiene.

Čujem ich volanie,

ich bielokrídle výkriky sa nesú

k modrému Dunaju aj k čiernej

tatranskej stene,

čo sa blízko neba klenie.

 

I ja tu o nich

dnes baladu skladám,

kým v galériách šepoce si o nich

s tieňom tieň.

Slovenské madony!

Mlčky si k vatre sadám,

aby som lepšie videl na vás

cez plameň.

 

 

stepan-rudanskyj----1834-----1873---jpg.jpeg

 

 

 

STEPAN RUDANSKYJ

1834 – 1873

 

 

 

 

 

zhudobnil Anatolij Solovjanenko / prebásnil Ľ. F.)

 

 Na to, aby som prebásnil pieseň Leť vietor, na Ukrajinu, ma nahovoril priateľ Saša Mušinka. Po prvý raz – a dvojjazyčne – zaznela 23. apríla 2022 na mojom stretnutí s ukrajinskými deťmi v Limbachu, ktoré zorganizoval môj ďalší priateľ Fero Neupauer.

Najprv som ukrajinské deti hodinu zoznamoval s našou spoločnou pamiatkou z 9. storočia – Kyjevskými listami, a potom sme si zarecitovali aj pieseň Leť, vietor, na Ukrajinu – pomáhala mi ju po ukrajinsky recitovať aj Kira, desaťročné dievčatko, pochádzajúce z mestečka Trostjanec v sumskej oblasti a do školy chodiace v meste Sumy, odkiaľ to už nie je ďaleko do ruskou agresiou sužovaného Charkova. Dozvedel som sa, že Kira nielenže má zmysel pre poéziu, ale je to aj talentovaná klavíristka, a kým nevtrhla do jej života Putinova agresia, venovala sa aj umeleckej gymnastike. Zatiaľ čo Kirin otec ostal na Ukrajine, aby čelil agresorom so zbraňou v ruke, Kira a jej mama našli bezpečný azyl na Slovensku. No sú to hrdé Ukrajinky – už 20.mája sa rozhodli, že sa vrátia domov. Vraj sa tam už teraz aj ony –  oblečené v nepriestrelných vestách – zapájajú do obrany svojej vlasti. Prosím Boha, aby ich ten statočný návrat nestál život a verím, že svet bude o talentovanej Kire ešte počuť aj v lepších časoch.

 

LEŤ, VIETOR, NA UKRAJINU

Leť vietor, na Ukrajinu!

Zanechal som tam dievčinu,

zanechal som čierne oči...

Leť vietor už od polnoci.

 

V údolí, na samom konci,

je tam izba v bielom domci,

holubička biela spí tam.

Na ňu sa ťa, vietor, spýtam.

 

Prileť tam už na brieždení,

zastav sa tam na podstení,

Len sa zastav pri oblôčku,

nezobuď tú holubičku.

 

Na lícach má ona ruže.

Nech spí, aj keď ráno už je.

Nech spí, aj keď nebo bronie.

Pozri na ňu, nazri do nej.

.

Vypátraj, čo v srdci skrýva,

o čom sa jej v spánku sníva.

O čom sníva moja milá,

komu lásku prisľúbila.

 

Ak si ona za mnou vzdychne,

až ju v srdci ľútosť pichne,

ak zaplače do periny,  

vráť sa, vietor, z Ukrajiny.

 

Ale  ak je v spánku tichá,

za mnou ani nezavzdychá,

ak sa jej už sníva iný,

nevracaj sa z Ukrajiny,

 

Vietor letí, vietor veje

a ja túžim bez nádeje.

Vietor veje, nevracia sa,

moje srdce radosť stráca.

 

(Вітер віє, вітер віє,

Серце тужить, серце мліє,

Вітер віє, не вертає,

Серце з жалю завмирає.)

 

 

 

 

andrej-c--ikatilo-.jpg

 

 

ANDREJ ČIKATILO

1936 - 1994

 

 

 

RUSKÝ ČAJ

(Jarmočná pieseň pre tých, čo rýchlo zabúdajú,

v máji 1992 v Bratislave na svetlo vydaná.)

