Literatúra o holokauste:

1.     Fenomén holocaust, zborník medzinárodnej vedeckej konferencie, Praha – Terezín, 1999, 178 s.

2.     Kamenec, I.: Slovenský štát, Anomal, Praha 1992, s. 25

3.     Kamenec, Po stopách tragédie, Archa, Bratislava 1991, s. 125

4.     Kamenec, "Židovská" karta v politike slovenského štátu, rukopis prednášky

5.     Kamenec, Holocaust na Slovensku, rukopis prednášky

6.     Kenrick, D., Puxon, G.: Cikáni pod hákovým křížem, kolekcia INTERFACE, Univerzita Palackého, Olomouc, 2000, 179 s.

7.     Ma bisteren – Nezapomeňme. História cikánskeho tábora v Hodoníně u Kunštátu (1942 – 1943), Praha 1997, 68 s.

8.     Nečas, C.: Nemůžeme zapomenout, Univerzita Palackého Olomouc 1994 s. 245

9.     Nečas, C.: Holocaust českých Romů, Prostor, 1999, 173 s.

10.  Nečas, C.: Z Brna do Auschwitz – Birkenau, Múzeum rómské kultúry, Brno, 2000, 63 s.

11.  Neznámy holocaust, príspevky zo slávnostného odhalenia pomníka rómskym obetiam v Letetech a zo seminára s medzinárodnou účasťou v Písku 13. mája 1995, Praha, 1995, 85 s.

12.  Tancoš, J.: Zatratení a zabudnutí. Bratislava, Iris 2002.

13.  Videli sme holokaust, Nadácia Milana Šimečku, Bratislava, 2002, 128 s.

Problematiku postavenia menšín v Česko-Slovensku, ako aj praktické uplatňovanie ich ústavných právovplyvňovala medzinárodná situácia. Výrazný vplyv získavalo Nemecko, najmä po nástupe Hitlera k moci v roku 1933. Aktivita nemeckej menšiny sa začína prejavovať nielen v českých Sudetoch, ale aj na Slovensku. Vzniká Karpatonemecká strana.[1] Tento vývoj však aktivizoval aj maďarskú menšinu. V roku 1936 dochádza k zjednotenmiu maďarských menšinových strán do Zjednotenej maďarskej strany.[2] Vývoj vyústil v marci 1938 do vytvorenia bloku menšinových strán.[3]   V roku tiež 1938 vrcholia slovenské autonomistické požiadavky. Po Mníchove prijíma Národné zhromaždenie ČSR v novembri Ústavný zákon 299/1938 o autonómii Slovenska.[4] Je ustanovená Slovenská krajinská vláda, ako úradný a vyučovací jazyk je stanovený jazyk slovenský, resp. pre občanov českej národnosti jazyk český. Menšinové práva sú nedotknuté.

V marci 1939 bol Slovenským snemom schválený Ústavný zákon 185/1939 - Ústava Slovenskej republiky.[5] Tá deklaruje štátnu moc slovenského národa prostredníctvom HSĽS, pričom národnostná skupina môže mať zastúpenie v sneme cez svoju stranu. Občania sú rozdelení do 6 stavov. Hlava VIII, uvádza, že "treba mať náležitý ohľad na záumy inonárodných skupín"[6], deklarovaná je rovnosť občanov (aj národností), voľba národnosti, trestnosť protinárodnostnej činnosti, možnosť kultúrnej a politickej činnosti a styku s materským národom a možnosť používania jazyka menšín v školách a v živote § 95 však požaduje reciprocitu: "Práva národnostných menšín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti používa i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny"[7].

