Choď na obsah Choď na menu
 


BALADY

Baladaje epický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom. Dej je smutný, pochmúrny a zväčša sa končí tragicky. Hrdina balady obvykle zahynie alebo podstúpi iný krutý trest (tragika). Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý a väčšinou býva rozprávaný formou dialógu. Môže obsahovať aj lyrické a dramatické prvky. Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená subjektívnosť, ktorú zvýrazňujú opakovacie figúry, refrén a hyperbola.

Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou: 

autor balady je neznámy; 

dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste; 

často sa využívajú magické čísla (tri, sedem...) 

v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy (umrlci, víly, strašidlá) a prebiehajú neskutočné deje (prekliatie).

Od rozprávky sa odlišuje: 

dej balady sa obyčajne končí tragicky, 

pôvodne sa spievala (pôvodne bola balada ľudovou tanečnou piesňou).

 

Balada sa šírila ústnym podaním, ľudia v rôznych krajoch si text obmieňali podľa vlastného vkusu a nálady. Tak vznikli obmeny na jeden motív - varianty. Prvá zbierka ľudových balád pochádza zo Škótska. K nám sa balady dostali ústnym podaním. Do dnešných čias sa zachovalo len niekoľko ľudových balád, ku ktorým poznáme aj nápev (napr. Kačička divoká).

Koncom 18. storočia, ale najmä v 19. storočí začínajú vznikať umelé balady. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Z povestí si autori vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady. Romantickí básnici využívali baladu na vyjadrenie svojich romantických pocitov (lyrický moment). Poznáme balady:

ľudová balada - napr. Išli hudci horou, Jeden otec dobrý, Išlo dievča po vodu, ...

umelá balada- napr. Ján Botto - Lucijný stolček, Žltá ľalia, Margita a Besná; J. Kráľ - Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky, ...

sociálna balada - rieši problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí, napr. P. O. Hviezdoslav - Zuzanka Hraškovie, ... 

Zdroj: Projekt Literárna výchova trochu inak

 

IŠLI HUDCI HOROU

 

 

jan-botto.jpg

 

ŽLTÁ ĽALIA

Ján Botto 

 

 

Stojí, stojí mohyla.

Na mohyle zlá chvíľa,

na mohyle tŕnie, chrastie

a v tom tŕní, chrastí rastie,

rastie, kvety rozvíja

jedna žltá ľalija.

Tá ľalija smutno vzdychá:

Hlávku moju tŕnie pichá

a nožičky oheň páli —

pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,

polievajú kvetiny,

polievajú ľalije —

a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,

sečú ako do hory —

a to tŕnie i chrastie

jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:

Hlávku moju tŕnie pichá

a nožičky oheň páli —

pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!

Vy budete o tom znať —

povedzte nám, keď viete,

čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá

Evička tu zakľätá.

Sadnite len okolo,

poviem vám, jak to bolo.

* *

Stála tu raz chalupčička

samá, samá samučičká.

Stála ona medzi lesy,

jak ľalija medzi plesy;

a v nej mužík so ženičkou,

ako holub s holubičkou.

Žili si tu v zime, v lete,

nevedeli nič o svete —

žili si tu sami dvaja,

jak dakedy vprostred raja

sám Adamček, sám s Evičkou

ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,

nedal bych ťa za svet celý!

„Ja, Adamko, bez teba

nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,

na zem, nebo prisahali:

„My budeme večne svoji,

nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,

dni za dňami uchádzajú;

a Adamček sám s Evičkou,

ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,

skloní bielu hlávku svoju:

Ach, Evička, má perlička,

choď na čistec do lesíčka!

Kým Evička s čistcom beží,

už Adamček mŕtvy leží.

zlta---alia.jpg

Pod prach si ho pochovala,

aby naňho pamätala:

Spi, Adamko, v pokoji —

my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,

dni za dňami uchádzajú;

a Evička samučká

vzdychá tu jak kukučka.