 

Čujte, ľudia, čo sa prihodilo

v tom bývalom Zväze sovietskom!

Masový vrah Andrej Čikatilo

konečne tam stojí pred súdom.

„Dvadsaťjeden chlapcov, štrnásť dievčat,

osemnásť žien zamordoval som,

päťdesiattri dokopy – no možno

aj o pár viac,“ priznáva sa on.

 

Väčšinu z nich našli pozdĺž tratí

od Leningradu až po Irkutsk.

Až v Uzbecku obete sa našli –

veď široká bola rodná Rus.

Veď široká bola rodná strana,

mŕtvolami celá posiata!

O päťdesiat viac alebo menej –

ťažko to už niekto poráta.

 

Na služobkách vraždil Čikatilo.

„Bol som,“ vraví, „obeť režimu.

V hoteloch a na staniciach ruských

musel som sa dívať na špinu.

Tá špina mi rozožrala dušu,

som netvor a zviera šialené.“

Všetko priznal Andrej Čikatilo,

vraždy čerstvé, aj tie vzdialené.

 

Už posledná služobka ho čaká –

na popravu. Potom hotel – hrob.

Ktovie, či mu aspoň „zbohom!“ povie

pred popravou pravoslávny pop.

Tak sa plní spravodlivosť ľudská.

Tých, čo za tie vraždy omylom

odsúdila justícia ruská,

tiež už možno skoro pustia von.

 

A tí, ktorí zabíjali tak, že

prikladali hlavu ku hlave,

aby jednu guľku ušetrili,

aby jednou prestrelili dve,

tí, čo Stalin naučil ich, že je

vražda iba bežná obyčaj,

tých už nikto pred súd nepostaví –

doma sedia, pijú ruský čaj.

 

 

 

 

ivan-jakovyc---franko-.jpg

 

 

 

IVAN JAKOVYČ FRANKO

 

1856 — 1916

 

 

 

Básnik a národný buditeľ, sa narodil v Nahujevyči a zomrel vo Ľvove  (vtedy patriacom do Rakúsko-Uhorska). Vyštudoval filológiu na Černovickej, a neskôr aj na Viedenskej

univerzite. Po Tarasovi Ševčenkovi je považovaný za najvýznamnejšieho ukrajinského básnika. Zbierky ako Večný revolucionár alebo Lámači skál šírili medzi mládežou  revolučnú  náladu, preto boli

v Rusku zakázané. Frankov portrét je na dvadsaťhrivnovej bankovke.

 Táto báseň zazneLA 28. 2. 2022, vo V -- klube na koncerte Ka Fe Bandu o 19, 00

 

LÁMAČI SKÁL

(prebásnil Ľubomír Feldek)

Čudesný sen som mal —  že stojím v šírej pláni,

ktorá je divoká a pustá nesmierne,

železnou  reťazou som pevne prikovaný

k masívu  zo žuly a z každej mojej strany

tisíce takých, čo sa podobajú  mne.

 

Čelo nám každému už rozbrázdili muky

a v oku každého plá láska plameňom

a hady-reťaze nám opantali ruky

a všetky chrbáty sa zohli ako luky —

dlávené jediným a strašným  bremenom.

 

V dlaniach nám  spočíva len váha ťažkých  kladív

a zhora mocný hlas k nám hrmí ako hrom:

„Lámte to bralo! Nech vás páľa neodradí!

Zneste mráz, zneste smäd  i  hlad  i  drinu radi,

lebo vám súdené je cestu prebiť v ňom!“

 

A tisíc našich rúk sa zodvihlo v tej chvíli

a bralo tisícom  tých  kladív  zaznelo,

kusy aj úlomky sa prudko roztrúsili,

na tisíc strán: to my sme zo zúfalej sily

bili a búšili tej skale o čelo.

 

Ako ryk vôd, či huk, čo od bojísk sa valí,

spod kladív valil sa nám  hromu  rovný  hlas,

a my, piaď za piaďou, sme priestor dobývali –

hoc nejedného z nás aj skaličili skaly,

ďalej sme kráčali, nič nespätilo nás.