Podľa sčítania obyvateľov v roku 1940 mala Slovenská republika spolu 2.653.053 obyvateľov. Z nich bolo 85% slovenskej národnosti, 80.000 Čechov, 130.000 Nemcov, 79.000 Ukrajincov, 67.000 Maďarov, 89.000 Židov, 30.000 Rómov.[8] Nemeckú menšinu zastupovala Deutsche Partei (60 000 členov), ktorá mala v sneme 3 poslancov, zástupcu v štátnej rade a zvláštny sekretariát. Maďarská strana na Slovensku mala v sneme 1 poslanca. Ukrajinci nemali stranu a zastupoval ich 1 poslanec.[9]

V septembri 1941 prijíma slovenská vláda nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex [10]- "jeden z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy"[11], proti ktorému protestoval aj Vatikán[12]. Na jeho základe v marci 1942 odchádza zo Slovenska prvý transport. Do októbra 1942 bolo deportovaných 57 628 židov, z ktorých sa po vojne vrátilo len 800. Za každého dostala vláda 500 ríšskych mariek - 5000 korún. Od septembra 1944 prebiehala druhá vlna deportácií. Bolo deportovaných okolo 14 000 židov.[13] Rasové zákony postihli aj ďalšiu skupinu obyvateľov - Rómov, ktorí boli zaradení do dvoch kategórií Cigánov - usadených i kočovných. Ale uplatňovanie týchto zákonov voči obom skupinám nebolo rovnaké. Obe komunity boli vnímané negatívne. Pokiaľ sa však Rómovia mohli prihlásiť k hocijakej národnosti, Židia povinne podľa konfesie - len k Židom. Protižidovské opatrenia boli prijímané celoštátne, protirómske regionálne, proti Židom ich realizovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, proti Rómom žandári. Židia boli vylučovaní z práce, Rómovia boli trestaní za vyhýbanie sa práci. Slovenský štát mal v plánoch aj vytvorenie koncentračných táborov pre Rómov, ale sa neuskutočnili.[14]

Osobitnú kapitolu v riešení postavenia národnostných menšín majú tzv. Benešové dekréty.[15]

Prvým dekrétom č. 1/1940[16] z roku 1940 bola zriadená Štátna rada ako poradný orgán prezidenta. Dekrét č. 2/1940[17] ustanoval práva prezidenta vydávať dekréty. Jednou zo zásadných otázok, ktoré musel riešiť Beneš i vláda, bol problém menšín, najmä nemeckej a maďarskej. Už v roku 1943 presadzuje Beneš tézu o kolektívnej vine rovnako u Nemcov ako aj Maďarov.[18] Memorandum československého ministerstva zahraničných vecí z 23.11 1944 navrhuje riešenie otázky Nemcov a Maďarov ako nepriateľov výmenou obyvateľstva.[19] Odmietavý postoj voči takémuto riešeniu zaujali ako USA, taj ak Veľká Británia. ZSSR proti transferu nemal námietky.[20]Otázky výmeny obyvateľstva mali byť riešené so zámerom zrušenia štátneho občianstva, majetkovým postihom, odmietnutím kolektívnych menšinových práv. Voči takémuto riešeniu mali v roku 1945 námietky USA i Veľká Británia. Ani Manifest SNR zo 4.2.1945 nerátal s transferom - vysťahovať z Československa bolo treba iba exponentov, ktorí prišli na naše územie po roku 1938.[21] Košický vládny program v VII. kapitole tiež deklaroval kolektívnu zodpovednosť všetkých Maďarov, okrem antifašistov.[22]

Politika štátu v zmysle Košického vládneho programu voči nemeckej a maďarskej národnosti bola dvojaká. Dekrét č. 33/1945[23] stanovoval spôsob uznávania občianstva, občianstvo ČSR pred Mníchovom bolo potvrdené u antifašistov a odbojárov. U ostatných bude občianstvo zrušené, ale môžu znova optovať pre ČSR. Odsúdení mali byť zbavení občianstva a vypovedaní. Prisťahovaní po r. 1938 mali byť vykázaní ihneď.[24] Ďalšie dekréty hovorili o konfiškácii majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa[25], o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych aktov z doby neslobody[26], o konfiškácii nepriateľského majetku[27], o zavedení národnej správy majetku osôb štátne nespoľahlivých[28] (osobami štátne nespoľahlivými boli všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti bez výnimky). Dekrét č. 28/1945[29] riešil osídlenie poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými poľnohospodármi. Všetky dekréty boli dodatočne schválené Dočasným národným zhromaždeným.