 

Prvý mesiac čo hodina

žena muža pripomína;

druhý mesiac čo deň to deň

a na tretí — raz za týždeň.

Už sa hrobček uľahýna,

žena muža zapomína;

sotva hrobček uľahnutý,

už je Adam zabudnutý. —

Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek.

Ktosi klope na oblôček:

Kto to, kto to? „Ja, som z mesta,

blúdim — neznám, kde tu cesta?“

Tam napravo, mladý pane —

za potokom na tej strane! —

Hora hučí, dáždik rosí;

a na dvere klope ktosi:

„Neznám, ako cez tú vodu,

niet lavičky ani brodu!“

Vyšla Evka, pokázala:

Tu, hľa! v kroví lávka malá!

A pán jej dá peniaz zlatý:

„Budeš na mňa pamätati.“ —

Vejú vetry, povievajú,

dni za dňami uchádzajú;

sotva prejdú tri či štyri,

už k chalúpke chodník šíry.

A v chalúpke pán už známy

v čiernom fračku — (s kopýtkami).

„Škoda ruži na kaluži,

keď môže byť, kde zatúži;

škoda živej osobe

s umrelcom žiť na hrobe.

Poď von, milá, z tej samoty,

zavediem ťa do paloty;

poďže, milá, poď von sťato,

zavediem ťa v striebro, zlato —

zavediem ťa do mesta:

budeš moja nevesta!“ —

Evka dlho neniekala,

pravú rúčku pánu dala.

A on jej dal prsteň zlatý:

„Večer prídem aj so svaty!“

Vyšla Evka až na cestu.

Hľadí ona, hľadí k mestu,

jak vyzerá, tak vyzerá —

od poludnia do večera:

Ach, Bože môj, Bože drahý,

ešte nezrieť kolimahy!

Už slnko preč — začne sa tmieť,

a milého jak niet, tak niet.

Ťažko čakať v noci vonku,

ešte ťažšie v pustom domku.

Na ohníček triesky dáva

a za každou povzdycháva:

Poďže, milý, poďže ko mne,

bo sa srdce trasie vo mne! —

O polnoci prah zapuká:

Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“

Kto to? Bože! či to on?!

„On, tvoj Adam ide von,

ide, ide spod prahu:

čis’ držala prísahu?!“

Jaj, kohútky, spievajte,

zamoriť ma nedajte!

Hybaj, hybaj, milý ko mne —

lebo hnedky bude po mne!

„Idem, idem, moja žena —

už som tu von po ramená;

idem, idem spod prahu:

čis’ držala prísahu?!“

Jaj, kohútky, spievajte,

zamoriť ma nedajte!

Leti, leti, milý ko mne,

lebo hnedky bude po mne!

„Idem, idem, moja žena,

už som tu von po kolená!

Idem, idem spod prahu:

čis’ držala prísahu?!“

Vrznú dvere: „Tu ma máš!

Žena moja, či ma znáš?!“

Ach, čo to máš za podobu?

„Žena moja, ako z hrobu.“

Ani uši, ani zraky —

„Hľa, pod zemou je svet taký:

očí, uší — tam netreba,

tam sú svoji vedľa seba.“

Len čis’ to ty, Adam ľúby?

Tvár bez nosa, dlhé zuby.

A čože tak hŕkaš nimi?

„Huj, od zimy — huj, od zimy.“

Choď, ku krbu! pri plameni

zohreješ si chladné kosti.

„Oheň, plameň je studený

pre skrahnutých mŕtvych hostí.“

Ta príď zajtra na slniečko,

to i mŕtvu zem ohrieva.

„Nie! — na tvoje chcem srdiečko

priam, kým kohút nezaspieva!“

Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!

„Moja ľúba, čo máš z báťa?

Boj sa, ženo, či neboj:

Tys’ moja raz a ja tvoj!“

Vtom ju pojme do náručia —

on rumenie, ona bľadne:

kohút spieva — víchry zhučia —

i všetko sa vraz prepadne.

