Choď na obsah Choď na menu
 


SERGEJ JESENIN

230px-sergey_yesenin.jpg

 

SERGEJ ALEXANDROVIČ JESENIN

* 3. október 1895 (podľa starého ruského datovania 21. september) Konstantinovo - † 28. december 1925 Petrohrad) 

 

Po rusky Сергей Александрович Есенин, bol ruský básnik.

Od roku 1912 pracoval ako predavač, neskôr ako korektor v tlačiarni, a až v roku 1915 sa v Petrohrade začal živiť písaním. V roku 1916 vyšla jeho prvá básnická zbierka Dúha (rusky: Radunica). Bol päťkrát ženatý. Bol hlavným predstaviteľom ruského imažinizmu. Bol prírodný a milostný lyrik, mal sympatie pre staré patriarchálne Rusko a ruskú prírodu, ktorú v básňach idealizoval. Nedokázal sa vyrovnať s prvou svetovou vojnou a boľševickou revolúciou. Po revolúcii viedol bohémsky život, upadal do depresií a psychické problémy riešil alkoholom.. Na konci roku 1925 spáchal v Petrohrade v hoteli samovraždu obesením. Existuje teória, že bol fyzicky odstránený sovietskym režimom. Deň pred samovraždou dal svojmu priateľovi Volfovi Erlichovi lístoček, ktorý si mal prečítať až neskôr, bolo na ňom napísané krvou:

 

До свиданья, друг мой, до свиданья.

Dovidenia, drahý, dovidenia,

Милый мой, ты у меня в груди.

v mojom srdci zostaneš naveky.

Предназначенное расставанье 

Osud je spočítaný, nie je na výber

Обещает встречу впереди.

Zvedie nás až zajtrajšok ďaleký.'

В этой жизни умирать не ново,

Umierať – na tom nič nového nie je.

Но и жить, конечно, не новей.

Ani žiť však nie je novšie

 

Reakcia Majakovského na jeho smrť: „V živote tomto umrieť ťažké nie je, je omnoho ťažšie život vytvárať.

 

img-2123.jpeg

Nedeľná chvíľka Christianie "Sergej Jesenin" (Miroslava Dudová / Мирослава Яновна

 

Poď drahá, sadni ku mne sem

Poď drahá, sadni ku mne sem,

pozrime v oči si i líca.

Poď, krotkým zrakom počuť chcem,

jak šumí citov metelica.

 

To čisté zlato jesene,

ľan vlasov, čo sa v čelo šmýka —

tak javí sa, jak spasenie

nepokojného nezbedníka.

 

Svoj kraj som musel zanechať,

kde kvitnú luhy usmievavé,

a prežiť som chcel vlastný pád

vo veľkomestskej horkej sláve.

 

Ja chcel som v mestskom pokriku

zabudnúť sad a mladé letá,

kde na žabaciu muziku

pestoval som sa na poeta.

1923._esen_duncan.jpg

Tam jeseň cítia tiež sťa my…

Klen, lipy k oknám izby prišly,

a konáriky labkami

chcú tých najsť, ktorých majú v mysli.

 

Ich dávno nieto v svete tom.

A mesiac prostých po farnostiach

skvie na krížoch sa s oznamom,

že prídeme k nim ako hostia.

 

Že i my v háje zajdeme

po nepokojoch, keď sa skryjú.

Tie všetky cesty zvlnené

len radosť lejú tým, čo žijú.

 

Poď, drahá, sadni ku mne sem,

pozrime v oči si i líca.

Pod krotkým zrakom počuť chcem,

jak šumí citov metelica.

 

(1923)

 

Ako vietor sadol

 

Ako vietor sadol, nezavanie

svet môj tajný, svet môj stariny.

Hradskej cesty kamenisté dlane

chytily už pod krk dediny.

 

Naľakane do bieleho mrazu

zatriasol sa sťa zvon nepokoj.

Idem vítať svoju čiernu skazu.

Pozdravujem ťa, ty zánik môj!

 

Mesto, mesto, tys ma’ v dravom vresku,

pokrstilo jak psa zdochlého.