V rokoch 1939 – 1940 začali deportácie Rómov do Poľska. O rok neskôr boli pre nich zriadené viaceré pracovné tábory. Rómov postupne  zatýkali a odvážali do koncentračných táborov. V roku 1943 zriadili v Osvienčime II - Brezinke špeciálny koncentračný tábor, do ktorého postupne sústredili okolo 20 tisíc Cigánov-Rómov z Nemecka, Čiech a Moravy, Poľska, Francúzska, Holandska, Belgicka, Chorvátska, Maďarska, Litvy, Nórska a Ruska. Ďalšie takéto tábory boli v Dachau a  Buchenwalde. V táboroch Rómom našívali na odev čierne trojuholníky a na predlaktie vytetovali písmeno "Z" (Zigeuner). Podobne zaobchádzali s rómskym obyvateľstvom aj ďalšie štáty. Francúzsko zaviedlo prísne opatrenia voči Rómom ešte pred nemeckou okupáciou. Po kapitulácii začali deportácie väčšiny Rómov a iných „kočovníkov” do koncentračných táborov Buchenwald, Dachau a Ravensbrück. Podobne postupovalo aj Holandsko, Belgicko a Luxembursko. V Protektoráte Čechy a Morava z 8000 Rómov prežilo len okolo 600. Najviac ich zahynulo v Juhoslávii, kde chorvátski ustašovci začali vyvražďovať nekatolícke menšiny. Vyhladzovanie uväznených bolo dôsledné a dôkladné. V strednej Európe neexistuje rodina, ktorá by nebola čiastočne alebo úplne zasiahnutá. Počas vojny bolo vyhubených minimálne400 000 až 500 000 Rómov. Zo všetkých Nemcami okupovaných krajín sa ku krajnému riešeniu neuchýlili len Dánsko a Bulharsko.

Podľa sčítania obyvateľov v roku 1940 mala Slovenská republika spolu 2.653.053 obyvateľov. Z nich bolo 85% slovenskej národnosti, 80.000 Čechov, 130.000 Nemcov, 79.000 Ukrajincov, 67.000 Maďarov, 89.000 Židov, 30.000 Rómov. Voči Rómom kopírovala rasistickú politiku Nemecka. Ústava z roku 1939 delila obyvateľstvo na štátnych občanov a cudzie živly. Plnoprávni boli len štátni občania. Rómovia s trvalým bydliskom i zamestnaním patrili medzi štátnych občanov. Ostatní boli pokladaní za cudzie živly. Preto sa nemohli sa stať občanmi slovenského štátu. Boli zbavení možnosti stať sa vojakmi. Rasové zákony postihli okrem židov aj Rómov, ktorí boli zaradení do dvoch kategórií - usadených i kočovných. Ale uplatňovanie týchto zákonov voči obom skupinám nebolo rovnaké. Obe spoločenstvá boli vnímané záporne. Pokiaľ sa však Rómovia mohli prihlásiť k hocijakej národnosti, Židia povinne len k Židom. Protižidovské opatrenia boli celoštátne, protirómske sa uplatňovali na príslušných územiach, kde Rómovia žili. Proti Židom zasahovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, proti Rómom žandári. Židia boli vylučovaní z práce, Rómovia boli trestaní za vyhýbanie sa práci. Mali zákaz cestovať verejnými dopravnými prostriedkami a vstupovať do verejných priestorov a parkov. Do miest a obcí smeli vstúpiť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Svoje obydlia mali odstrániť z blízkosti verejných ciest až do vzdialenosti dvoch kilometrov. Rómovia, ktorí sa nezapojili do riadneho zamestnania, boli zatváraní do donucovacích pracovných táborov. Ľudáci dohliadali aj na školskú dochádzku rómskych detí, ktoré nútili chodiť do školy pod hrozbami a trestami.

