Choď na obsah Choď na menu
 


JÁN BOTTO

 

download.jpg

 

JÁN BOTTO

 

* 27. január 1829, Vyšný Skálnik – † 28. apríl 1881, Banská Bystrica

 

 

Pseudonym Janko Maginhradský, bol slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch v rodnom Malohonte, od roku 1843 na lýceu v Levoči. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej.  Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Prekladal zo slovanskej poézie (A. Mickiewicz, A. S. Chomiakov) a z maďarčiny (S. Petöffi).

 

268x0w.jpg

 

Báseň

Čierny orlík skáče po halúzkach,

po halúzkach vysokého duba.

Pokoj mu už zanechal srdiečko,

to srdiečko mladé v mladých prsiach.

Už ho vrelé túžby rozrývajú —

a sadne si na vrchovec duba

a prebíja ostrými očkami

tú vysokú belavosť nebeskú: —

a zamútia sa mu očká bystré,

očká bystré sťa dve krištáľové

vyvieračky blatnivým prívalom. —

A zástene temne sťa povodeň:

„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!

hor’ ma tiahne nad túto čiernu zem,

hor’ do výšin z rannej hmly šedivej!

Ale krídla treba ta široké,

treba švihlé ako tá šablička —

a ja nemám ešte len krídelcia,

len krídelcia mladé — a v nich malé —

hoj, maličké ešte len pierečká!

A ja bych sa sťa hrudka rozpadol! —“

Po vysokých skalách skáče šuhaj,

šuhaj mladý, bystrý ako jeleň.

Pokoj mu už zanechal srdiečko,

to srdiečko mladé v mladých prsiach.

Už ho vrelé túžby rozrývajú —

a zastane na končiari skaly —

a hlávku mu to zlaté slniečko,

to slniečko zlaté bozkávalo.

Očkom mieri na lúčku zelenú;

ale viacej pozerá na lúčke,

na zelenej lúčke tátošíka —

a preberá očkom plameňovým

tú vysokú belavosť nebeskú.

A zamúti sa mu očko bystré,

očko bystré ako jasné nebo,

sťa to nebo oblakmi čiernymi.

Napnú sa mu prsia, prsia mocné

a vytisnú tajomné vzdychnutie,

oj, vzdychnutie ťažké z úst plamenných,

sťa Rimavy tichej šuchotanie:

„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!

hor’ ma tiahne z tejto čiernej zeme,

hor’ do výšin z tejto hmly raňajšej!“

Vtom zaplače stemna čierny orlík —

šuhaj vrhne očkom na tú stranu,

očkom bystrým, očkom sokolovým,

a zavolá hlasom temných hromov:

„Hoj, orlíček, ty plačeš za výškou,

za belavou výškou, kde otcovia,

kde otcovia tvoji lietavajú! —

Hoj, ty by si roztrhal reťaze,

ktorými ťa táto čierna hruda,

čierna hruda k sebe priťahuje,

keby si mal sily v svojich krídlach!

Ty by si ma vykrútil vysoko,

keby si mal v krídlach tuhé perá!

Hoj, hor’ sa! ja mám už ruky silné,

v rukách silných ligotnú šabličku!

Poroztínam tie reťaze ťažké,

ktorými zem čierna priťahuje,

priťahuje k sebe ľudí márnych!

Hoj, mladého ja mám tátošíka

a tátošík má už krídla tuhé,

krídla tuhšie ak’ tvoji otcovia!

Vydrapí ma z tých pazúrov zeme,

vyletíme až ta nad slniečko,

nad slniečko s teplými líčkami!“ —

A zaskočí dva ráz kozím skokom —

a prelúči nôžku ponad chrbát,

ponad chrbát mäkký tátošíka —

a rozsekne železné reťaze,

so šabličkou ostrou — až sa ziskrí. —

A letí-letí ponad hory skaly —

a stratia sa pod ním ako vo sne —

a letia — letia, až tak hviždia

mladé krídla bystrého tátoša. —

A zamieri dolu zrakom ostrým —

a vidí tam v tých belasých vlnách

hrudu čiernu, čiernu sťa tmavá noc:

„Hoj, tátošík! Kde je sivý Dunaj?

Kde sú Tatry s bielymi hlavami?

Kdeže je, ľaľa, tá naša zrutná zem? —

Čože sa to za hrudu tam černie?

Čože je to za mravenčí kopec?“

A tátošík tichým hlasom riekne:

„Táto hruda? to je tá krásna zem!

Miliónom ľudí najmilejšia!

Či vidíš tam koľko mravcov na nej? —

Tí, čo vláčia, čo sa škriabu, bijú,

to sú draví, lační zlatožrúti!

Tí, čo sa tam, ľaľa! škrtia, kolú,

to sú bratia krutí ako tigri! —

A či vidíš tamto tú strakavosť?

To sú zemskí slávni hrdinovia

v devätnástom století: klamári,

to sú ľudidráči aj židovia!