 

A vedel každý z nás, že nekynie nám sláva,

že zabudnutie len nám bude súdené —

že ľudia potom až  krok po tej ceste spravia,

keď prerazíme ju a keď ju sprava, zľava

vyrovnáme a hniť už pod ňou budeme.

 

No sotva v niekom z nás tá slávybažnosť drieme,

aby sa hrdinom či bohatierom stal.

Sme rabi slobody, čo dobrovoľné bremä

pút vzali na seba —  sme rabi len a chceme

byť na postupe vpred len rozbíjačmi skál.

 

My uverili sme, že granit skalných opách

rozbiť a rozdrviť vie naša mocná päsť,

že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách,

vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách

bude môcť nový svet a šťastný život prejsť.

 

A vedeli sme, že je svet tam za horami,

čo zanechali sme pre prácu, putá, pot,

tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy,

a dielo našich rúk tam  preklína aj s nami

zlobivý nepriateľ a s ním náš vlastný rod.

 

Všetko sme vedeli —  aj dušu zabolelo,

aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ!

No kliatby, žiaľ a bôľ, čo stravoval nám  telo,

nepohli nikoho z nás zradiť svoje dielo

a v rukách kladivo  z nás každý udržal.

 

A takto ideme, súc dohromady skutí

posvätnou ideou  a v rukách kladív tiaž.

Hoci sme prekliati a svetom  zabudnutí,

my skalu lámeme, čo pravde  bráni v púti,

šťastný ľud príde sem po našich  kostiach  až.

 

 

 

petofi1.jpg

 

 

SÁNDOR PETŐFI

 

1823  - 1849

 

 

 

 

 

FALU VÉGÉN KURTA KOCSMA

ZA DEDINOU KRČMA NÍZKA

(prebásnil Ľubomír Feldek)

 Za dedinou krčma nízka

potok Samoš vidí zblízka.

Rada sa doň cez deň díva –

noc zrkadlo pred ňou skrýva.

 

Letia sny na krídlach vánku,

 potešujú ľudí v spánku.

Stojí kompa, prácu nemá,

na nej tma, jej družka nemá.

 

Do noci len krčma hučí,

cimbalista cimbal mučí,

 mládenci – hlas proti hlasu  –

ručia, až sa okná trasú

 

„Krčmáročka, kvietok zlatý,

nám najlepšie víno daj ty!

Staršie nech je ako starký –

ohnivejšie od krčmárky.

 

 Ťahaj, Cigán, ťahaj slákom,

kým som ešte v stave takom,

že čo mám, to pretancujem,

dušu z tela vytancujem.“

 

 Vtom búchanie spoza dverí:

„Nerevte tak ako zvery!

 

Veď je noc a panstvo zúri,

oka pre vás nezažmúri.“

 „Diabol tvoje panstvo zober

 a ty tiež sa za ním pober!

 

Spusti, Cigán, preveselú,

čo aj prídem o košeľu!“

Znova niekto búchať prišiel:

„Mohli by ste trošku tichšie?

 

Boh vám za to žehnaj zhora!

Moja mamička je chorá.“

 

Pol slovka nik neutrúsi,

všetci víno dopijú si,

kývnu hudbe, nech sa lúči,

 domov idú chlapci rúči.

 

Szatmár, august 1847

 

 

 

 

 

 

 

 

ĽUBOMÍR FELDEK

BÁSEŇ NA OBRANU ČLOVEKA

 

Ako sa v Biblii už odpradávna píše,

keď Kristus chystal sa už vzlietnuť vyššie

než sa bežne vzlieta –

a pripraviť tak o výškový rekord

všetký vtáky sveta –

udrela šiesta hodina

a zrazu zistil,

že vôkol jeho eroplánu z dreva

sa prudko stmieva.

 

Nemohol pohnúť ani jednou z rúk,

nemohol pohnúť ani jednou z nôh, 

nuž iba hlavu nadvihol a iba jeho zrak,

sa pýtal, či si vôbec

v takej tme jeho prílet na oblohu všimne Boh,

jeho otec.