Vzťah slovenského obyvateľstva k Rómom nebol všade rovnaký. V niekde sa obyvatelia Rómov zastali a nedovolili ich odvlečenie do pracovných táborov. Stačilo, ak sa zaručili, že Rómovia pre nich pracujú napríklad pri pasení, na poli. Podobne to bolo aj pri dodržiavaní predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí. Inde ich ponechali so zdôvodnením, že na ich likvidáciu nemajú peniaze. Na mnohých miestach však Rómovia boli vystavení svojvoľnému vyčíňaniu gardistov.

Napriek tomu však ľudácka ideológia znamenala pre Rómov znásobenie násilia, ktoré bolo založené na odlíšení bielych a čiernych. Vojnové roky priniesli pre väčšinu Rómov väčšie utrpenie a pre mnohých aj smrť. Bezpečnostné orgány Slovenskej republiky aj nacistická armáda sa podieľali na násilných akciách proti Rómom najmä na východnom Slovensku. Dochádzalo k ich nútenej táborovej koncentrácii. V závere vojny boli vypaľované rómske koliby a niekedy aj celé osady. Ich obyvatelia boli hromadne likvidovaní. Od slovenských, maďarských a rusínskych dedín bolo presťahovaných desiatky, možno stovky starých, ktoré stáli na tom istom mieste desaťročia. V nových osadách boli takmer všetci Rómovia uzavretí. Zastavilo sa ich prispôsobovanie sa predchádzajúcemu prostrediu. Izolácia od ostatného obyvateľstva zapríčinila postupný zánik tradičných rómskych remesiel ako zdrojov obživy. Zvýšila sa kultúrna zaostalosť Rómov. Vo väčšinovej slovenskej spoločnosti sa vojnovými rokmi prehĺbil šovinizmus. Zvýšila sa nevraživosť voči problémom, ktoré spolužitie Rómov a Nerómov prinášalo.

Slovenský štát mal v plánoch aj vytvorenie koncentračných táborov pre Rómov. Tieto plány sa však neuskutočnili. Od roku 1939 boli vytvárané donucovacie kárne pracovné tábory v Očovej, Moste na Ostrove V roku 1941 boli zriadené pracovné útvary pre „príživníkov“, do ktorých boli zaradení aj "Cigáni bez pracovného pomeru". V nasledujúcom roku bol vybudovaný komplex východoslovenských pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Nižnom Hrabovci, pod Pričom a v Jarabej. V roku 1943 bol zriadený tábor v Dubnici nad Váhom. V nasledujúcom roku bol premenený na zaisťovací tábor, v ktorom boli sústreďované aj rómske ženy a deti. Ďalšíe tábory boli v Ilave, Revúcej a v Ústí nad Oravou. Bolo v nich 3000 väzňov, z ktorých vyše polovica boli Rómovia. Väzni pracovali na zemných prácach, pri regulácii riek a na stavbe železnice. Z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pričlenené k Maďarsku, transportovali Rómov do koncentračného tábora v Dachau. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou uskutočnili jednotky SS od jesene 1944 do jari 1945 na mnohých miestach Slovenska masové popravy rómskeho obyvateľstva.

Na Slovensku nedospela krutá diskriminácia až k vyhladeniu rómskeho etnika. Veľa rómskych spoločenstiev sa však muselo nútene vysťahovať z obcí do izolovaných často nehostinných oblastí. K násilnostiam prichádzalo najmä po potlačení SNP, keď bolo Slovensko okupované nemeckými vojskami. Tí Rómovia, ktorí holokaust (úplné vyhladenie) prežili, dostali po skončení druhej svetovej vojny len zanedbateľnú náhradu. A dostali ju len v prípade, že mohli svoje prenasledovanie preukázať.