Namier okom bystrým tam v tú stranu,

tým, čo brucho pred čelom chodieva,

to sú pyšní sebci, bruchopasci!

Pozri ešte, ak sa ti nehnusí,

čo sa vláčia, váľajú po bahne,

to sú hnusní zvieratskí opilci!“

A žiaľ stisne srdce šuhajovo

nad tým peklom čiernym, nad smradľavým —

krv sa vzbúri v ňom sťa víchrom more,

oči sa mu iskria ako blesky,

vlasy v ohni mu dupkom stávajú. —

A prerazí hlasom hromov hrozných

tú širokú belavosť nebeskú:

„Hoj, ty hruda čierna, hruda zemská!

Nehodná si ni dobroty božej,

nehodná si ni hnevu božieho!!“

Tajnosť[4] stará zletí mu vtom k ušku

a šopce mu temne ako vetrík,

keď si ihrá s hustými jedľami:

„Nebúrže sa, ty šuhajčok mladý!

Nehnevaj sa — prídu ešte časy,

prídu časy — a to časy zlaté,

že sa hrude reťaze rozprsknú,

a ľudia sa vznesú hor’ do výšin,

hor’ do výšin, do týchto belavých!“

A vyletel — vyletel vysoko,

a vyletel hor’ až k krištáľovým,

k krištáľovým maličkým hviezdičkám:

tie mu prsia krištáľom poliali —

a vyletel k mesiačku bledému:

ten mu šaty ligotne postriebril —

a vyletel k zlatému slniečku:

to mu vlasy dlhé pozlátilo —

a vyletel do tajomných krajov:

tie mu veniec diamantový dali. —

A skloní sa pred tým trónom Boha,

pred tým trónom plameňa večného —

spytuje sa Boha najvyššieho:

„Bože večný! Bože vševedúci!

Či to vždy tak má byť na tej hrude,

na tej hrude biednej, hrude zemskej!“

A zaznie hlas od trónu jasného:

„Ty pretínaš cestu k večnej sláve!

Ty osláviš tú nízku, biednu zem!“

 

Už vyletel orlík ponad duba

a roztrhol praskom tie reťaze,

tie reťaze ťažké čiernej zeme —

a vyletí hore nad oblaky,

a prezerá belavosť širokú —

a pozerá pod sebou čiernu zem.

Oj, lietava orlík za šuhajom,

za šuhajom bystrým pod hviezdičky;

nevyletí ale nad slniečko

ako šuhaj na tátošíkovi —

len sa krúti ponad čiernou zemou

ako oblak čierny, hromonosný. —

Hoj, raduj sa, nebo, nebo zlaté!

Čiernej zemi reťaze praskajú!

A lietajú si bystrí šuhaji

hoj, do výšin belavých s hrdinom,

hoj, s hrdinom Bohom osláveným!

Tam sa tešia — ich spevy lietajú,

tam lietajú po vlnách belastých! —

Radujte sa zaslepnutí ľudia,

prišiel vám deň zlatý — deň spasenia!!

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/721/Botto_Basen/1#ixzz5rnOEquoM

 

PIESNE VOJENSKÉ

 

MARGITA A BESNÁ

(Povesť z Považia.) 

Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo —

jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.

Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:

Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.

Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,

jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:

to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;

hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.

Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý

s bohpomocou; — ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!

I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:

prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

 

Pozor! tu už Margita!

Že nás vľúdne privíta.

Stúliť veslá! a rúče

šmihom cez jej náručie!

Ona smelým neškodí,

dobrých Pán Boh sprevodí. —

Pozor! — tu Besná saňa!

Smelo v osudný skok!

Strelou do jej hrtana!

Razom: kormidlom vbok! —

A plť v huku i v pene

z pyskov sa jej vyžene.

 

Chvalabohu! — faktor vzdychne — šuhajci, už sme von!

A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.

Nabok strachy! — teraz k vatre! usušiť si šaty,

ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.

A plť letí po hladine ako húska plavá

a pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva.

 

Ponad Váhom biely dom.

Pekná vdova býva v ňom;

ale krajšia dievčina

Margita, pastorkyňa.

Vdovička pekná, mladá,

vydávať by sa rada.

Vysedúva pri okne

a dievča v poli mokne;

oblieka sa v zamaty

a dievčatko v záplaty;

umýva sa vôdkami

a sirota slzami.

Idú, idú vohľači;

na vdovu nik nepáči,

len sa každý hneď pýta:

A kdeže je Margita?

 

„Hejže, Bože, prebože —

takto to byť nemôže!

Mne cestička zaťatá,

kým ona nie vydatá.

Vydať ju? — vec daromná.

Kto potom príde po mňa?

Bohatstvo pôjde za ňou:

ja slúžkou, ona paňou.“

Rozmýšľa, vzdychá, šepce:

 

„Pre ňu ma — ach, nik nechce,

pre ňu sa mi nešťästí:

preč! — ona musí z cesty!“

A zlým ohňom vzbĺkne zrak:

„Počkaj, počkaj! — zrobím tak!“

 

„Margito! — už po lete —

pôjdeš do Turca k tete.

