JOHN MILTON

* 9. december 1608, Londýn - † 8. november 1674

 

 

 

Anglický básnik, známy najmä vďaka svojej epickej básni Stratený raj. (1667) (motív stvorenia sveta, hriech Adama a Evy, ich vyhodenie z raja). V roku 1671 vyšlo dielo Znovuzískaný raj (pokúšanie Krista diablom v púšti). Bol aj výrazným predstaviteľom anglickej puritánskej revolúcie. Okrem iného sa snažil presadiť manželský rozvod a slobodu tlače. Jeho poézia sa vyznačuje vysokou formálnou prepracovanosťou verša s príznačnou uvoľnenosťou, ktorú docielil častým využívaním veršového presahu.

VIAC...

 

 

STRATENÝ RAJ 

 

 

 

 

 

PRVÁ KNIHA 

 

 

 

Prvá kniha najprv stručne uvádza celkovú tténu - neposlušnosť človeka a následnú stratu raja, kam ho Boh umiestnil. Ďalej sa zmieňuje o prvotnej príčine jeho pádu,  hadovi, či skôr Satanovi v koži hada, ktorý sa vzoprel Bohu, stiahol na svoju stranu veľké množstvo anjelov a na Boží rozkaz bol s celou svojou družinou vyhnaný z nebies do hlbokej priepasti. Po tejto udalosti báseň urýchlene prechádza k jadru veci a predstavuje Satana, ktorý so svojimi anjelmi padol do pekla. To sa nenachádza v strede Zeme. Predpokladá sa totiž, že Nebo a Zem neboli stvorené, nieto prekliate. Ale tu, na mieste úplnej tmy, najvhodnejšie nazvanom Chaos. Tu užasnutý a ohromený Satan leží so svojimi Anjelmi vo vriacom jazere. Po čase sa preberá ako z omámenia a volá k sebe toho, kto je v hierarchii dôležitosti hneď za ním. Zhovárajú sa o svojom hanebnom páde. Satan budí všetky svoje vojská, ktoré až doposiaľ ležali rovnako zmätené. V nesčíselných množstvách vstávajú, radia sa do bojových šíkov a ich  vodcovia dostávajú mená podľa modiel neskôr známych v Kanáne a priľahlých krajinách. Im Satan  adresuje svoju reč. Utešuje ich nádejou, že znova získajú Nebo. Napokon im však povie, že podľa dávnej veštby či povesti v Nebi bude stvorený nový svet a nový tvor. Lebo názor, že anjeli boli dávno viditeľným tvorstvom zastávali mnohí starodávni otcovia. Celému snemu odkazuje, že treba túto veštbu overiť a na základe toho určiť, čo ďalej. Jeho spoločníci sa o to odteraz pokúšajú. Dvíha sa Satanov palác Pandemónium, náhle vystavaný z hlbín. Pekelne kniežatá tam zasadnú na poradu.

 

 

ZTRACENÝ RÁJ

Přeložil: Josef Jungmann

ÚPRAVA ERIC ARMSTRONG

Poznámky k tomuto vydaniu, Poznámka vydavateľa

 

 

P ROBLÉM JUNGMANNOVHO PREKLADU

EP74 john milton - ztracený ráj

 

 ZPĚV PRVNÍ

Znalost starozákonních textů by byla velkým pomocníkem, aby

čtenář pochopil expozici do děje eposu. Satan se svými anděly,

zatracený v pekle, se probral z deprese svého postavení a obrací

se ke svému druhu Belzebubovi a radí se s ním, jak by povstali

z úpadku. Oba se vznesou z ohnivého jezera a dosednou na sirnou

zemi. Satan, jako kníže čertů, budí a volá své „vojsko“. Čertů je

obrovské množství a začínají se chystat k bitvě. Jejich velitelé se

představují podle jmen známých v zemi Kanaanské a okolních krajinách. Kníže pekel k nim promlouvá a podněcuje v nich naději na

dobytí nebe, přičemž zároveň připomíná dávné nebeské proroctví,

hovořící o tom, že po jejich pádu měl být stvořen nový svět s novými

obyvateli. Celý plán je předložen k uvážení, stejně jako k projednání

dalších prostředků k dosažení vytčeného cíle, pekelné radě. Čerti

souhlasí a staví Pandemonium, Satanův palác, a poté konají sněm.