Medzi etnickými skupinami, ktoré mali byť vyhladené, patrili okrem Židov aj Rómovia. V Nemecku boli registrovaní a v mene „ochrany nemeckej krvi a cti“ ich považovali za asociálov. Všetci Rómovia a rómski miešanci sa museli podrobiť rasovo-biologickému vyšetreniu. Na jeho základe boli rozdelení do piatich skupín podľa podielu cigánskej a nemeckej krvi. Na základe odtlačkov prstov a rozboru krvných vzoriek robilo výskum o vzťahu dedičnosti a kriminality. Výskumy sa robili najskôr v rómskych osadách, neskôr v koncentračných táboroch. V roku 1935 bol vypracovaný návrh na sterilizáciu Rómov. Tí mali byť sústredení v táboroch. Podkladom pre rasovú diskrimináciu Rómov bol Výnos o Cigánoch z roku 1938. Podľa neho malo byť cigánske obyvateľstvo vylúčené z radov nemeckého národa a malo sa zabrániť jeho rasovému miešaniu.

V rokoch 1939 – 1940 začali deportácie Rómov do Poľska. O rok neskôr boli pre nich zriadené viaceré pracovné tábory. Rómov postupne zatýkali a odvážali do koncentračných táborov. V roku 1943 zriadili v Osvienčime II - Brezinke špeciálny koncentračný tábor, do ktorého postupne sústredili okolo 20 tisíc Cigánov-Rómov z Nemecka, Čiech a Moravy, Poľska, Francúzska, Holandska, Belgicka, Chorvátska, Maďarska, Litvy, Nórska a Ruska. Ďalšie takéto tábory boli v Dachau a Buchenwalde. V táboroch Rómom našívali na odev čierne trojuholníky a na predlaktie vytetovali písmeno „Z“ (Zigeuner). Podobne zaobchádzali s rómskym obyvateľstvom aj ďalšie štáty. Francúzsko zaviedlo prísne opatrenia voči Rómom ešte pred nemeckou okupáciou. Po kapitulácii začali deportácie väčšiny Rómov a iných „kočovníkov” do koncentračných táborov Buchenwald, Dachau a Ravensbrück. Podobne postupovalo aj Holandsko, Belgicko a Luxembursko. V Protektoráte Čechy a Morava z 8000 Rómov prežilo len okolo 600. Najviac ich zahynulo v Juhoslávii, kde chorvátski ustašovci začali vyvražďovať nekatolícke menšiny. Vyhladzovanie uväznených bolo dôsledné a dôkladné. V strednej Európe neexistuje rodina, ktorá by nebola čiastočne alebo úplne zasiahnutá. Počas vojny bolo vyhubených minimálne 400 000 až 500 000 Rómov. Zo všetkých Nemcami okupovaných krajín sa ku krajnému riešeniu neuchýlili len Dánsko a Bulharsko.

