Choď na obsah Choď na menu
 


BÁSNICI Z MOJEJ DIPLOMOVKY - JÁN STACHO

img_1979.jpg

JÁN STACHO

 

(* 1. január 1936, Trnava – † 15. júl 1995, Bratislava), slovenský básnik a prekladateľ, člen tzv. Trnavskej skupiny (konkretisti).

Pochádzal z robotníckej rodiny, stredoškolské vzdelanie získal v Trnave. V roku 1954, po absolutóriu gymnázia, pokračoval štúdiom na lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1960. Pracoval ako lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. V rokoch 1964 –1969 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, krátko pôsobil ako československý kultúrny atašé v Indii, v rokoch 1970 –1973 bol šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Po autonehode v roku 1973 bol doživotne pripútaný na lôžko a v invalidnom dôchodku.

 

PSTRUHobrazok-jpeg.jpeg

V zelenej tíšine, kde zurčí horská stružka,

zažiaril v západe on, posplietaný z dúh,

iskrami sršiaci tak ako hviezdna spŕška.

A potom v hlbinách: nehybný úžas – pstruh!

 

Tak číhal na záblesk, o pstružom sníval šťastí

a údes nad smrťou, to bola preňho hra:

bol krvou fŕkaný, na chrbte zelenkastý,

pyšný bol v nádhere tepanej zo striebra.

 

Ó, plutva ohnivá, čo rozrezáva tichá,

ó, lampa v hlbinách, ktorá sa rozprskla,

ó, dúha ponorná, v ktorej to búrkou dýcha,

ó, číry štíhly džbán z krištáľového skla.

 

Ó, farba na farbu, ó, veľké pávie oko,

ó, v modrej oblohe žeravý polmesiac,

ó, snivý plamienok s očami naširoko!

No zrazu: len záblesk – a nebolo ho viac…

 

Márne som vyrvať chcel z tej zrkadelnej riavy

to telo nádherné, kus božskej záhady,

tam na dne nalákať ten poklad ligotavý

na lacné trblety kovovej návnady…

 

Zrazu však začul som, ako sa voda trhá

a srdce pulzuje vo svaloch mojich rúk:

to mesiac vychádzal, žiarivé telo pstruha

v predsmrtnom zápase vypäté ako luk!

 

Ó, srdce týchto vôd, visiace na háčiku!

Ten, kto ťa pochopí, v tej chvíli skamenie!

Tak stál som, zdesený, s ústami do výkriku…

Nemý brat básnika, zabiť ťa, a či nie?

 

Choď, brat môj, voľný si… Boha som uzrel zblízka.

Choď, poklad cézarov, krvičkou zmáčaný!

(Ale mne za nocí dodneska z temnôt blýska

kráľovský pstruží dar: šupinka na dlani…)

 

Ján Stacho – 

Blysnutie         

 

Chcela si vzlietnuť, bleskom rozoznelá,

no začali sme k zemi prirastať.

Z koreňov lipa v listoch do tmy tlela,

bubnili mraky, zavibroval sad.

 

V tej chvíli z teba žltá blizna čpela

a ja som krv čul v srdci zasyčať.

Dážď okrom hmatal v póroch tvojho tela

a striebrom zunel slaný uzlík šiat.

 

Tu nám z nôh nahor oťažela rtuť

a museli sme, dažďom premáhaní,

v uzlení svalov k zemi pokľaknúť.

 

Potom bozk v búrke, hlboký a slaný.

Blesk v našich ústach skrvavel,

až cvenglo zlato vodorovných tiel. 

 

Pramene

FOTO

 
 


Archív

Kalendár
<< 08 / 2019 >>


Štatistiky

Online: 5
Celkom: 71374
Mesiac: 6740
Deň: 193