 

Neposlušnost první člověka i plod

stromu zakázaný, jehož požití

zhoubné vneslo smrt a bídu veškerou

na svět, se ztrátou ráje, až nás Bůh-člověk

vykoupil, a získal opět blažené

ono sídlo — zpívej, Múzo nebeská!

Ty, jež jsi na Orebu, vrchu tajemném,

nebo tam na Sinaji nadchla pastýře 1),

aby o nebe a země počátku

ze směsice lid učil vyvolený; čitě

hora těší Sionská, a Siloe 2)

potok, u svatyně boží tekoucí?

Vzývám odtamtud tvou pomoc k písni své,

která nad Aonské 3) hory vzlétnout

 

1) Mojžíše, nejstaršího židovského spisovatele, který pásl ovce svého tchána

Jitra.

2) Siloe, Siloah, biblická studnice a potok, o kterých hovoří Isaiáš (VIII/6).

3) Helikon, Parnas – jména vrcholů v Aonii, v Řecku, mj. sídlo múz.

 směle míní po věcech, až doposud

prózou ani veršem nevyprávěných.

Zvláště pak ty, Duše 4), která spanilé,

klamu prázdné srdce slavným předkládáš

chrámům, pouč mě; neboť je vše známo

tobě, jenž jsi od počátku přítomen,

s bílými, jak holubice líhnoucí,

křídly, mocně nad bezednou snášel ses

propastí 5), ji činil plodnou; osvětli

mysli temnotu, a zažeň mdlobu mou,

by lze bylo, předmětu tak velkého

hodnou písní opatrnost a spravedlnost

stezek Páně dokázati před lidem.

Pověz nejprve — nic není na nebi

tajné tobě, ani v hloubi pekelné, —

pověz, proč v tak blahém stavu milosti

rodičové naši, Boha nedbali,

zlehčili si jeho příkaz jediný,

ač již byli páni světa celého?

Kdo je svedl k odboji tak mrzkému?

Kdo? Had pekelný! Ten závistí a mstou

planul, zradil matku lidské rodiny.

V dobu tu jej pýcha z nebe vyhnala

s celou rotou pozdvižených andělů,

s jejichž pomocí se nad svá knížata

prahl vznésti, mínil, že Bohu samému

by se vzepřít směl, a z vzdorné hrdosti

proti stolici a vládě nejvyšší

vojnu, smělou vojnu strhl na nebi;

 

4) Vzývá Ducha svatého, podle Jakuba I/17.

5) Podle první knihy Mojžíšovy. Je třeba si uvědomit, že Milton se snažil držet

Písma svatého.

 marným usilováním! Jej všemocná

ruka Páně svrhla dolů po hlavě

hořícího, z nadpovětrné oblohy,

se ztroskotáním strašlivým a zničením,

do bezedné záhuby, by meškal tam

v poutech diamantových a v horoucím

ohni, až by směl se s Bohem potkati.

Devatero časů, jako den a noc

smrtelnému vyměřují člověku,

s šeredným svým plukem ležel zmožený,

váleje se u propasti ohnivé

nesmrtelník, bez dechu. Soud Boha jej

k hněvu schoval většímu; teď blahosti

ztráta trápí jej a muka pověčná.

Kolem obrací své oči tesklivé,

jeví zděšení a touhy, smíšené

s pýchou zavilou a záští hlubokou.

Náhle, jak jen vidí oko andělské,

shlédne strastnou tu a divou pustinu,

žalář přehrozný, a kolem jako pec

velká, planoucí; ač žádné z plápolu

toho světlo nevzniká, tu hmotná tma,

ukazující jen bídu divadla,

stíny bolestné a smutky končiny,

kde ni útěcha, ni poklid nebydlí,

sladké, ač je všude, není naděje;

kde jsou muka neskonalá, potopa

síry vždy horoucí, nestravitelné.

Tento život věčný odbojníkům těm

připravila spravedlnost; tu vězení

jejich stanovila, ve tmách náramných,

vykázala žití jim tak daleko

od Boha i světla nebe, jako je

třikrát z středu světa k nebes výsosti.

Ach, jak jiný život, odkud spadli, byl!