V rokoch 1939-1945 žilo na Slovensku (mimo územia zabraného po Viedenskej arbitráži Maďarskom) okolo 100 000 Rómov. Boli to jednak olašskí kočujúci Rómovia, jednak usadlí. Slovenská republika kopírovala voči Rómom rasistickú politiku Nemecka. Zákonom o štátnom občianstve z 25. októbra 1939 boli aj Rómovia, ktorí boli bez trvalého bydliska alebo zamestnania, zbavení štátneho občianstva. Ústava delila obyvateľstvo na štátnych občanov a cudzie živly. Plnoprávni boli len štátni občania. Rómovia s trvalým bydliskom i zamestnaním patrili medzi štátnych občanov. Ostatní boli pokladaní za cudzie živly. Preto sa nemohli sa stať občanmi slovenského štátu. Boli zbavení možnosti stať sa vojakmi. Rasové zákony postihli okrem židov aj Rómov, ktorí boli zaradení do dvoch kategórií - usadených i kočovných. Ale uplatňovanie týchto zákonov voči obom skupinám nebolo rovnaké. Obe spoločenstvá boli vnímané záporne. Pokiaľ sa však Rómovia mohli prihlásiť k hocijakej národnosti, Židia povinne len k Židom. Protižidovské opatrenia boli celoštátne, protirómske sa uplatňovali na príslušných územiach, kde Rómovia žili. Proti Židom zasahovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, proti Rómom žandári. Židia boli vylučovaní z práce, Rómovia boli trestaní za vyhýbanie sa práci. Mali zákaz cestovať verejnými dopravnými prostriedkami a vstupovať do verejných priestorov a parkov. Do miest a obcí smeli vstúpiť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Svoje obydlia mali odstrániť z blízkosti verejných ciest až do vzdialenosti dvoch kilometrov. Rómovia, ktorí sa nezapojili do riadneho zamestnania, boli zatváraní do donucovacích pracovných táborov. Ľudáci dohliadali aj na školskú dochádzku rómskych detí, ktoré nútili chodiť do školy pod hrozbami a trestami. V roku 1941 boli zrušené kočovné listy, kočovné vozy a zvieratá museli predať alebo im boli zabavené.

Vzťah slovenského obyvateľstva k Rómom nebol všade rovnaký. V niekde sa obyvatelia Rómov zastali a nedovolili ich odvlečenie do pracovných táborov. Stačilo, ak sa zaručili, že Rómovia pre nich pracujú napríklad pri pasení, na poli. Podobne to bolo aj pri dodržiavaní predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí. Inde ich ponechali so zdôvodnením, že na ich likvidáciu nemajú peniaze. Na mnohých miestach však Rómovia boli vystavení svojvoľnému vyčíňaniu gardistov.

Napriek tomu však ľudácka ideológia znamenala pre Rómov znásobenie násilia, ktoré bolo založené na odlíšení bielych a čiernych. Vojnové roky priniesli pre väčšinu Rómov väčšie utrpenie a pre mnohých aj smrť. Bezpečnostné orgány Slovenskej republiky aj nacistická armáda sa podieľali na násilných akciách proti Rómom najmä na východnom Slovensku. Dochádzalo k ich nútenej táborovej koncentrácii. V závere vojny boli vypaľované rómske koliby a niekedy aj celé osady. Ich obyvatelia boli hromadne likvidovaní. Od slovenských, maďarských a rusínskych dedín bolo presťahovaných desiatky, možno stovky starých, ktoré stáli na tom istom mieste desaťročia. V nových osadách boli takmer všetci Rómovia uzavretí. Zastavilo sa ich prispôsobovanie sa predchádzajúcemu prostrediu. Izolácia od ostatného obyvateľstva zapríčinila postupný zánik tradičných rómskych remesiel ako zdrojov obživy. Zvýšila sa kultúrna zaostalosť Rómov. Vo väčšinovej slovenskej spoločnosti sa vojnovými rokmi prehĺbil šovinizmus. Zvýšila sa nevraživosť voči problémom, ktoré spolužitie Rómov a Nerómov prinášalo.

Slovenský štát mal v plánoch aj vytvorenie koncentračných táborov pre Rómov. Tieto plány sa však neuskutočnili. Od roku 1939 boli vytvárané donucovacie kárne pracovné tábory v Očovej, Moste na Ostrove. V roku 1941 boli zriadené pracovné útvary pre „príživníkov“, do ktorých boli zaradení aj "Cigáni bez pracovného pomeru". V nasledujúcom roku bol vybudovaný komplex východoslovenských pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Nižnom Hrabovci, pod Pričom a v Jarabej. V nich bolo takmer 3000 väzňov, z nich viac ako polovica boli Rómovia. V roku 1943 bol zriadený tábor v Dubnici nad Váhom. V nasledujúcom roku bol premenený na zaisťovací tábor, v ktorom boli sústreďované aj rómske ženy a deti. Ďalšie tábory boli v Ilave, Revúcej a v Ústí nad Oravou. Bolo v nich 3000 väzňov, z ktorých vyše polovica boli Rómovia. Väzni pracovali na zemných prácach, pri regulácii riek a na stavbe železnice. Z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pričlenené k Maďarsku, transportovali Rómov do koncentračného tábora v Dachau. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou uskutočnili jednotky SS od jesene 1944 do jari 1945 boli Rómovia vyvražďovaní najmä v Kremničke, Nemeckej. Likvidované a zrovnané zo zemou boli mnohé rómske osady (Lutila).

