Choď na obsah Choď na menu

800px-aleksandrpushkin.jpg

 

 

ALEXANDR SERGEJEVIČ PUŠKIN

 

* 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad

 

 

 

 

Rruský romantický básnik a prozaik. Po otcovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal sestru Oľgu a brata Leva.. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele a v roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí. V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný. Istý čas žil na juhu Ruska. Nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila dokončuje poému Kaukazský zajatec. V roku 1823 je preložený do Odesy. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, poému Gróf Nulin a pokračuje v písaní Eugena Onegina. . V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve pod dohľadom polície.  Pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova. V apríli 1830 odchádza na statok Boldino. Nastáva – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity.  Okrem iného dokončil román vo veršoch Eugen Onegin. Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Nasledujúci rok  sa mu narodila dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij.  V roku 1833 mu udelil cár najnižšiu dvorskú hodnosť. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec. Zomiera po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom.

 

Kto žil a myslel, tomu v duši

sú ukradnutí ľudia, svet.

Kto citlivý bol, toho dusí

vidina dní, čo nejdú späť:

ten si viac s krásou nepripíja,

ten vie, že uštipla ho zmija

spomínania i ľútosti.

Eugen Onegin (1823 – 1831)

 

 

stiahnut--.jpeg

 

 

PRIATEĽOVI BÁSNIKOVI

Aristid, služobník Parnasa chceš byť i ty!

Chceš sedlať Pegasa, čo býva zanovitý,

k vavrínom náhliš sa záludným chodníkom

a smelo do boja sa púšťaš s kritikom!

Uver mi: nechaj tak to pero, priateľ milý,

zabudni na riavy, na lesy, na mohyly,

a v chladných pesničkách ty láskou nezahor,

bys’ s vrchu nespadol, choď do dolinky skôr!

Bez teba poetov dosť bolo, je a bude,

keď vyjdú v tlači, svet ich, myslíš, nezabudne?

I teraz, môže byť, od kriku vzdialený

a s Múzou hlúpučkou na večnosť spojený,

pod tichým pokrovom egidy Minervinej

sa druhý otec skryl Telemachie inej.

Maj strach pred účasťou bezdarných básnikov,

čo ubíjajú nás hromadou veršíkov!

Daň pozdných potomkov je k básňam spravodlivá.

Na Pinde vavrín je, no žíhlava tiež býva.

Bezslávia ľakaj sa, veď ak to Apolón

počuje, že ty tiež chceš liezť na Helikon,

s odporom potrasie hneď kučeravou hlavou

a tvojho genia ponúkne dobrou trávou?

No, čo? Ty chmúriš sa a so zlou poznámkou:

„Prosím ťa, — povieš mi, — nač toľko márnych slov,

keď som sa rozhodol raz, nespravím ti k vôli;

znaj, kocka padla už, ja som si lýru zvolil.

Nech súdi o mne svet, jak chce, nech hromží on;

srď sa, krič, nadávaj, ja som — tiež básnikom.“

Aristid, básnikom je nie, kto verše sype,

kto papier nešetrí, kto perom stále škrípe;

napísať dobrý verš, ver, musí ťažšie byť,

jak Wittensteinovi Francúzov poraziť.

Hľa, pokým Dmitrijev, Deržavin, Lomonosov,

tí veční básnici i česť i sláva Rossov,

sú umu zdravého, tí učia vediac viac:

čo kníh tu zapadne sotva sa narodiac!

Veď diela hrmotné Grafova, Ritmatova

i s ťažkým Birbusom hnijú u Glazunova,

nikto ich nespomnie, nik hlúposť nečíta,

pečiatka prekliatia je na nich pribitá.

Povedzme, na Pindos sa niekto vyrediká,

a že je básnikom mu nikto nevytýka,

každý si s pôžitkom ho hľadí prečítať,

nemysli, ku nemu že už aj tečie snáď,

keď poetom sa stal, bohatstva potok bájny,

že za poéziu on skúpi celé kraj’ny,

že v truhlách železných hneď zlato bude mať

a, ležiac na boku, spokojne jesť, piť, spať?