 

 

 

 

 

DRUHÁ KNIHA  

 

                       

 

 

Začal sa snem. Satan uvažuje, či má kvôli opätovnému získaniu Neba riskovať ďalšiu bitku. Jedni mu poradia bojovať, druhí ho od boja odrádzajú. Prednosť dostane tretí Návrh, ktorý pretým predniesol Satan: preskúmať, či je pravdivá ona veštba, či povesť z Neba, že v tom čase má byť stvorený nový svet a nový tvor rovný im samým, alebo postavený nie oveľa nižšie, ako oni. Vznikli pochybnosti o  tom, koho poslať na tento ťažký prieskum. Satan, ich vodca, sa podujme na cestu sám, začo ho oslavujú a velebia. Snem   sa tým konči.  Ostatní sa rozpŕchnu na všetky strany k rozličným činnostiam, podľa toho, k čomu majú sklony, aby si skrátili čas, kým sa Satan vráti. Ten na svojej ceste príde k bránam Pekla, ktoré nájde zamknuté, a k tým, čo ich posediačky strážia. Napokon mu ich otvoria a pred ním sa zjaví veľká priepasť medzi Nebom a Peklom. S ťažkosťami cez ňu prejde a Chaos, vládca toho miesta, ho vedie k výhľadu na nový svet, ktorý hľadal.

  

  

 

 

 

TRETIA KNIHA   

 

                       

 

 

 ÄÄBoh z trónu vidí Satana, ako letí k novo stvorenému Svetu. Ukazuje ho synovi, ktorý sedí po jeho pravici. Predpovedá, že Satanovi sa podarí zviesť ľudstvo z pravej cesty. Zbavuje svoju spravodlivosť a múdrosť všetkých obvinení tým, že stvoril človeka slobodného a schopného odolať svojmu pokušiteľovi. Napriek tomu vyjadruje svoj zámer prejaviť milosrdenstvo, keďže nepadol z vlastnej zloby, ako to urobil Satan, ale ten ho zviedol. Boží syn chváli otca za prejav jeho milosrdného úmyslu voči človeku , lebo opäť vyhlasuje, že nemožno preukázať človeku milosrdenstvo bez naplnenia Božskej spravodlivosti. Človek urazil boží majestát túžbou po božstve. Preto je s celým potomstvom odsúdený na smrť a musí zomrieť, kým sa nájde niekto, kto odpyká jeho vinu a podstúpi zaňho trest. Boží syn slobodne ponúkne seba ako výkupné za človeka. Otec jeho ponuku prijíma a určuje jeho vtelenie. Vyhlasuje ho povzneseným na všetky mená v Nebi i na Zemi a nariaďuje všetkým anjelom, aby ho uctievali. Tí poslúchnu a plný chór za sprievodu hárf slávi otca i syna. Medzitým sa Satan znesie na pustú vypuklinu najvzdialenejšieho okruhu tohto sveta, kde pri potulkách najprv nájde miesto odvtedy nazývané Predpeklím márnosti a sleduje, aké osoby a veci tam vzlietajú. Odtiaľ prichádza k nebeskej bráne Nasleduje opis schodov, ktoré k nej vedu a vôd nad oblohou, ktoré okolo nich tečú. Putuje ďalej k slnečnej guli. Tam nachádza Uriela, vládcu tej gule. Najprv sa však zmení na anjela a predstiera vášnivú túžbu uvidieť nové stvorenie, človeka, ktorého tam umiestnil Boh. Pýta sa ho na miesto jeho pobytu a on ho usmerni. Najprv pristane na končiari Nifátu.

 

 

 

 

 

 

ŠTVRTÁ KNIHA    

 

 

                     

 

