Choď na obsah Choď na menu
 


CAROL ANN DUFFYOVÁ

stiahnut.jpeg

 

 

CAROL ANN DUFFYOVÁ

* 23. decembra 1955 Glasgow

 

 

 

Vyštudovala filozofiu na Liverpoolskej univerzite (1977). Bola potom šéfredaktorkou časopisu poézie Ambit a recenzentky denníka The Guardian. Od roku 1996 je profesorkou súčasnej poézie na Manchester Metropolitan University. Roku 2009 sa stala prvým Škótom, a tiež prvou ženou v histórii, ktorá bola britskou kráľovnou vymenovaná na pozíciu "Poet laureate". K jej najznámejším zbierkam patrí Standing Female Nude (1985), Selling Manhattan (1987), za ktorú získala Somerset Maugham Award, alebo Rapture (2005), za ktorú získala T. S. Eliot Prize. K jej divadelným hrám patrí Take My Husband (1982), Cavern of Dreams (1984) alebo Little Women, Big Boys (1986). Píše tiež verše pre deti (New & Collected Poems for Children, 2009) aj obrázkové detské knižky.

 

worlds-wife-67581.jpg

 

Kradnutie

Najzvláštnejšia vec, akú som kedy ukradla? Snehuliak. 

Polnoc. Pod decembrovým mesiacom vyzeral úchvatne; 

vysoký, biely a hluchonemý. Chcela som ho, druha 

s mysľou studenou ako kúsok ľadu 

dnu v mojom vlastnom mozgu. Najprv som si vzala hlavu. 

 

To už radšej skapať ako vzdať sa a nevziať si, 

čo tak chceš: Vážil aspoň tonu; jeho mrazom 

zmeravené torzo sa mi zavesilo na hruď, do vnútra sa zabodol

najväčší chlad. Bolo vzrušujúce vedieť, 

že ráno rozplačem decká. Ale život sa s nikým nemazná. 

 

Niekedy kradnem aj to, čo mi ani netreba. Už som sa vozila bezcieľne 

na ukradnutých autách, vlámala sa do domov, len aby som si ich popozerala. 

Som ohavný duch, čo zanecháva spúšť a občas šlohne foťák. 

Moja ruka v čiernej rukavici stláča kľučku. 

Spálňu neznámeho. Zrkadlá. Aach, vzdychám. 

 

Zabralo mi to istý čas. Rozložený na dvore 

nevyzeral ako predtým. Rozbehla som sa a kopla ho. 

A potom znova. A znova. Prskala som a kliala. 

Teraz to vyzerá hlúpo. Keď som potom nad chuchvalcami snehu 

ostala stáť, prišlo mi zle z tohto sveta. 

 

Nuda. Väčšinou sa nudím tak otrasne, že by som sa najradšej zožrala. 

Raz som ukradla gitaru, lebo som si myslela, 

že sa mi bude chcieť učiť sa hrať. Potiahla som bustu Shakespeara 

a riadne ju roztrieskala. Ale snehuliak, to bolo to najzvláštnejšie. 

Asi nerozumiete tomu, čo hovorím. Ani slovo. Všakže?

 

Pozostalá

Už nejaký čas si z hĺbky duše

nevýslovné želám objať svojho brata, sestru, seba,

keď sme mali po sedem rokov. Som z toho chorá.

Aj svoju prvú lásku, keď mal pätnásť, v Leedsi, viem,

je to už tridsať rokov, ale keď si naňho spomeniem,

cítim jeho vlhkú, mladú tvár vo svojich rukách, topiaci sa

sneh, moje prázdne ruky. To je trúchlenie.

Inokedy celý víkend trávim v posteli, driemem, hoviem

si v minulosti. Prečo sa toto stalo? Predstavujem si,

kde som žila uplynulé roky. Chcem ich späť.

Môj milenec vstane a skloní sa nado mnou, nevediac,

že som sa ukryla do svojho srdca, kde sa trasiem

a plačem za tým, čo mi bolo ukradnuté, stratené. Prosím.

Je to ako zemetrasenie a niet to komu povedať.

 

 

Kým naša tvár

Šepot medzi našimi stehnami tká sieť. Otváram sa 

ako to najčervenšie ovocie. Uprostred prudkých dôb 

dažda svet potí celé moria a vlhké 

struny sa roztrasú za dokonalým zvukom. 

 

Po ovčom črievku sa ťahá slák. Kde ty hľadáš karmín 

pre striebornú niť, niečo v mojom vnútri stúpi 

na drôt vysokého napätia. Pod borovicovým ihličím 

žiari ruža. Uhryznem ťa do pery, stratená. 

 

Pod ďalej, až tam, kde sa v lebke 

prevrátené oči uprú k letiacej klenbe 

mozgu. Tvoje ústa chlípu lupene, zatiaľ čo naša tvár 

je kvetom ponoreným vo svojej vlastnej vôni. 

 

 

Planéty nás opustili.