Chladne lán vo volookom stesku

telegrafický stĺp drhne ho…

 

V šiji diabla žilnaté sú svaly,

ľahká jeho oceľová hať…

Nech!… Nie prví sme sa rozknísali,

nie nám prvým príde skazu vziať.

 

Pozdravujem ťa, zver milovaná!

Ty nie darmo pod nôž kladieš sa.

Ja som jak ty so všetkých strán štvaný,

obkľúčil ma vrah zo železa.

 

I ja jak ty som vždy pohotove,

i keď čujem víťazstva roh prv,

smrtonosným skokom v krutom love

ochutnať ich nepriateľskú krv.

 

Hoci pritom v sypké vŕšky snehu

zapadnem a v ne sa zaryjem,

zaspievajú na onom mi brehu

pieseň pomsty za môj zánik, viem.

 

Keď je to i srdcu ťažká muka,

zverské práva slávi piesne tón!…

Tak i poľovníci uštvú vlka,

keď ho stisne obručami hon.

 

Ustane zver… Ktosi k puške siaha,

s chmúrnym srdcom páliť pokúsi

sa… Tu skok… A dvojnohého vraha

rozsekajú zuby na kusy.

 

Keď na teba mám pohľadieť

 

Keď na teba mám pohľadieť,

mňa duša bolí, oči žialia.

Veď vidno, vŕbová len meď

v septembri nám dvom pozostala.

 

Rozniesly cudzie hovory

to teplo tvoje, triašku tela.

To z duše dáždik mrholí,

čo málilinko omŕtvela.

 

Nuž čože! Nebojím sa ho.

Odkrýva sa mi radosť iná.

Veď nezostalo ničoho,

len žlté tlenie, mlhovina.

 

Pre tichý život s úsmevom

som nezachránil ani seba.

K tým málo ciest, čo prešiel som,

omylov mnoho bolo treba!

 

Je smiešny život, smiešny pád.

Tak bolo, bude v budúcnosti.

Jak hrobitov je vsiaty sad

v briez tichých vyhlodané kosti.

 

Tak odkvitneme tiež i my,

jak kosti sada odtlejeme…

Keď kvetov nieto za zimy,

netreba ani smútiť pre ne.

 

(1923)

big_sergej-jesenin-ve-vzpominkach-dxl-358921.jpg

Spoveď chuligána

 

Nie každý spievať vie,

nie každý môže ako jablko

odpadnúť k cudzím ku nohám.

 

Toto je spovedanie najväčšie,

keď spovedá sa chuligán.

 

Ja náročky sa neučešem

a idem s hlavou jak olejová lampa nad plecami.

Tých vašich duší bezlistnatú jeseň

osvietiť v tôňach žiada sa mi.

Mne páči sa, keď ako skaly letia

urážky na mňa — ľadom dávia búrky.

Len pevnejšie ja chytím prameň svetla —

bubliny vlasov rozknísané — v ruky.

 

Tak dobre mi je vtedy spomínať

zarastlý rybník, chripľavý zvon jelše,

že kdesi žije otec mi i mať,

čo napľujú na všetky moje verše,

no ktorým drahý som jak kúštik poľany,

jak telo, jako dážď, čo kyprí na jar zeme.

Viem, prišli by vás preklať vidlami

za kamenie to do mňa hodené.

 

Vy biedni, biedni sedliaci!

Vy ste sa stali iste nepeknými,

vy bojíte sa Boha i blatných močarísk.

Ó, keby ste vy vedeli,

že váš syn je v Rusku

najlepším poetom!

Či by ste počas jeho života

zinovateli voči nemu,

že bosé nohy v jesenných mlákach máčal?

On chodí teraz v cylindri

a lakovaných topánkach.

 

No v ňom je bujnosť i sľub nápravy,

vzdor dedinského bitkára.

On zďaleka sa každej krave pozdraví

na firme mäsiara.

Keď s izvozčíkom stretne sa, je hotový,

pripomenúc si hnoja zápach v duchu,

chvost nosiť jeho koňovi

jak vlečku svadobného rúcha.

 

Ja rád mám otčinu.