Satan, ktorý hľadí na Raj a je blízko miesta, kde sa teraz musí pokúsiť uskutočniť odvážny čin proti Bohu i Synu, upadá do silných pochybnosti o sebe. Zmietajú ním mnohé vášne, strach, závisť a zúfalstvo. Napokon sa však utvrdzuje v zle. Vydáva sa na cestu do Raja, ktorého vonkajší vzhľad a poloha sa opisujú. Preskakuje hranice, v podobe kormorána si sadá na strom života, najvyšší v záhrade a rozhliada sa vôkol. Opis záhrady. Satan prvý raz uvidím Adama a Evu. Žasne nad ich krásnou podobou a šťastným postavením. Je však rozhodnutý priviesť ich k pádu.   Tajne si vypočuje ich rozhovor, z ktorého sa dozvie, že majú zakázané jesť zo stromu života pod trestom smrti a svoje pokušenie zamýšľa postaviť na tom, že ich zvedie na hriech. Potom ich načas opustí, aby sa inými spôsobmi dozvedel viac o ich postavení. Medzitým Uriel, ktorý zostúpil na slnečnom lúči, varuje Gabriela, ktorý má strážiť bránu do Raja, že z Priepasti ušiel akýsi zlý duch. V podobe dobrého anjela napoludnie prešiel okolo jeho okruhu smerom k Raju a vzápätí ho prezradili jeho zúrivé gestá na hore. Gabriel sľúbi, že ho do rána nájde. Prichádza moc. Adam s Evou sa rozprávajú o odpočinku. Opis ich obydlia, ich večerná pobožnosť. Gabriel vedie svoje strážne oddiely na obchôdzku okolo Raja. Dvoch silných anjelov posiela k Adamovmu príbytku, aby počas spánku Adama a Evy im neublížil nejaký zlý duch. Nájdu ho pri Evinom uchu pokúšať ju vo sne a vzpierajúceho sa ho privedú ku Gabrielovi. Na jeho otázky odpovedá pohrdlivo a chystá sa na odpor. Zabráni mu v tom však nebeské znamenie a odlieta z raja.

 

 

This Eevning from the Sun’s decline arriv’d

Who tells of som infernal Spirit seen

Hitherward bent (who could have thought?) escap’d

The barrs of Hell, on errand bad no doubt: 795

Such where ye find, seise fast, and hither bring.

So saying, on he led his radiant Files,

Daz’ling the Moon; these to the Bower direct

In search of whom they sought: him there they found

Squat like a Toad, close at the eare of EVE; 800

Assaying by his Devilish art to reach

The Organs of her Fancie, and with them forge

Illusions as he list, Phantasms and Dreams,

Or if, inspiring venom, he might taint

Th’ animal Spirits that from pure blood arise 805

Like gentle breaths from Rivers pure, thence raise

At least distemperd, discontented thoughts,

Vain hopes, vain aimes, inordinate desires

Blown up with high conceits ingendring pride.

Him thus intent ITHURIEL with his Spear 810

Touch’d lightly; for no falshood can endure

Touch of Celestial temper, but returns

Of force to its own likeness: up he starts

Discoverd and surpriz’d. As when a spark

Lights on a heap of nitrous Powder, laid 815

Fit for the Tun som Magazin to store

Against a rumord Warr, the Smuttie graine

With sudden blaze diffus’d, inflames the Aire:

So started up in his own shape the Fiend.

Back stept those two fair Angels half amaz’d 820

So sudden to behold the grieslie King;

Yet thus, unmovd with fear, accost him soon.

Which of those rebell Spirits adjudg’d to Hell

Com’st thou, escap’d thy prison, and transform’d,

Why satst thou like an enemie in waite 825

Here watching at the head of these that sleep?

Know ye not then said SATAN, filld with scorn,

Know ye not me? ye knew me once no mate

For you, there sitting where ye durst not soare;

Not to know mee argues your selves unknown, 830

The lowest of your throng; or if ye know,

Why ask ye, and superfluous begin

Your message, like to end as much in vain?

To whom thus ZEPHON, answering scorn with scorn.

Think not, revolted Spirit, thy shape the same, 835

Or undiminisht brightness, to be known

As when thou stoodst in Heav’n upright and pure;

That Glorie then, when thou no more wast good,

Departed from thee, and thou resembl’st now

Thy sin and place of doom obscure and foule. 840

But come, for thou, be sure, shalt give account

To him who sent us, whose charge is to keep

This place inviolable, and these from harm.

So spake the Cherube, and his grave rebuke

Severe in youthful beautie, added grace 845

Invincible: abasht the Devil stood,

And felt how awful goodness is, and saw

Vertue in her shape how lovly, saw, and pin’d

His loss; but chiefly to find here observd

His lustre visibly impar’d; yet seemd 850

Undaunted. If I must contend, said he,

Best with the best, the Sender not the sent,

Or all at once; more glorie will be wonn,

Or less be lost. Thy fear, said ZEPHON bold,

Will save us trial what the least can doe 855

Single against thee wicked, and thence weak.