Nie sú tak bohatí, môj priateľ milovaný,

im palác z mramora je osudom nie daný,

ni truhla so zlatom ich pohľad neteší.

Chatrče pod zemou a byty v podstreší

i pyšné paláce i veľkolepé siene

básnikov vychvália, no žurnál hlcú denne.

Fortúny koleso nezvŕta tento rod,

nahý sa rodí Rousseau, nahého kladú v hrob,

Camoes so žobrákmi spí vedno na posteli,

Kostrov mrel v podstreší a ani nevedeli,

rukami cudzími je pochovaný v zem,

ich život — nárkov rad, ich slávy hrmot — sen.

 

Tak zamyslel si sa a pomaly sa budíš.

„Ach, čoby! Všetkých ty tak strašne prísne súdiš,

uvážiac všetko to, jak nový Juvenál

si o básnikoch mne tak čo-to povedal,

sestrám na Parnase sa nahnevaný rúhaš,

chcel bys’ ma poučiť a sám ty verše strúhaš.

Čo je to s tebou? Veď v tom ladu-skladu niet.“

 

Aristid, bez ďalších slov dám ti odpoveď:

Žil na dedine raz s prostými pozemšťanmi

kňaz starší, šedivý, bol ctený, milovaný

a so susedmi vždy tak krásne nažíval,

že prvým mudrcom sa na dedine stal.

 

Raz išiel so svadby po jedení a pití

pod večer, domov už, tak trošku podnapitý,

a stretol sedliakov. Tí vravia ku nemu:

„Báťuška, počujže! Nám — ľudu hriešnemu

poraď a pouč nás — ty nám piť zakazuješ,

byť triezvym každému a všade prikazuješ,

my sme ti verili, a dneska si ty sám…“

On na to hovorí: „Vám dobrú radu dám:

jak v cirkvi učím vás, tak, prosím vás, i žite,

dobre sa držte a — mňa nenapodobnite.“

To isté povedať ti i mne prichodí

a ku výhovorke sám nemám dôvody.

Je šťastný, ku veršom kto nemá náklonnosti,

prežíva bez smútku svoj život, bez starosti,

svojimi ódami dá pokoj denníkom

a týždne nesedí nad každým veršíkom,

nerád má prechádzky vo výške na Parnase,

nehľadá čistých Múz, nesníva o Pegase,

nemôže Ramakov mu plašiť nádeje,

má pokoj, veselosť, on — básnikom nie je!

No, dosť už Aristid, viac nebudem ťa nudiť

a trýzniť naďalej a satiricky súdiť,

ja som ti, priateľ môj, len radil úprimne.

Tak necháš píšťaľku, zamĺkneš a či nie?

Rozmýšľaj o všetkom a vyber najcennejšie:

byť slávnym — dobre je, spokojným — ešte lepšie.

1814

 

 

 

EUGEN ONEGIN

I

«Мой дядя самых честных правил,

Когда не в шутку занемог,

Он уважать себя заставил

И лучше выдумать не мог.

Его пример другим наука;

Но, боже мой, какая скука

С больным сидеть и день и ночь,

Не отходя ни шагу прочь!

Какое низкое коварство

Полуживого забавлять,

Ему подушки поправлять,

Печально подносить лекарство,

Вздыхать и думать про себя:

Когда же черт возьмет тебя!»

 

II

Так думал молодой повеса,

Летя в пыли на почтовых,

Всевышней волею Зевеса

Наследник всех своих родных.

Друзья Людмилы и Руслана!

С героем моего романа

Без предисловий, сей же час

Позвольте познакомить вас:

Онегин, добрый мой приятель,

Родился на брегах Невы,

Где, может быть, родились вы

Или блистали, мой читатель;

Там некогда гулял и я:

Но вреден север для меня 1.

 

I

„Môj strýc, muž najčestnejších zvykov,

keď vážne počal chorým byť,

ctiť si ho primal nápadníkov,

nemohol lepšie urobiť.

Príklad ten iným poučenie,

no, Bože môj, čo za trápenie

s nemocným sedieť nocou, dňom,

a nemôcť odísť na krok von!

