V modernej demokratickej spoločnosti je existencia nezávislých médií nutnosťou a nevyhnutnou podmienkou pre slobodné šírenie myšlienok, pre zabezpečenie slobody prejavu. Osobitný vplyv médií vyplýva z ich schopnosti meniť prostredie spoločnosti a ovplyvňovať ho. Masmédiá, najmä tie s celoštátnou pôsobnosťou, majú nezastupiteľnú úlohu pri výchove k občianskym právam, pri presadzovaní ducha tolerancie, pri prekonávaní a potláčaní diskriminácie a v boji proti rasizmu. Prostriedky masovej komunikácie majú významný vplyv na zmýšľanie ľudí a formovanie verejnej mienky a spoluvytvárajú hodnotový systém spoločnosti. Ale váhu vplyvu médií nie je možné definovať. Podľa niektorých prameňov (štúdií) v USA môže komentár v celoštátnom médiu v rámci predvolebnej kampane spôsobiť až „okamžitú 4-percentnú zmenu názorov“ [1]. 

V mnohých demokratických štátoch je silný najmä vplyv televíznych médií. Sú významným činiteľom formovania politickej scény. V mnohých prípadoch dokážu veľmi radikálne ovplyvniť napríklad výsledky volieb (príklad z Talianska, kde vyhral posledné parlamentné voľby mediálny a televízny magnát Berlusconi), resp. ovplyvniť postavenie politickej strany (napr. možný vplyv televízie Markíza na postavenie a preferencie strany ANO P. Ruska, resp. možný vplyv nedostatočnej medializácie na zánik strany Stred I. Mjartana, hoci jej významným predstaviteľom bol aj M. Čič). Treba však povedať, že vplyv médií je relatívny. Jedinec s ustáleným hodnotovým systémom vie selektovať, vie sa v trhu informácií orientovať. Stáva sa voči nim, resp. niektorým z nich imúnnym.

V mediálnom priestore Slovenskej republiky má dominantné postavenie televízia. Pokiaľ vplyv štátu na súkromnú TV Markíza je relatívne obmedzený, o to viac vystupuje do popredia zodpovednosť verejnoprávnej STV (graf č.1). Udalosti, ktoré sú vysielané v televízii, sú pre diváka dôveryhodné, udalosť vidí na „vlastné oči“, zatiaľ čo napríklad v rozhlase to síce počuje, ale pravdivosť informácie si nemôže „overiť“ zrakom. Na postavenie televízie má vplyv aj vybavenosť domácností prijímačmi, ale v súčasnosti najmä dostupnosť domácností k ponuke televíznych staníc. V roku 1998 bolo z 1 840 000 domácností až 98% televíznych. Denne sleduje televízny program 60% a niekoľkokrát týždenne 27% populácie. V STV tvorí spravodajstvo, publicistika a dokumenty 40% vysielacieho času. V SR bolo okolo 220 televíznych káblových sietí a asi 550 000 účastníkov káblového vysielania televízie, čo predstavuje vysoký európsky štandard[2]. Významný je v tomto smere vplyv lokálnych káblových televízií. Napr. vysielanie TV Prievidza sledovalo takmer 90% respondentov[3]. K 31.12.2000 bolo platných 81 licencií na regionálne a lokálne vysielanie, 66 staníc vysielalo cez káblové rozvody[4].

Postavenie rozhlasových médií je determinované najmä vplyvom komerčných rozhlasových staníc na mladú generáciu (u nás napr. FUN Rádio, ale aj Rádio Twist (graf č.2). SRo vysielal v roku 1998 23 tisíc hodín programu ročne na troch okruhoch pre 3,5 mil. poslucháčov. Rádiožurnál počúvalo 26% poslucháčov. V tom istom roku pôsobilo na Slovensku 25 súkromných rozhlasových staníc. Najvýznamnejšie bolo FUN Rádio, ktoré bolo možné počúvať na 70% územia Slovenska. Jeho poslucháčske zázemie tvorili mladí ľudia vo veku 14 – 29 rokov (67% poslucháčov). Rádio Twist (vzniklo v roku 1993) má poslucháčov z okruhu tzv. stredných vzdelaných vrstiev strednej generácie (priemerný vek 38 rokov, 35% maturitné vzdelanie, 18% VŠ) [5].

Tlačené médiá vplývajú na formovanie abstraktného myslenia, môžu uvádzať viac podrobností, informácie môžu popísať udalosť detailnejšie, ísť im „pod kožu“. Správa v novinách môže udalosť interpretovať, hodnotiť, komentovať. V tomto smere môže tlač vplývať aj na televízne médiá. Podľa výskumov koncom 80-tych rokov 2/3 Američanov získavali informácie z televízie, necelá polovica z tlače a len 20% z rozhlasu [6].

Z hľadiska prístupu tlačených médií aj k spôsobu prezentácie problematiky rómskej národnostnej menšiny možno na slovenskej mediálnej scéne identifikovať 4 základné skupiny tlačených médií [7]:

1.             Nacionálne orientovaný typ (nacionalistická a národne orientovaná tlač), kde bol dominantným predstaviteľom denník Slovenská Republika, v súčasnosti ide o Nový deň.

2.             Extrémne ľavicový typ (komunistická a robotnícka tlač), reprezentovaný dvoma málo významnými periodikami Úsvit a Hlas robotníkov.

3.             Postkomunistický typ (postsocialistická a sociálnodemokratická tlač), reprezentovaný denníkom Pravda, ale do nedávna sem patril aj denník Práca.