The Fiend repli’d not, overcome with rage;

But like a proud Steed reind, went hautie on,

Chaumping his iron curb: to strive or flie

He held it vain; awe from above had quelld 860

His heart, not else dismai’d. Now drew they nigh

The western point, where those half-rounding guards

Just met, & closing stood in squadron joind

Awaiting next command. To whom thir Chief

GABRIEL from the Front thus calld aloud. 865

O friends, I hear the tread of nimble feet

Hasting this way, and now by glimps discerne

ITHURIEL and ZEPHON through the shade,

And with them comes a third of Regal port,

But faded splendor wan; who by his gate 870

And fierce demeanour seems the Prince of Hell,

Not likely to part hence without contest;

Stand firm, for in his look defiance lours.

He scarce had ended, when those two approachd

And brief related whom they brought, wher found, 875

How busied, in what form and posture coucht.

To whom with stern regard thus GABRIEL spake.

Why hast thou, SATAN, broke the bounds prescrib’d

To thy transgressions, and disturbd the charge

Of others, who approve not to transgress 880

By thy example, but have power and right

To question thy bold entrance on this place;

Imploi’d it seems to violate sleep, and those

Whose dwelling God hath planted here in bliss?

To whom thus SATAN with contemptuous brow. 885

GABRIEL, thou hadst in Heav’n th’ esteem of wise,

And such I held thee; but this question askt

Puts me in doubt. Lives ther who loves his pain?

Who would not, finding way, break loose from Hell,

Though thither doomd? Thou wouldst thy self, no doubt, 890

And boldly venture to whatever place

Farthest from pain, where thou mightst hope to change

Torment with ease, & soonest recompence

Dole with delight, which in this place I sought;

To thee no reason; who knowst only good, 895

But evil hast not tri’d: and wilt object

His will who bound us? let him surer barr

His Iron Gates, if he intends our stay

In that dark durance: thus much what was askt.

The rest is true, they found me where they say; 900

But that implies not violence or harme.

Thus hee in scorn. The warlike Angel mov’d,

Disdainfully half smiling thus repli’d.

O loss of one in Heav’n to judge of wise,

Since SATAN fell, whom follie overthrew, 905

And now returns him from his prison scap’t,

Gravely in doubt whether to hold them wise

Or not, who ask what boldness brought him hither

Unlicenc’t from his bounds in Hell prescrib’d;

So wise he judges it to fly from pain 910

However, and to scape his punishment.

So judge thou still, presumptuous, till the wrauth,

Which thou incurr’st by flying, meet thy flight

Seavenfold, and scourge that wisdom back to Hell,

Which taught thee yet no better, that no pain 915

Can equal anger infinite provok’t.

But wherefore thou alone? wherefore with thee

Came not all Hell broke loose? is pain to them

Less pain, less to be fled, or thou then they

Less hardie to endure? courageous Chief, 920

The first in flight from pain, had’st thou alleg’d

To thy deserted host this cause of flight,

Thou surely hadst not come sole fugitive.

To which the Fiend thus answerd frowning stern.

Not that I less endure, or shrink from pain, 925

Insulting Angel, well thou knowst I stood

Thy fiercest, when in Battel to thy aide

The blasting volied Thunder made all speed

And seconded thy else not dreaded Spear.

But still thy words at random, as before, 930

Argue thy inexperience what behooves

From hard assaies and ill successes past

A faithful Leader, not to hazard all

Through wayes of danger by himself untri’d.

I therefore, I alone first undertook 935

To wing the desolate Abyss, and spie

This new created World, whereof in Hell

Fame is not silent, here in hope to find

Better abode, and my afflicted Powers

To settle here on Earth, or in mid Aire; 940

Though for possession put to try once more

What thou and thy gay Legions dare against;

Whose easier business were to serve thir Lord

High up in Heav’n, with songs to hymne his Throne,

And practis’d distances to cringe, not fight. 945

To whom the warriour Angel soon repli’d.

To say and strait unsay, pretending first

Wise to flie pain, professing next the Spie,

Argues no Leader, but a lyar trac’t,

SATAN, and couldst thou faithful add? O name, 950

O sacred name of faithfulness profan’d!