Rómovia, ktorí neboli v táboroch, boli rôzne diskriminovaní. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami bez lekárskeho potvrdenia, niekde smeli do miest a obcí vstupovať len v určitú hodinu.

Na Slovensku nedospela krutá diskriminácia až k vyhladeniu rómskeho etnika. Veľa rómskych spoločenstiev sa však muselo nútene vysťahovať z obcí do izolovaných často nehostinných oblastí. K násilnostiam prichádzalo najmä po potlačení Slovenského národného povstania, keď bolo Slovensko okupované nemeckými vojskami.

Tí Rómovia, ktorí holokaust (úplné vyhladenie) prežili, dostali po skončení druhej svetovej vojny len zanedbateľnú náhradu. A dostali ju len v prípade, že mohli svoje prenasledovanie preukázať.

Podľa sčítania obyvateľov v roku 1940 mala Slovenská republika spolu 2.653.053 obyvateľov. Z nich bolo 85% slovenskej národnosti, 80.000 Čechov, 130.000 Nemcov, 79.000 Ukrajincov, 67.000 Maďarov, 89.000 Židov, 30.000 Rómov

Ústava z roku 1939 delila obyvateľstvo na dve skupiny – štátni občania a cudzie živly. Plnoprávni boli len štátni občania. Rˇomovia, ktorí mali trvalé bydlisko i zamestnanie, patrili mezi štátnych občanov. Ostatní boli pokladaní za cudzie živly a nemohli sa stať občanmi slovenského štátu. Tí boli zbavení možnosti stať sa vojakmi. Od roku 1939 boli vytvárané donucovacie kárne pracovné tábory. Boli zriadené v Očovek, Moste na Ostrove, na východnom Slovensku v obciach Bystré nad Toľou, Hanušovce nad Topľou, Nižný Hrabovec, Ptičie, Jarabá. Bolo v nich 3000 väzňov, z ktorých vyše polovica boli Rómovia. Ďalšie tábory vznikli v Dubnici nad Váhom, Ilave, Revúcej, Ústí nad Oravou

Kenrick, Puxon Cikáni pod hákovým křížem: – 30 rokov po vojne odhalili, že nacisti pripravovali pre Rómov to isté ako pre židov.G Tyrnauerová v bibliografii Cigáni a holokaust to pomenovala ako druhý, neznámy holokaust.; nemecko 1935 – cigáni a židia majú inú krv; Ritter – výskumy na cigánoch; obyvatelia Európy: nemci a im podobní, cudzie rasy, židia a cigáni, farební; Eva Justinová – výskumy, tábory, Dachau, občania druhej triedy, Buchenwald, Himler – ústredný úrad pre boj proti cigánskemu zlořádu; odškodneniev nemecku po roku 1953, resp. 1981; Osvienčim – označovanie „Z“;

romsky holokaust – Rakúsko, Čechy a morava (Lety, Hodonín), Belgicko, Holandsko, Luxe, mbursko, Nórsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko, Francúzsko, Alžírsko, Poľsko, Juhoslávia, Kosovo, Grécko, Litva, Lotšsko, Estónsko, Bielorusko, Rusko, Ukrajina, Bulharsko, Maďarsko, Taliansko, Albánsko, Rumunsko,

tábory – Dachau, Osvienčim (21 000) Sachsenhausen, Buchenwald, Mauthausen, Ravensbruk, Birkenau