Pretvárky nízkej cítiť vinu

položivého zabávať,

podušky mu vše naprávať,

so žiaľom núkať medicínu,

vzdychať a myslieť celý čas:

kedyže ťa už vezme ďas!“

 

II

Tak myslel figliar mladých rokov,

vezúc sa v prachu krajiny,

Zeusa vôľou prevysokou

potomok celej rodiny.

Ľudmily — Ruslana vy druzi!

S rekom, nímž vám môj román slúži,

bez dlhých predmlúv, a zaraz,

dovoľte oboznámiť vás:

Onegin — druh môj znamenitý,

bol pri Neve tiež rodený,

kde, čitateľ môj vznešený,

rodil a blýskals’ možno i ty,

kde chodil som tiež s mnohými,

no, sever, že vraj škodí mi.

 

III

Otec mu slúžil po šľachticky,

výborne, stále dlhy mal,

tri bály dával v roku vždycky,

nakoniec všetko premrhal.

Eugena ale osud chráni,

zpočiatku madame chodí za ním,

potom ju monsieur zamení,

chlapec bol bujný, príjemný.

Úbohý Francúz monsieur l’Abbé,

by dieťa darmo nemučil,

žartom ho zavše poučil,

nenudil mravokárstvom, chabe

šialenosť jeho pokáral,

v Letný sad na prechádzku bral.

 

IV

Keď prišla doba pobláznenej

mladosti nášmu Eugenu,

čas nádeje a túžby nežnej,

výpoveď dali l’Abbému.

Je Onegin môj na slobode,

strihaný, ako bolo v móde,

londýnskym dandym robil ctnosť,

nakoniec videl spoločnosť.

On po francúzsky vravel stále,

vedel aj písať, osnovať,

mazúrku ľahko tancovať

a pokloniť sa dokonale.

Čo chcete viac? Svet rozhodol,

že umným, veľmi milým bol.

 

 

 

XLIII

I vás, vy krásky mladé, božské,  

čo v pozdnej noci víchricou

preč odlietate v bystrej drožke   evgenij-onegin-a-s-pushkin.jpg

tou peterburskou ulicou —

i vás tak nechal, moje dámy,

už presýtený pôžitkami,

vo vlastný zaviera sa dom,

zívajúc siaha za perom,

chce písať. Práca opravdivá

je ťažká, hnusná príšera,

nič nevyšlo mu zpod pera,

cecha ho nechce hašterivá

tých ľudí, ktorých nesúdim

preto, bo sám ja patrím k nim.

 

XLIV

Znova sa našiel v nečinnosti,

trápi ho bezobsažnosť chvíľ,

sadol si, by tým dobyl ctnosti,

že cudzí um si osvojil,

kníh rady dáva do priečinkov

a číta, číta — niet účinkov:

to nuda je, to klam, to smeť,

v tom svedomia, v tom smyslu niet,

je každý rôzne ujarmený,

i zostarela stará vec,

i starou blúzni nová reč.

Nuž nechal knihy tak jak ženy,

priečinky s prašnou rodinou

oponou zakryl smútočnou.

 

LIX

A láska prešla, prišla múza,

hneď vyjasnil sa tmavý um,

chcem: so slobodným nech sa družia

čarovné zvuky citov, dúm,

srdce sa túžbou nenakazí,

zabudnúc, pero nezobrazí

dlhými veršmi dievčí dav,

krásu ich nožiek, ani hláv,

pohaslý popol nezažiari,

smútim, sĺz chybia kropaje

a skoro lásky šľapaje

čas v srdci mojom celkom zmarí,

vtedy ja chytím pero hneď,

napíšem poém dvadsaťpäť.

 

LX

O forme plánoval som mnoho,

hrdinu aké meno dám.

Dosaváď z románu ja toho

skončenú prvú hlavu mám,

prezrel som všetko,jak sa svedčí:

v mnohom si dielo protirečí,

na opravy čas netratím.

Cenzúre dlh svoj zaplatím,

aj žurnalistom na zjedenie

dám tejto mojej práce plod:

Nuž teda k nevským brehom choď,

dieťatko novonarodené,

vyslúž tam pre mňa slávy daň:

krik, krivé reči, kopu hán!