Faithful to whom? to thy rebellious crew?

Armie of Fiends, fit body to fit head;

Was this your discipline and faith ingag’d,

Your military obedience, to dissolve 955

Allegeance to th’ acknowledg’d Power supream?

And thou sly hypocrite, who now wouldst seem

Patron of liberty, who more then thou

Once fawn’d, and cring’d, and servilly ador’d

Heav’ns awful Monarch? wherefore but in hope 960

To dispossess him, and thy self to reigne?

But mark what I arreede thee now, avant;

Flie thither whence thou fledst: if from this houre

Within these hallowd limits thou appeer,

Back to th’ infernal pit I drag thee chaind, 965

And Seale thee so, as henceforth not to scorne

The facil gates of hell too slightly barrd.

So threatn’d hee, but SATAN to no threats

Gave heed, but waxing more in rage repli’d.

Then when I am thy captive talk of chaines, 970

Proud limitarie Cherube, but ere then

Farr heavier load thy self expect to feel

From my prevailing arme, though Heavens King

Ride on thy wings, and thou with thy Compeers,

Us’d to the yoak, draw’st his triumphant wheels 975

In progress through the rode of Heav’n Star-pav’d.

While thus he spake, th’ Angelic Squadron bright

Turnd fierie red, sharpning in mooned hornes

Thir Phalanx, and began to hemm him round

With ported Spears, as thick as when a field 980

Of CERES ripe for harvest waving bends

Her bearded Grove of ears, which way the wind

Swayes them; the careful Plowman doubting stands

Least on the threshing floore his hopeful sheaves

Prove chaff. On th’ other side SATAN allarm’d 985

Collecting all his might dilated stood,

Like TENERIFF or ATLAS unremov’d:

His stature reacht the Skie, and on his Crest

Sat horror Plum’d; nor wanted in his graspe

What seemd both Spear and Shield: now dreadful deeds 990

Might have ensu’d, nor onely Paradise

In this commotion, but the Starrie Cope

Of Heav’n perhaps, or all the Elements

At least had gon to rack, disturbd and torne

With violence of this conflict, had not soon 995

Th’ Eternal to prevent such horrid fray

Hung forth in Heav’n his golden Scales, yet seen

Betwixt ASTREA and the SCORPION signe,

Wherein all things created first he weighd,

The pendulous round Earth with ballanc’t Aire 1000

In counterpoise, now ponders all events,

Battels and Realms: in these he put two weights

The sequel each of parting and of fight;

The latter quick up flew, and kickt the beam;

Which GABRIEL spying, thus bespake the Fiend. 1005

SATAN, I know thy strength, and thou knowst mine,

Neither our own but giv’n; what follie then

To boast what Arms can doe, since thine no more

Then Heav’n permits, nor mine, though doubld now

To trample thee as mire: for proof look up, 1010

And read thy Lot in yon celestial Sign

Where thou art weigh’d, & shown how light, how weak,

If thou resist. The Fiend lookt up and knew

His mounted scale aloft: nor more; but fled

Murmuring, and with him fled the shades of night. 1015

THE END OF THE FOURTH BOOK.

 

 

 

 

PIATA KNIHA                            

Nadišlo ráno a Eva rozpráva Adamovi svoj nepríjemný sen. Nepáči sa mu, napriek tomu ju utešuje. Idú za svojimi dennými prácami. Ich ranná pieseň pri dverách ich obydlia. Aby sa človek nemohol na nič vyhovárať, Boh posiela Rafaela pripomenúť mu jeho poslušnosť, slobodnú vôľu a blízkosť nepriateľa. Kto tu je, prečo je nepriateľom a všetko, čo by sa Adamovi mohlo zísť vedieť. Rafael prichádza do Raja. Jeho opis. Adam zďaleka zaznamenáva jeho príchod sediac pri dverách svojho obydlia. Ide mu naproti, privedie ho k svojmu príbytku a a pohostí ho tým najlepším ovocím, aké s Evou nazbierali v Raji. Ich rozhovor pri stole. Rafael odovzdáva svoje posolstvo a pripomína Adamovi jeho stav a nepriateľa. Na Adamov u žiadosť vysvetľuje, kto je onen nepriateľ, ako sa ním stal. Počnúc jeho prvou vzburou v Nebi a jej príčinou, ako za ním do severných končím poslal svoje oddiely a ako ich naviedol spolu s ním sa vzbúriť s výnimkou Serafa Abdiela, ktorý mu v hádke protirečí a odhovára ho. A napokon ho púšťa.