4.             Liberálny a konzervatívno-liberálny typ (nezávislá proreformná, liberálna a konzervatívna tlač), kde možno zaradiť denníky SME, Nový čas, a čiastočne aj Národnú obrodu[8].

V roku 1989 vychádzalo na Slovensku 12 denníkov s priemerným nákladom 110 000 kusov výtlačkov, v roku 1998 19 denníkov (12 celoštátnych, 3 regionálne a 4 lokálne) s priemerným nákladom 50 ks výtlačkov (graf č. 3).

Práva a povinnosti médií v SR vymedzujú rôzne právne predpisy. Najdôležitejšie štyri zákony: Zákon NR SR č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii, Zákon SNR č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii, Zákon SNR č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase a Zákon č. 81/1991 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Zákon o vysielaní a retransmisii je základným zákonom pre elektronické verejnoprávne i súkromné médiá. Vo svojom § 16, písm. a) ukladá prevádzkovateľom povinnosť „...zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu...“ a v písm. b) povinnosť „...zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov...“. Zákon ďalej stanovuje zásadu, že základným poslaním verejnoprávnych médií STV a SRo je „...utvárať vo vysielaní priestor pre pluralitu názorov bez uprednostňovania záujmov len jednej politickej strany, politického hnutia, skupiny alebo časti spoločnosti alebo náboženského vyznania a viery...“[9]. Zákony, ktoré sa týkajú STV a SRo definujú ich poslanie, ktorým je „...slúžiť verejnosti tvorbou a šírením programov založených na zásadách demokracie, humanizmu, etiky, pravdivosti, nezávislosti, profesionality a zákonnosti“[10]. Podobné ustanovenia zamerané na periodickú tlač obsahuje aj Tlačový zákon.

Krátky slovník slovenského jazyka uvádza že monitorovanie je odborný informačný systém, ktorý na základe sústavného merania, pozorovania a analýz stavu istého objektu predpovedá jeho budúci vývin. A monitoring je sledovanie priebehu. To uvádzajú aj ďalší autori [11]. Monitorovať v publicistike znamená pozorovať a zaznamenávať.

Pred rokom 1989 sa robili obsahové analýzy ústredných denníkov a neskôr aj krajských, okresných a miestnych periodík v Novinárskom študijnom ústave, išlo však o kvantifikáciu obsahových a žánrových prvkov. V 90-tych rokoch sa na monitorovanie začala využívať aj výpočtová technika a slovenské inštitúcie, ktoré sa monitorovaním tlače alebo médií vôbec zaoberajú, využívajú zahraničné skúsenosti. Systematicky sa po roku 1989, najmä v druhej polovici desaťročia monitorovaním vysielania médií začali zaoberať najmä mimovládne organizácie. Požiadavka sledovania práce médií, vyhodnocovania a analyzovania toho čo vysielajú, predovšetkým v oblasti spravodajstva, vyplynula na Slovensku najmä po roku 1994, nástupe Mečiarovej vlády, kedy sa zdali byť aktuálne otázky ovplyvňovania médií, najmä verejnoprávnych (Slovenská televízia, Slovenský rozhlas) politickou mocou. V súvislosti s predvolebnou kampaňou roku 1998 robili monitorovanie MEMO 98, NCMK, SSN-PHARE, ktoré sa orientovali na priebeh volebnej kampane v médiách. Súčasne od júna 1998 prostredníctvom Slovenského helsinského výboru sa začal výskum „Obraz Rómov v slovenských médiách“. Neskôr najmä monitoring mimovládnej organizácie MEMO ´98 nadobudol systémové parametre a po roku 1998 prebieha systematicky. V roku 1999 sa otázkou prezentácie migrácie Rómov v tlačených médiách zaoberal Inštitút pre verejné otázky. V roku 2000 začalo MEMO ´98 realizovať aj projekt monitorovania vysielania elektronických médií o národnostných menšinách, najmä o Rómoch. Tento monitoring prebieha už tretí rok a v roku 2002 bol v súvislosti s voľbami rozšírený aj na relevantné tlačené médiá.

Základným prvkom monitorovania médií je metóda obsahovej analýzy, ktorá je charakterizovaná tým, že výpoveď nie je skresľovaná a ovplyvňovaná výskumníkom. Prvé použitie metódy obsahovej analýzy pri vyhodnocovaní činnosti médií bolo zaevidované v 50-tych rokoch v USA. Predmetom analýzy bolo zisťovanie charakteristiky etnických menšín v príspevkoch v populárnych časopisoch. Podľa Berelsonových definícií z rokov 1941 – 1943 obsahová analýza je charakterizovaná tým, že sa musí dotýkať len syntaktických a sémantických prvkov výpovede a musí byť systematická, kvantitatívna a objektívna[12]. Podľa Holinu je teda obsahová analýza „...prevažne kvantitatívna metóda systematického a overiteľného opisu analýzy komunikačných celkov a komunikačných výpovedí“[13]. Pri monitorovaní médií a následnej realizácii kvantitatívnej obsahovej analýzy je potrebné vymedzenie cieľov analýzy, vymedzenie základného a stanovenie výberového súboru, ktorý sa bude monitorovať a analyzovať. Potom je nutné stanoviť jednotky analýzy, teda spôsob kódovania. Na základe cieľov analýzy je nutné sformulovať kritéria analýzy a definovať použitie kategórií (názov, predmet, téma monitorovania). Potrebné je aj vypracovanie podrobného časového a organizačného harmonogramu[14].