1822 — 1823

 

 

 

EUGEN ONEGIN (TV FILM) 1979, SK

 

SPOMIENKY V CÁRSKOM SELE

Plášť tmavý zakryl kraje

i driemajúce nebesá,

v zamĺklej tíšine sú údolia a háje,

hmla šedá vkĺzla do lesa,

ledva čuť potôčik, čo tečie cez dúbravy,

len-len čo dýcha van, čo zaspal na listí,

a mesiac tichučký sa ako labuť plaví

cez oblak riedky, striebristý.

 

Plaví sa — v bledom ligotaní

je s predmetmi tu celý kruh,

aleje starých líp sa blyštia pred očami,

je viditeľný vrch i luh.

Vidím, jak s topoľom sa splietla mladá vŕba,

jak odrážajú sa v skle kolísavých vôd,

cáricou na poli sa ľalia skvie hrdá,

rozkošná kvitne o závod.

 

S kamenných vrchov vodopády

stekajú riekou šumivou,

a tiché jazero tam plieska o najády

so svojou vlnou lenivou.

Tam zas v tú tíšinu ohromný balvan hrozí,

oprúc sa o svahy, nesie sa ku chmáram.

Či nie tu pokojné dni trávievali bozi?

Či ruskej Minervy to chrám?

 

Nie severa to raj tu nočný —

prekrásny cárskoselský sad,

kde niekdy, poraziac ľva Ruska, orol mocný

šiel s potešením spočívať?

Bože! Jak utiekly tie časy drahocenné,

keď za panovania Veľkej Ženštiny

to Rusko šťastlivé a slávou ovenčené

kvitlo pod krovom tíšiny.

 

Tu každý krok mi v duši rodí

spomienky zaniknutých liet,

tu vzdychne každý Rus, keď okom vôkol hodí:

„Je všetko preč, už Veľkej niet.“

V myšlienky vhĺbený nad brehmi trávnatými

sedí a mlčiaci vo vetre zbystrí sluch,

a roky predošlé sa zamihnú a s nimi

je v uchvátení tichom duch.

 

On vidí: Vodou okrúžený,

nad skalou tvrdou, machnatou,

sa vzniesol pomník, rozkrídlený

naň mladý orol prisadol,

a ťažké reťaze a bleskov krivé strely

stĺp hrozný na trikrát dovôkol objaly,

na jeho podnoží valy, čo zašumely,

sa v lesklú penu ulialy.

 

V ponurých sosien hustej tieni

vyzdvihli prostý pamätník,

ó, breh ty kagulský, čo mrzkých pohanení,

čo slávy malo v tebe vznik!

Naveky žijúce vy Rusky-Veličiny,

učené na bojoch uprostred nepohod!

Ó, pomocníci vy a druzi Kataríny,

reč pôjde o vás s rodu v rod.

 

Ó, doba hlučná zbranných sporov

nám ruskú slávu stlmočí,

zrela, jak Suvorov, Rumiancev, ako Orlov,

Slavianov hrozní potomci,

bleskami Peruna sa do víťazsťví hnali!

O smelých nábehoch ich svetom išiel chýr,

Petrov i Deržavin im hymny spievavali

na strunách hromozvučných lýr.

.....

 

1603dee3da4546cd713bb7642b78772a.jpg

 

MEDENÝ JAZDEC

(Petrohradská povesť.)

Udalosť, opísaná v tejto povesti, sa zakladá na pravde. Podrobnosti záplavy sú prevzaté z novin toho času. Zvedaví sa môžu presvedčiť o tom zo zprávy, podanej V. I. Berchom.

 

 

 

Vstup.

Na brehu opustených vĺn

stál On a plný veľkých dúm

do diaľky hľadel. Naširoko

sa rozlievala rieka. Čln

v nej plával jeden. Jeho oko

sa nieslo k brehom — bažinám,

izbičky čierne tu i tam —

Čuchoncov biednych drobné byty.

A les, čo vystavený hmlám,

v nichž slnečný lúč býva skrytý,

zašumel vôkol.

               Myslel On:

„Odtiaľto Švédom hroziť budem,

a na zlo pyšným susedom

postavím mesto, nezabudnem,

čo sama príroda chce mať:

v Europu okno prerúbať.