 

 

 

 

 

ŠIESTA KNIHA

 

 

 

 

 

Rafael ďalej rozpráva, ako boli Michal a Gabriel vyslaní bojovať so Satanom a jeho anjelmi. Opis prvého boja. Satan a jeho mocnosti sa ukrývajú v noci. Zvoláva snem a vymýšľa diabolské stroje, ktoré na druhý deň boja uvedú Michala jeho anjelov do istého neporiadku. Tí však napokon vytrhnú hory a zasypú Satanové oddiely i stroje. Zmätok však pokračuje ďalej. A Boh na tretí deň posiela svojho syna Mesiáša, ktorému vyhradil slávu tohto víťazstva. Ten s otcovskou mocou prichádza na bojisko, rozkáže svojím vojskám stáť po oboch stranách, s vozom sa hrmotne zrúti doprostred nepriateľov a prenasleduje ich neschopných odporu k nebeskému múru. Keď sa múr otvorí, v hrôze a zmätku zoskočia do miesta trestu, ktoré už majú pripravené v hbinách. Mesiáš sa víťazne vracia k Otcovi.

  

 

 

 

 

 

SIEDMA KNIHA 

  

 

 

         

Na Adamovu žiadosť Rafael rozpráva, ako a prečo bol stvorený tento svet. Že Boh po vyhnaní Satana a jeho anjelov z Neba vyslovil úmysel vytvoriť iný Svet, v ktorom budú žiť iné bytosti. S oslavou a sprievodu anjelov posiela svojho Syna, aby za šesť dní vykonal dielo stvorenia. Anjeli ten výkon slávia hymnami a on vystúpi v naspäť na Nebo.

 

 

 

 

 

 

 

ÔSMA KNIHA

 

 

 

 

 

Adam sa pýta na nebeské pohyby. Dostáva však len nejasnú odpoveď a varovanie, aby sa radšej zaujímal o veci vhodnejšie poznania. Adam súhlasí. A keďže ešte túži zdržať Rafaela, rozprávam mu, čo si sám pamätá od svojho stvorenia, umiestnenia v Raji, rozhovoru s Bohom osamote a vhodnej spoločnosti, prvého stretnutia a svadby s Evou.  

 

 

 

 

 

 

 

DEVIATA KNIHA

 

 

 

 

 

Keď Satan obletí Zem, s premysleným úskokom sa v hmle vracia do Raja a vojde do spiaceho hada. Adam s Evou vychádzajú ráno za prácou, ktorú Eva navrhne rozdeliť na niekoľko miest, aby každý pracoval zvlášť. Adam nesúhlasí a upozorňuje na nebezpečenstvo, aby ju nepriateľ, pred ktorým ich varovali, nenašiel samu a nenapadol. Eva, ktorá nechce  budiť dojem, že nie je dosť obozretná alebo pevná, trvá na tom, že odíde. Čím túži dokázať svoju silu. Adam napokon ustupuje. had ju nájde samu.  Lstivo  prichádza. Najskôr sa díva, potom hovorí a lichôtkami ju vynáša nad všetky ostatné stvorenia. Eva sa začuduje, že had rozpráva a pýta sa, ako prišiel k ľudskej reči a rozumu. Had odpovedá, že schopnosť rečí rozum, ktorý doposiaľ nemal, získal ochutnaním plodov istého stromu v rajskej záhrade. Eva ho žiada, aby ju priviedol k tomu stromu a zistí, že to je zakázaný strom poznania. Had, už odvážnejší, ju mnohými lsťami  i argumentmi napokon prehovorí, aby z neho jedla. Eve ovocie zachutí a chvíľu uvažuje, či to má povedať Adamovi. Napokon mu z neho prinesie a porozpráva, čo ju presvedčil z neho ochutnať. Adam je spočiatku zhrozeníý. No keď vidí, že je stratená, rozhodne sa z oddanej lásky  zahynúť s ňou. Na zmiernenie priestupku aj on zje ovocie. To má účinok na oboch. Chcú skryť svoju nahotu. Nato sa začnú hádať a obviňovať navzájom.