 

(No ja už dopredu si všímam v rozhovore

syna a otca jedno miesto, ktoré

zaiskrí v básni –

ale počúvam aj svoju ženu súčasne.

Tá milá katolíčka

nazerá mi do básne

a vraví:

„Neuraz Pána Boha!

Kam sťahovať zas budeme sa z Bratislavy?“

„Neboj sa,“ upokojujem ju hneď.

Píšem to presne podľa Biblie.“

„O Božej nevšímavosti tam ani slova niet!“

„Kristova výčitka však –  tá tam je!“)

 

„Všimnem si, pravdaže si všimnem,“

ozvalo sa z neba,

„no nemôžem si všímať iba teba.

Pochop, mám na starosti celý svet,

môj pohľad blúdi

po celom ľudstve,

ja som v nebi pre ľudí

a musím si tu všímať predovšetkým ľudí,

A hoci márne, hoci im to nepomôže,

privrávam sa im: ,Nože, ľudia, nože,

odhoďte nože,

nederte sa z kože!´

A ľudí teší, že im poviem aspoň dačo,

a hoci nie je začo,

vravia: ,Vďaka, Bože!´

Nuž takto ja si s ľuďmi hudiem z veku po vek...“

 

„Otče môj,“ zvolal Kristus.

„Ale veď ja som človek! Jeden človek!“

 

A Boh sa spýtal:

„Človek? A čo je to človek?“

 

„Otče môj! Zabudol si nebodaj?

Veď človeka to ty si stvoril v raji!“

 

„Nuž áno. Stvoril som ho. V raji. Vraj,

No z raja je dnes polis.

A musím teda

i ja dnes na to hľadieť politicky.

Singulár človek – plurál ľudia.

Beda!

Veď sa to ani pravidelne vyskloňovať nedá!

Veď nesedí to ani gramaticky!

Každému osobitne Boh dnes nepomôže.

Nuž aj tvoj otec môže, len čo môže.

Odpusti, synček...“

 

Kristus hlavu spustil.

Odpustiť? Čože!

Akože tatkovi by synček neodpustil?

Pravdaže odpustil.

A iba pre seba si do tmy zašepkal:

„Ó, Bože!

Tatko môj! Prečo si ma opustil?“

 

A tá tma biblická, čo vtedy dookola

od šiestej bola,

je odvtedy až dodnes

na zemi hrboľatej.

A svitnúť má až o deviatej.

Deviata hodina sa stále však len blíži.

A Boh si stále všíma iba ľudí

a myslí politicky.

 

A Ježiš Kristus,

človek úbohý a nepraktický,

stále,

až dodnes,

visí na tom kríži...

 

„Spokojná si s tou básňou, milá katolíčka?“

 

Neodpovedá.

Iba slzu utiera si z líčka.

 

 

Síl na svete je mnoho, ale nijaká

silnejšia ako človek, ktorý

aj do zúriacej víchrice a lejaka

sa púšťa, aby na pochmúrnom mori

prerážal valmi vĺn, čo kolíšu

a oblievajú sťažne jeho lodí.

On aj Zem, v rade bohýň najvyššiu,

večnú a neúnavnú, každý rok

rozjatrí pluhom, keď sa jeho krok

za krokom koní borí do jej pôdy.

On kŕdle plachých vtákov chytá do nástrah

a od úpätia po úpätie

naháňať divé šelmy v horách nemá strach

a vrhá pevne upletené siete,

do ktorých morské tvory lezú mu.

Človek má dôvtip – preto neuniká

nič pred zámermi jeho rozumu.

Stíha zver najstrmšími chotármi,

hrivnatú šiju koňa ujarmí

práve tak ako neskrotného býka.

On hovoriť i bystro myslieť razom

sa naučil a kladie základy

mestám a vládne v nich a s krutým mrazom

a prudkým dažďom tiež si poradí,

lebo si nad hlavou vie strechu zdvihnúť

a s rozvahou sa díva na doby,

čo majú prísť, a iba smrti vyhnúť

sa ešte nedokáže,

vie však už, ako obchádzať má kráže,

do ktorých vtiahnuť ho chcú choroby.