Tam obžinky, jasoty:

čas oddýchnuť z roboty.

Vezmi sviatočné šaty

i živôtok z tafaty —

i partu, keď ti ďaka

ktovie, čo ťa tam čaká.“

 

Ide dievča dolinou

a macocha sihlinou;

dievča letí ako vták

a macocha ako drak.

 

Prišlo ono pod bralo,

kvietky vodou hádzalo:

„Hejže, Váhu, veštec náš!

kam ja pôjdem na sobáš?!“ —

Vtom vzteklica pripáli:

plesk! dievčinu zo skaly —

„Na! tu tebe sobáš tvoj!“

Voda, hora zhučí: hoj! —

 

Vdova kradne sa domov:

„Hoj, hoj!“ — ktos’ za ňou volá,

ktos’ kuká spoza stromov,

ale tu nič dokola.

 

„Chachacha! kto o tom vie?

Ticho, ticho, svedomie!

Už cestička preťatá,

už Margita vydatá.“

 

* * *

 

„Hej, šuhajko z Ľubochny,

nepískaj ty pod okny,

ale poď dnu ku stolu:

zoberme sa my spolu!

Cestička už preťatá,

Margita už vydatá.“

Nechodí šuhaj dnuká,

srdce jej žiaľom puká —

v duši kýsi hlas kričí

akoby hlas kuvičí:

„Aha, tu si, tu si, tu!

kam si dela Margitu?“

Hlavu na prsia zvesí:

„Nádej moja, kdeže si?

Ani šuhaj, ani sen —

svitaj, svitaj, biely deň!“

 

Svitlo. Vyjde do dvora —

tu Váh, nebo i hora

jak by hrozní sudcovia

okom prísnym ju lovia:

„Aha, tu si, tu si, tu!

kams’ podela Margitu?“

„Ani noci, ani dňa —

čo si počnem ja biedna?!“

 

* * *

 

Suseda! čo to značí

ten čudný rapot strák?

„Prídu, prídu vohľači.“

Vohľači? — „Veru tak!

Prikrývajte len stoly:

hostia jak by tu boli.“

 

Ach, suseda, suseda!

mne čosi pokoj nedá.

„Viem ja čo, dievka moja;

prídu oni — ukoja.“

Kto príde? — On? — a či nie?

„Čo súdené, neminie!“ —

 

Ticho. Už sa večerí.

Čuj len: klop, klop, do dverí,

klop klop, klop klop! — ha, kto je?

„To klope srdce tvoje.“

V okne — páč! — tvár strašlivá,

pozri! — jak sa dnu díva —

oči jej stĺpkom stoja.

„Veď to tam tôňa tvoja.“

Čo ten pes toľko breše?

Čo to za kvik na streše?

Na moste dupot koní:

ach, to už idú oni!

 

Dvanásta práve bije —

„Dievka moja, čo ti je?!

Bože môj, ty si chorá,

tebe sa dačo marí;

či poslať po doktora —

a či poslať do fary?“

 

Ach, nie, nie! márne reči,

mňa doktor nevylieči,

kňaz rozhrešenia nedá:

mne beda, večná beda!

Čuješ ten spev pred vráty?

To idú moji svati:

 

„Išlo dievča na sobáš —

hotuj, mamko, čo len máš.

Už nevesta zavitá

bielou ružou prekvitá.

 

Vezmi, mamko, pokladov:

pôjdeme my za mladou,

pôjdeme my ta, ta, ta,

kde Margita vydatá!“

 

Suseda! vody, vody!

Ach, zle mi, zle prichodí! —

 

Buch, buch! — dvere s’ rozpadnú

utopenci vkročia dnu:

„Hej, domová, domová!

čis’ už s venom hotová?!“

 

Zvýskne — vlasy sa zježia:

vyletí na pobrežia,

z pobrežia poď! hor’ stráňou

a svati všetci za ňou.

Ona predkom ako blesk,

hoj, a za ňou tresk a plesk.

 

Horou hučí: haj, haj, haj!

a dolinou: jaj, jaj, jaj!

„Pukaj kočiš do koní:

pokuta hriech dohoní!“

 

Na vrch brala doletí,

svadba za ňou vzápätí:

„Hraj, muzika, hraj!

Hraj, muzika, do skoku —

a s macochou do toku

haj, haja, haj!“

 

Tak sa stalo. — Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli

počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.

Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;

ale vtedy beda pltiam, to blízko neštestia.

A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí

to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.

Neraz hrom doň ešte udrie, neraz Váh doň búši,

kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.

Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,

kým sa miera nedoplní nevinných obetí.

A len potom celým Váhom — tak to povedajú —

poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju.

 

cssr_100k7_.jpg

 
 


Archív

Kalendár
<< 07 / 2019 >>


Štatistiky

Online: 2
Celkom: 64831
Mesiac: 5673
Deň: 188