 

       

       

 

 

 

 

 

DESIATA KNIHA

 

 

 

 

Keď sa roznesie, že človek porušil zákaz, anjeli strážni odídu z Raja a vrátia sa do Neba dokázať bdelosť. Boh to uzná  vyhlási, že vstupu Satana nemohli zabrániť. Pošle svojho Syna, aby súdil hriešnikov. Ten vzápätí zostúpi z Nebies a vyriekne rozsudok. ich oboch a ľútosti oblečie a vystúpi späť. Hriech a Smrť, ktorí doposiaľ sedeli pri bránach  Pekla, vďaka svojej spriaznenosti zo Satanom cítia jeho úspech v tomto novom svete. I to, že v ňom človek spáchal hriech. A rozhodnú sa nesedieť zatvorení v Pekle, ale ísť za Satanom, za svojím pánom, do krajiny človeka. Aby si určili cestu na tento svet a späť, postavil širokú cestu alebo most cez Chaos, kadiaľ šiel predtým Satan. Cestou na Svet stretnú ho, pyšného na svoj úspech, vracať sa do Pekla a navzájom si blahoželajú. Satan prichádza do Pandemónia a na zaplnenom sneme sa vystatuje svojím úspechom voči človeku. Namiesto potlesku sa mu ujde všeobecný sykot celého publika, ktoré sa spolu s ním rovnako zrazu premenilo na hadov, podľa ortieľa, vysloveného v raji. Potom zvábený preludom zakázaného stromu, ktorý vyrástol pred nimi, lačne siahajú po ovocí. No žujú len prach a horký popol. Ďalší postup Hriechu a smrti. Boh predpovedá konečne víťazstvo Syna nad nimi a obnovu všetkych veci. Zatiaľ však prikáže anjelom urobiť niekoľko zmien v nebesiach a živloch. Adam, čoraz väčšmi si uvedomujúci svoj pád, úpenlivo plače a odmieta Evinu útechu. Eva nalieha a napokon ho upokojí. Potom v úsilí odvrátiť, aby kliatba padla aj na ich potomkov, navrhuje Adamovi, aby si vzali život. S čím on nesúhlasí. Prichádza však s lepším plánom. Pripomenie sľúb, ktorý nedávno dostali, že ich deti sa pomstila hadovi a nabáda ju, aby s ním pokáním a modlitbami hľadala zmierenie s pohoršený Bohom.

 

  

 

 

 

JEDENÁSTA KNIHA

 

 

 

 

Boží syn predstavuje Bohu modlitby našich prarodičov, ktorí teraz činia pokánie a prihovára sa za nich. Boh ich prijíma, ale vyhlasuje, že nemôžu ďalej bývať v Raji. Posiela Michala so skupinou Cherubov, aby ich odtiaľ vyhnal. Najprv však Adamovi odhalil, čo ich čaká. Michal schádza dolu. Adam ukazuje Eve isté zlovestné znaky. Poznáva prichádzajúceho Michala a ide mu naproti. Anjel im oznamuje, že majú odísť. Eva žiali. Adam sa obhajuje, ale napokon sa poddá. Anjel ho vyvedie na vysoký vrch a ukážem mu, čo sa stane do Potopy.

 

  

 

 

 

DVANÁSTA KNIHA

 

 

 

 

Anjel Michal pokračuje v rozprávaní, čo sa udeje po Potope. Potom spomenie Abraháma a postupne vysvetľuje, kto bude tým semenom ženy sľúbeným Adamovi a Eve pri páde. Jeho vtelenie, smrť, vzkriesenie a Nanebovstúpenie. Stav Cirkvi po jeho druhý príchod. Adam, náramne spokojný a utešený týmto rozprávaním a  sľubmi, zostúpi s Michalom z kopca. Zobudí Evu, ktorá medzitým spala, ale ľahké sny ju uviedli do stavu pokoja a poddajnosti. Michal oboch chytiť za ruku a vyvedie ich z Raja. Za nimi máva ohnivý meč a Raj začínajú strážiť Cherubovvia.

 

 

       

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

DOSLOV

     

 

 

John Milton - Stratený raj. Otázky na diskusiu