Ja veľmi rád mám otčinu!

Hoc v nej je žiaľu hrdza vŕbová, ju rád,

rád so špinavým pyskom každú sviňu

i v nočnej tíšine zvoniace hlasy žiab.

Keď detstvo spomínam, mňa srdce nežne bolí,

tých mrkov apríla mne sní sa hmla i chlad,

jak prikrčil by sa pred plameňami zory

náš starý klen si dlane rozohriať.

 

Ó, koľko, koľko ráz som, idúc za vranami,

sa po pni škriabaval a hniezda olúpil!

Či so zelenými tam stojí vrcholcami?

Či kôra svieža je a v moci starých síl?

 

A ty, môj radostný,

môj starý, verný pes?

Starobou slepý si a vrčíš neustále,

tam chodíš po dvore, chvost nevieš hore niesť,

nespomnieš, kadiaľ v byt a kadiaľ do maštale.

Ó, aké drahé sú mi tie dni príjemné,

keď od materi som vylákal krajec chleba

a krajec odrazu a spolu hrýzli sme

a ani o mrvu som neoklamal teba.

 

Ja som vždy tienistý,

i srdcom tenistý.

Jak v raži nevädze mi oči v tvári kvitnú.

A verše stelúc si svoj slamník zlatistý,

tak rád by slovíčko vám riekol plné citu.

 

Nuž, dobrú, dobrú noc!

Vám všetkým dobrú noc!

Necvendží po tráve už zory kosa skvúca.

A mne tak žiada sa dnes: Môcť

z oblôčka rožtek luny cucať.

 

Ty svetlo belasé!

V tom svetle belasom,

v tej belasosti dnes i smrť by bola sladkou.

Niet na tom ničoho, že zdám sa cynikom,

čo lampáš privesil si ku svojemu zadku!

 

Nač Pegaz mi, ten starý, dobrý kôň?

Mňa jeho mäkký cval má azda ešte baviť?

Som majstrom surovým a prišiel som

potkanov ospievať a sláviť.

 

A moja kotrba jak u pajácov

sa vínom leje cez húšť vlasov rozcuchanú.

Ja chcem, by žltou plachetnicou bol,

kde plávame my — na tú stranu.

Výber z poézie Sergeja Jesenina

u

 

List matke

Starenka, či ešte živá si mi?

Ja som živý. Pozdravujem ťa.

Nech ti tými tmami večernými

do komôrky hviezdy zasvietia!

Píšu mi, že skrývaš trýzeň krutú,

no žiaľ za mnou visí vo vzduchu,

vyzerať ma chodíš na zákrutu

v staromódnom vetchom kožuchu.

A večierkom v modrej tme ťa desí

obraz, čo vždy znova vracia sa –

že v krčmovej bitke ktosi kdesi

fínsky nôž mi vráža do srdca.

Pokoj, mama! Zažeň nočné mory.

Taľafatky. Netreba sa báť.

Nie som ešte taký korheľ, ktorý

zhynie skôr, než navštívi si mať.

Ešte stále nežný som a všetko,

o čom snívam, je len jediné –

ako čím skôr zutekať z tých zmätkov

pod nízky krov v našej dedine.

Vrátim sa, keď na jar za oblokmi

roztvorí zas náruč biely sad.

Len ty – ako pred ôsmimi rokmi –

na svite ma nesmieš prebúdzať.

Nechaj spať a nevolaj už nazad

nesplnené, dosnívané sny.

Priskoro som v žití začal strácať,

priskoro som býval ustatý.

Modliť sa ma neuč. Neoddá sa.

To, čo bolo, sa už nevráti.

Ty si moja radosť, moja spása,

jediný môj maják hviezdnatý.

Zabudni na svoju trýzeň krutú –

žiaľ za mnou, čo visí vo vzduchu –

a len občas vyjdi na zákrutu

v staromódnom vetchom kožuchu.

(1924)

Jesenin a 'Krutá metelica októbrových dní'

60_2.jpg

 

 
 



Štatistiky

Online: 2
Celkom: 101698
Mesiac: 5192
Deň: 168