Kdesi na opačné straně širé noci

myslím na tebe, ač vzdálenost nás dělí.

Pokoj pomaloučku vzdaluje se Luně.

 

Plná radosti jsem. Či bych spíše měla

smutná být? V tom opojení píseň zpívám

vášně zcela plnou, byť ji neuslyšíš.

 

Lalala…oči zavírám a sním o temných horách, které přejdu

a budu s tebou, neboť miluji tě.

 

Takhle je to prostě, tak prosté je to říct.

 

 

Carol Ann Duffy číta Predtuchy od včiel

 

Nesvätá žena - Carol Ann Duffyová

Bratislava: Literárna nadácia STUDŇA, 2006

Preložil Ján Gavura

 

Básnickú tvorbu anglickej autorky so škótskym pôvodom približuje slovenskému čitateľovi reprezentatívny výber v preklade Jána Gavuru i s jeho doslovom. Hoci nie všetky texty považujem za presvedčivé, nepochybujem o tom, že jej „šesť básní sa zapísalo do kolektívnej pamäti“ (odkazujúc na slová P. Forbesa z obalu knihy). Duffyová často už prvoplánovo zaujme motívmi i lexikálnymi prostriedkami pôsobiacimi predovšetkým v kontexte ženskej poézie vskutku netradične. Mám na mysli najmä frekventované erotické motívy (aj v básňach, v ktorých stvárňuje vzťah ženy k identickému pohlaviu) a subštandardné lexikálne prostriedky, najmä vulgarizmy, t. j. jazykovú a motivickú expresivitu básní. Nonkonformnosť Duffyovej písania súvisí s otvorenosťou lyrického subjektu, ktorý si nedáva servítku pred ústa. V jej poézii sa okrem ženského subjektu objavuje dieťa i muž, poetka takisto využíva rôzne priestorové a temporálne motívy. Priamosť lyrického subjektu (báseň Ústa plné mydla) odkrýva problém jazyka, respektíve, transponovania reči do básne, širšie otázku hovorenia a myslenia, pokrytectva a úprimnosti či všeobecne známeho vzťahu medzi formou a obsahom. Tematizovanie ženského tela a ženskej skúsenosti nie je v básňach Duffyovej transparentné – „ženskosť“ sa prezentuje skôr prostredníctvom farieb (prevláda červená, biela a purpurová): „Láska / je nenávisť za bielym závojom; červený balón, čo praskne / priamo do tváre.“ (s. 45) a odkazov na arachnológiu (poukazujúcu na súvislosti medzi písaním a elementárnymi ženskými činnosťami, ako sú tkanie, šitie či umývanie; motív siete a podobne). Vzťah muža a ženy je síce často zasiahnutý chladom, odcudzenie medzi partnermi vzniká aj ako dôsledok agresivity alebo hrubosti muža, zlý chlapec povie dievčaťu v básni Na hodine pani Tilscherovej ako sa narodila, no ani pani Barrová, pani Huntová, pani Emeryová nie sú kladnými vzormi... Duffyová vyjadruje intímnu, ženskú skúsenosť, jednoznačne však neprotestuje voči mužskému svetu, skôr revoltuje voči svojmu konzervatívnemu, falošnému, neslobodnému či násilnému okoliu. Potenciálny problém hodnoty niektorých básní Duffyovej nesúvisí s ich „ženskosťou“ – viaceré  básne, v ktorých sa objavuje mužský subjekt, sú na pomyselnej hranici melodrámy a naopak. Presvedčivejšie sú tie básne, v ktorých poetka tematizuje telesnosť, či už z nej vyplýva negatívny (povedzme jedna z najdrsnejších Duffyovej básní Ty Jane), alebo pozitívny zážitok (pars pro toto pôsobivá báseň Kým naša tvár). Naopak, v básňach o prvej láske, hĺbke citu či mileneckom intenzívnom vzťahu skĺzava do banality a pátosu (básne Naspamäť, Prvá láska, Pozostalá a iné). Motív lásky, spojený s motívmi sna, listu, spomienky, smútku, clivoty atď., nielenže nadobúda minulostný, ale často azda práve preto aj melodramatický rozmer. Prelínanie prítomného a minulého času možno interpretovať i ako spájanie epických a lyrických postupov, podobne Duffyovej verš pripomína prozaickú vetu. Frekventovaný v Duffyovej poézii je veršový presah, ale poetka tiež v jednom verši využíva viaceré vety. O láske sa v niektorých básňach rozpráva, akoby autorka tvorila epický príbeh, s ľútostivým odstupom, ale bez jeho prítomnostného prežívania.

Motív jazyka je v tvorbe Duffyovej dôležitý predovšetkým vzhľadom na zdôrazňovanú znakovosť básní, prostredníctvom ktorej sa úprimná výpoveď/spoveď subjektu sémanticky posúva. Popularita Duffyovej básní vyplýva azda z naznačeného spojenia autenticity, úprimnosti a fiktívnosti, rafinovanosti výpovede.

 

Marta Součková