Choď na obsah Choď na menu
 


PAVEL BUNČÁK

cover.jpg

 

 

PAVEL BUNČÁK

 

 

Doc. PhDr. Pavel Bunčák (* 4. marec 1915, Skalica – † 5. január 2000, Bratislava) bol slovenský básnik, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista a prekladateľ. Pochádzal z učiteľskej rodiny. V rokoch 1938 – 1942 študoval na FFe UK odbor slovenčina – filozofia. V roku 1971 sa stal docentom slovenskej literatúry. V rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako lektor slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu (Francúzsko) a od roku 1971 prednášal opäť na Univerzite Komenského slovenskú, poľskú a svetovú literatúru.

Svoje básne uverejňoval v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady, neskôr l aj Slovenská literatúra a Slovenská reč. SRadí sa medzi slovenských nadrealistov

big_neusinaj-zazni-slnko-vyber-z-basnic-akz-296265.jpg

 

Výstrednosť

 

Raz v lete koňom mozgy skameneli

Spievaj mi Som s tebou sám a osamelý

Na ten deň som opäť našiel rým

Keď prvý raz som riekol Neverím

Paže som prestrel s rosou na pažiť

Oči sa musia slnca nabažiť

 

Krása je iba tušenie Napäté plátno mäkký vosk

Mračno s tvárou panny Zakázaný bozk

Preto som napľul na iskierku síl

A hladný do blata som ústa ponoril

Sila kvitne na smetisku tam kde telá tlejú

Najkrajšia kvetina ktorú ani rosou nepolejú

 

Len dujte vetry starí kamaráti

Nik z vás mi srdce nevyvráti

Prš nebo viacej nech sa môžem smiať

Aj smútok dohára jak zvädlých kvetín vňať. 

 

 

 

Rýnsky podvečer 

 

Ťažká vôňa kvetov 

ťažšia vôňa žien

čo padá na teba v podvečer 

keď rieke rastú prsia

a vlny bubnujú na poplach 

o duté bruchá člnov

zo záhrad tryskajú fontány 

a ryby vyskakujú do výšky 

Čierneho lesa kde Dunaj pramení 

 

Na druhej strane Rýna

kde skvú sa všetky farby 

na telách detí a žien

a zvony miešajú sa so smiechom 

na čarovný koktail večera

tam ešte ďalej za horami 

a prameňmi kde ruší ticho 

oneskorené vtáča ktoré vyplašil 

osamelý chodec čo sa bojí 

samého seba

 

všetko sa vracia na svoje pôvodné miesto 

vlna do rieky čln do prístavu

zvon do veže a vôňa do kalicha 

a človek do seba osamelého 

malého najmenšieho

 

Tam kdesi ešte ďalej 

tam je domov môj

 

pavel-buncak-hriesna-mladost-2.jpg

 

Báseň na telo 

 

Kvet príliš ružový 

plod privysoký

pre moje ruky a ústa 

a páli ešte aj v ráme 

ktorý sa zužuje každým dňom 

čo mi zostáva

 

Ale ja stojím na nohách

a moje nebo je celkom nízko 

pretože pramení v očiach

v hlave mi šumí les

a vidím cezeň doďaleka 

ako sa kníše konár

zo sna vyrastený 

a na ňom ty

bez jediného tieňa 

 

Mám v očiach tisíc rúk 

padáš mi do náručia 

uprostred leta

hádžem ťa do rieky 

slzy ťa vyplavujú 

vnáram ťa do záveja 

murujem do brala

a krešem z neho 

zbeleného

rukami ústami 

všetkými zmyslami 

čo mi zostalo 

teba od počiatku 

príliš ružovú 

privysokú

napokon kľačiacu 

šľahanú zo všetkých strán 

báseň

na bielom pozadí 

v belasom ráme

že nerozoznám čo je pravda 

a čo si ty

 

 

Cesta do minulosti

 

Ľudia sa všade zo sna budia,

oči si pasú na nebi a ryby lovia,

v pravý čas alebo nečakane,

kde pokoj vládne,

hlboko, hlbšie do seba

s bolesťou odchádzajú.

 

Ďaleko z domova

a domov v srdci drieme,

bdejte a šepkajte slová.

Hranice, hranice, vy mi ho zobudíte.

Nosím ho po skalách, po vodách

jak pútnik batôžtek plný hladu.

 

Colníci, pozor dajte,

vy máte oči ohnivé,

do hĺbky prepáľte ho,

domov si nesiem pieseň

jazera Ochridského.

 

Nesiem si spomienku, nesiem si slová

na starý obrázok, zlatom zafarbený,

mladého tesára a jeho matky,

má všetky pôvaby večného ženstva

a silu v kĺboch náboženstva.

Dala ju do vena jeseň a zima,

všetko, čo zapadá, po láske hlad

a nádej večného jara.

 

Stará je moja pieseň, stará.

Ľudia sa všade zo sna budia,

oči si pasú na nebi a ryby lovia,

v pravý čas alebo nečakane,

tam, kde pokoj vládne,

s bolesťou odchádzajú.

 

Domov je v srdci a cesta k nemu jediná,

vtesaná do skál hlaholikou,

chodníky tesali solúnski bratia

mäkkými slovami lásky ku každému.

 

Kde slová padajú, kde nohy vkročia,

chrámy si stavajú po stáročia

a zo skál vyrástli do výšky mitry

na ceste z Ochridu proti prúdu,

oproti bralám a nekonečnej noci,

až k nám, do starodávnej Nitry.

 

Mesiac je v splne, večer rozprávkový,

padajú hviezdy tíško na nákovy

a kdesi v diaľke slová zvonia,

tak mäkko, mäkko, ako ruža vonia,

a iskria slová žiarou modravou

jak diadémy svätým nad hlavou,

belasé vody z tymianu, modrý dym

jak láska rastie proti zlým,

ó modrá tichosť neba, vôd,

od strachu a bolesti nás osloboď,

prastará pieseň z minulosti,

čo vzplanula si z našich kostí,

daj silu slabým, srdce neopusť,

kde domov spieva z plných úst,

za rána jasného aj vo dňoch sviatočných,

a večná buď jak večný je náš dych.

 

Tak načúval som pieseň starých čias

vo vlnách ochridských, čo bozkávali nás.

 

 
 


Archív

Kalendár
<< 04 / 2019 >>


Štatistiky

Online: 3
Celkom: 47274
Mesiac: 4299
Deň: 209