Choď na obsah Choď na menu
 


ANNA A MARÍNA - DVE KREHKÉ DUŠE RUSKEJ POÉZIE

A

 Anna a Marína. Dve poetky takmer s identickým osudom. Anna Achmatovová a Marína Cvetajevová. Obe žilii takmer v rovnakom období, obom bol osudný komunistický stalinský rteror. Aj jedna, aj druhá bola prenasledovaná, mali zákaz publikovať svoju poéziu. Kým Anna po po násilnej smrti svojho manžela aj syna sa utiahla do seba, Marína, ako emigrantka sa po vypuknutí druhej svetovej vojny vrátila domov, aby tam našla svoju smrť.

Obe autorky písali svoje verše o láske, ale najmä vo smútku a pohnutom osude. Ich poézia založená na symboloch aj v dnešnej dobe svojim čitateľom prináša krásu slová aj smútok v duši.

Obe, Anna aj Marína, svojimi veršami  protestovali proti zlobe, aj prroti násiliu totalitného režimu. Ich život aj  ich poézia nech sú pre nás mentom.

 

kuzma_petrov-vodkin._portrait_of_anna_akhmatova._1922.jpgAnna Achmatovová

  xxx

 

Vinula sa cesta čierna,

rosil drobný dážď,

niekto prosil, či by smel ma

chvíľu sprevádzať.

 

Pristala som, zabudnúc sa

na tvár pozrieť mu.

V hlave patrí len tma tmúca

nepoznanému.

 

Hmla jak z kadidiel sa valí,

všetko pokrýva.

Stepnou piesňou, vytrvalý,

srdce rozrýva.

 

Koniec cesty pamätám si,

bránu ako báj -

ten ktosi, čo ide kamsi,

povie: „Tak sa maj!"

 

Krížik z medi na dno dlane

dá mi ako brat.

A ja všade pieseň pláne

musím počúvať.

 

Doma zrazu nie som doma,

žiaľom zajatá.

Môj neznámy, príď si po mňa,

stále hľadám ťa!

 

Múza

 

Keď v nočnej chvíli čakám na jej príchod,

akoby srdce tĺcť mi prestalo.

Čo pocty, mladosť, voľnosť, čaro príhod

pred týmto milým hosťom s píšťalou.

A zrazu vošla. Z tváre závoj sňala

a očami ma takmer prebíja.

Hovorím jej: „To ty si diktovala

Dantemu Peklo?" Odpovie mi: „Ja.

 

VIDEO

Marina Cvetajevovátsvetaeva.jpg

xxx

 

Čierna ako zrenica, ako ona saješ

svetlo - milujem ťa, jasnozrivá noc.

 

Daj mi hlas - chcem ťa ospievať, pramatka

piesní, ktorá v dlani zvieraš uzdu štyroch vetrov.

 

Keď ťa vzývam a velebím, som len

mušľa, v ktorej ešte nezmĺkol oceán.

 

Noc! Dosť som sa nahľadela do ľudských zreníc!

Spáľ ma na popol, čierne slnko - noc!

 

 

Marina Cvetajevová 

xxx

 

Láska! Aj v kŕčoch smrti napnem sily,

zmysly a ruky k tebe natrčím.

V záveji hrobu, oblaku, môj milý,

nerozlúčim sa s tvojím náručím.

 

Načo mám vlastne dvoje krásnych krídel -

zaťažovať si srdce závažím?

Dav slepých, nemých, daných do osídel

opovrhnutia zmnožiť nebažím.

 

Jediným, pohybom si mocou vetrov 

tyl strhnem z rúk a pružnej postavy -

smrť, prac sa! A na tisíc kilometrov

sneh roztopí sa a les podpáli.

 

A keby sa mi mali v jednom z hrobov

kolená, plecia, krídla ocitnúť -

len preto, aby v smiechu nad hnilobou

som veršom - ružou mohla rozkvitnúť.

 

VIDEO

 

 
 



Štatistiky

Online: 1
Celkom: 89094
Mesiac: 5568
Deň: 195