Mann: Rómovia z južného Slovenska – do Dachau; Po potlačení SNP – vyvražďovanie SS; smernice pre nosenie rovnošaty – árijci –khaki, cigáni – hnedú, židia – tmavomodrá

razie, výber asociálov robili notárske úrady,

Kamenec: Wiesenthal – Židia zabudli, že holokaust prežili aj Cigáni – nepreukázali k nim spolutrpiteľstvo; podobné i rozdielne opatrenia vyplývali z odlišností života; židov bolo asi 89 000, rómov 100 000; (necelé 4%);  antisemitizmus – konfesionálny (proti židom), nacionálny (proti Maďarom), hospodárky (proti židom); proti rómom – cudzí živel – kriminalizovanie; protižidovské opatrenia – celoštátne, protirómske – regonálne; proti židom – vzor Nemecko, proti rómom – uhorská legislatíva; židía – POHG, a Nemci. rómovia – žandári; židia – kvôli majetku, rómovia – rasové impulzy; rómovia – odoberanie živností, zákaz kočovania, vylúčenie zo zamestnania, , po roku 1941 – židia vysťahovanie, pre rómov koncetračné tábory; opatrenia proti židom – pre všetkých, proti rómomboli dve kategórie – usadení a kočovní (asi 37 000); Cigán – osoba cigánskej rasy, z oboch cigánskych rodičov, , kočovná, alebo usadená, v táboroch pre asociálov bolo viac ako 5 000 rómov; Dobnica n/Váhom – koncentračný tábor pre rómov; i vyhýbajúca sa práci

Hubschmannová: rómovia na slovensku boli usadení 300 rokov; proticigánske vyhlášky sa často neplnili; gadžovia sa ich zastali; vyhlášku z roku 1941 o vysťahovaní z blízkostí obcí rychtári nerešpektovali; najväčšie represie po poltalčení SNP – gadžovia sa báli nemcov; branci – mnohých rómov boli odvedení ako slováci; rómovia súcitili so židmi; slovenská tlač – po židoch cigáni; vypálenie rómskej osady pri žiari nad hronom;

Téma Holokaust – informačný materiál pre učiteľov ZŠ a SŠ:

holocaust – úplné vypálenie; úplné zničenie, konečné riešenie židovskej otázky; aj na rómov; rómsky – porajmos.

rasizmus – súbor etnocentricky motivovaných názorov, založených na nerovností rás, hlboko vžité stereotypy založené na sociálno psychologických predsudkoch o rasovej nadradenosti, latentný rasizmus – vymedzovanie a hierarchizácia pdružných rás, rasové elitárstvo

Táncoš-Lužica: Zatratení a zabudnutí:

Porraimos – pustošenie; Nemecko: Hitler – začneme cigánmi; nariadenie z roku 1935, výnos 1938; Čechy a Morava – Beran – cigáni – paraziti; Lety (1308 osôb) pri písku, Hodonín (1317) pri Kunštáte; zberné tábory;

Slovensko – pracovné tábory – Krupina, Očová, Most na ostrove, Dubnica, Nižný Hrabovec, Kapušany, Hanušovce nad Topľou, Jarabá, Strážske-prešov, Ilava, Revúca, Ústí nad Oravou,

represálie – po potlačení SNP – november 1944-január 1945 – okolie Zvolena, Bystrice, Krupina, Turiec, Kremnica;

najviac povraždených – Kremnička, Nemecká, Kováčová, Zvolen, Ilija, Čierny Balog, Tisovec, Krupina, 33 obcí (v knihe);

obce v maďarmi okupovanej časti – Košice, Komárno – tábory;

Slovenská vlastiveda: Cigáni patria k poslôedným zvyškom primitívou na Slovensku...sú...pliagou šátu i obyvateľstva...nepatria medzi ľud...sú...vývrheli...páriovia v polodivom stave, podobnému zvieraciemu životu...