* *

Stojí, stojí mohyla,

na mohyle zlá chvíľa;

na mohyle tŕnie, chrastie

a v tom tŕní, chrastí rastie,

rastie, kvety rozvíja

Evka, žltá ľalija.

A spolnoci jej zať mladý

prichodí k nej na vohľady;

vyjde hore na mohylu,

tak on teší svoju milú:

ohnivý dážď na ňu leje

a s rihotom tŕnie seje.

A ľalija ťažko vzdychá:

Hlávku moju tŕnie pichá

a nožičky oheň páli —

pomôžte mi v mojom žiali.

 

 

 

 

dilong.jpg

Rozmarín

Rudolf Dilong:

 (Zo zbierky Čierne balady)

 

Pusto v dome, zvonia,

chladná tichá tôňa

od hôr, od planín

nešepkaným krokom

ide pod oblokom

— vädne rozmarín.

 

Asnáď dym, snáď pena,

asnáď duch bez mena

hodil vločku slín,

kvietok blízko steny

bude zamárnený

— vädne rozmarín.

 

Povieš, kvet môj, vari,

kto ťa bil po tvári,

osud? Boží stín?

ticho zatvára sa

za nebesmi krása

— vädne rozmarín.

 

Anjel — duša nemá

oči ružové má,

padá do hodín,

v domku prázdnom stlela

voskovica biela

— vädne rozmarín.

 

Nikto nebýva tu,

plakať šli pred chatu

otec, dcéra, syn,

poďte kvíliť, ženy,

bude usmrtený

— kvietok rozmarín.

 

Ach, sen trúchlivý je,

zomieľa mdlé šije

neláskavý mlyn,

a len spod kolesa

bolesť vrátiť vie sa

— vädne rozmarín.

 

Padá mráz zo stromov,

kolom dumných domov

zíva hrobu klin

a smrť odokrytá

knihu temnú číta

— vädne rozmarín.

 

Okruh zeme duní,

Bože, v novoluní

zbav nás hriechov, vín,

zomrie v prvom slede

toto kvieťa bledé

— vädne rozmarín.

 

Beží posol smrti

do veľmestských štvrtí,

beží do dedín:

smúťte pod oblakmi

s nami úbožiakmi

— vädne rozmarín.

 

V rúchu apoštola

ktosi kričí, volá:

pomôž, Hospodin!

Lásky bude málo,

srdce zašepkalo

— vädne rozmarín.

 

Bože spravodlivý,

necháš príval divý

hučať z pustatín?

Z jari do jesene

nečuť nás po mene

— vädne rozmarín.

 

Zmĺkol básnik včera,

tíchnu pevci šera

s piesňou okarín,

od hviezd nezažblnká

papršlekov vlnka

— vädne rozmarín.

 

Čí bol ten kvet vlastne?

Plače polohlasne

sníček devuškin,

odpočívaj pekne,

slova nepreriekne

— vädne rozmarín.

 

Koho ľúbia kvety,

trasú sa mu rety,

ústa od malín,

dušu svojej zeme

s láskou odnesieme

— vädne rozmarín.

 

Potom jak v deň súdny

vyjde plameň bludný

z hôr a rozvalín,

zosype sa zora

do riek a do mora

— vädne rozmarín.

 

Láme sa čas v drieku,

zošalel zvon veku,

tancuj, podivín!

Hrajú slzy znovu

na pokraji rovu

— vädne rozmarín.

 

Vták sa rúti z chrasti

dolu do priepasti,

smej sa, harlekýn!

V srdci poranenom

zadusí sa blenom

— zvädlý rozmarín.

 

Blesky zotnú sosny,

víchor neúprosný

šibne do starín,

potom dúha zhorí

ponad pusté dvory

— zomrie rozmarín.

 

Nieto nikde tváre,

prach sa dvíha k chmáre

z vekov usadlín,

iba kvietku popol

na srdce mi klopol

— umrel rozmarín.

 

 
 


Archív

Kalendár
<< 06 / 2019 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 58889
Mesiac: 6599
Deň: 173