No hoci múdrosť, vtip a silu obra

má v miere, ktorá báje prekoná,

on zlo je schopný konať v pätách dobra.

Ak žije správne, podľa zákona

posväteného prísahou, je vlasti

na osoh – sám je však jej záhuba,

ak do zla padne ako do priepasti.

Kto zotrváva pri zle,

nebude nikdy hosťom mojej mysle,

nebude hosťom môjho kozuba.

 

 

 

ŠŤEDROVEČERNÁ

Štedrá,

štedrá,

návštevníčka,

priletela lastovička

za dverami štebotala,

gazdu na prah privolala

:

 

„Poď von,

poď von,

dobrý gazda,

Veď vidíš môj košík azda!

Ovečky v ňom – tvoje všetky

I jahnence, tie ich dietky.

 

Na stráň

s nimi

budeš chodiť.

Bude sa ti dobe vodiť.

Nájdeš si po Novom roku

Aj pastierku čiernookú.

 

Štedrá,

štedrá,

návštevníčka,

priletela lastovička

za dverami štebotala,

gazdu na prah privolala

 

 

 

rain-rain.jpg

 

 

 

RAIN, RAIN

VRAJ, VRAJ

 

 

 

 

 

Táto, pôvodne anglická pieseň (hoci autor hudby a pôvodný interpret Bernd Simon, používajúci umelecké meno Simon Butterfly, bol Nemec)  je v staršej slovenskej verzii známa ako hit Karola Duchoňa Šiel, šiel. Známa však je aj jej francúzska verzia Viens, viens, ktorej interpretkou aj autorkou textu je Marie Laforêt.

 

 

 

 

 

 

 

SIMON BUTTERFLY/Ľubomír Feldek

Vraj, vraj,

bolo napísané,

vraj, vraj,

už na rajskej bráne,

vraj, vraj,

povedal už anjel,

vraj, vraj,

čo mal v ruke meč.

Vraj, vraj,

aj keď sa už stmieva,

vraj, vraj,

Boh sa trochu hnevá,

vraj vraj,

bež, Adam, bež, Eva,

vraj, vraj,

bežte z raja preč!

 

Myslíme si vždy – Boh má nás rád

Lenže v raji, tam je vždy aj had.

Myslíme si, že nám patrí raj,

že náš je naozaj –

ale vraj

už v raji vzniklo slovo vraj.

Pamätajme, vždy je raj len pekná báj.

Raj, ten je vždy len vraj.

 

Vraj, vraj,

od vyhnania z raja,

vraj, vraj,

nás ten osud spája,.

vraj, vraj,

nie sú v tom len dvaja,

vraj, vraj,

rajskí milenci.

Vraj, vraj,

dejiny sa nudia,

vraj, vraj,

tankami nás budia,

vraj, vraj,

pamätajme, ľudia, –

vraj, vraj,

sme všetci beženci!

 

Myslíme si vždy – Boh má nás rád.

Lenže v raji, tam je vždy aj had.

Myslíme si, že nám patrí raj,

že náš je naozaj –

ale vraj

už v raji vzniklo slovo vraj!

Pamätajme, vždy je raj len pekná báj,

Raj, ten je vždy len vraj.

 

Vraj, vraj,

na slnku sa leží,

vraj, vraj,

vždy však niekde sneží,

vraj, vraj,

vždy však niekto beží,

vraj, vraj,

a nesie svoj kríž,

vraj, vraj,

od počiatku podnes.

vraj, vraj,

pomôž mu ho odniesť,

vraj, vraj,

pamätaj, že zajtra,

vraj, vraj,

tiež možno pobežíš!

 

Myslíme si vždy – Boh má nás rád.

Lenže v raji, tam je vždy aj had.

Myslíme si, že nám patrí raj,

že náš je naozaj –

ale vraj už v raji vzniklo slovo vraj.

Pamätajme, vždy je raj len pekná báj.

Raj,

ten je vždy len vraj.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 2
Celkom: 276594
Mesiac: 3363
Deň: 116