Pod tvrdou nohou bude more,

za hostí všetky zástavy

k nám novou vlnou dopraví,

zahodujeme na priestore.“

 

Sto rokov prešlo — mladý hrad,

polnočných krajov zázrak, krása,

z tmy lesov, z udupaných blát

vznikol a hrdým bleskom jasá.

Kde Fin — syn cudzí prírody

sieť svoju vetchú hádzal neraz

s nízkeho brehu do vody,

by lovil ryby, tam sa teraz

bášt, dvorcov tiesnia hromady

preskvelé, breh je oživený,

v bohatý prístav koráby

sa hrnú davom z každej zemi.

Neva je v šatách — v granite,

povisly mosty nad vodami

a zelenými záhradami

jej ostrovy sú pokryté —

tak otmavela Moskva stará

pred novou cárskou stolicou,

jak zatôni sa vdova cára

pred novou, mladou cáricou.

 

Tak rád ťa mám, ty Petra práca,

rád mám tvoj prísny, strojný vid,

i vlny Nevy sa mi páča,

jak bijú breha o granit,

železných ohrád pôvab vzácny,

blúznivých nocí vznešenosť,

priezračný mrak, blesk bezmesačný,

keď bez lampy mám svetla dosť,

by čítal, písal v mojom byte,

sú jasné stavby obrovité

v uliciach pustých, svieti ti

aj ihla Admirality,

nebesá zlaté blyštia shora,

tmu nepustia do výšiny,

a stretá zoru druhá zora

v tej noci na pol hodiny.

Tak rád mám tvojej zimy krutej

nehybné povetrie a mráz,

sane na Neve zamrznutej

a rudé ruže dievčích krás,

i blesk i šum i hovor bálov

i v mládenecký hodokvas

sipenie pien, cveng od pokálov,

plam modrý punča, hluk i jas.

Tak rád mám vo vojenskom ruchu

Marsove polia za parád,

jazdcov a peších dlhý rad

a krásotu ich jednoduchú,

za šíkmi šíkov knísanie,

ich zástav preslávené zbytky,

medené prilby, počas bitky

vo vojnách rozostrieľané.

Tak rád mám ako hurá kričia,

vojenskej hradby dym a hrom

v čas, polnočná keď panovnica

obdarí synom cársky dom,

keď, triumfujúc nad vrahom,

Rossia znova raduje sa,

keď Neva, lomiac siný ľad,

ho k moru začne odnášať

a, pocítiac dni jarné, plesá.

 

Buď ozdobou, hrad Petrov, stoj

jak Rossia bez otrasení!

Nech s tebou spriatelí sa tvoj

nepriateľ, živel ujarmený:

zajatie a hnev starý svoj

nech zabudnú už finské vlny,

nech márny príboj zlosťou plný

neplaší večný Petrov sen!…

 

Bol úžasný čas, strašný deň:

naň čerstvé ešte spomínanie…

Priatelia moji, pre vás chcem

započať svoje rozprávanie.

Je smutné, čo vám rozpoviem…

29. októbra 1833

 

 

a-s-pushkin-poltava-analiz-poemi_3.jpg

 

 

LICINIUSOVI

Licin, či vidíš tam: na bystrom na končiari,

venčený vavrínom, plášť purpurom mu žiari,

v ňom rozvaleného Vetula mladíka?

Jak v tlupy národa po hradskej preniká?

Jak hlavu každý z nich až po zem pred ním skláňa,

jak liktor národ ten nešťastný rozoháňa!

Hľaď! Senátorov tam a krásiek dlhý rad,

jak každý zavesiť sa mu chce na pohľad,

so srdcom tlčúcim mu lovia smiech, dvih očí,

ako by čakali žehnanie božskej moci,

i deti malinké i starci v šedinách

sa pred tým idolom bez slova valia v prach,

pre nich i kolies sled, čo v blate vytlačený,

je azda pamätník už slávou posvätený.

Ó, národ Romulov, si dávno padol? Vrav,

kto ťa tak pokoril, kto mocou okoval?

Kviriti do jarma si hrdé hlavy dali,

komu, ó, nebesá, komu sa odpredali?

(Povedať?) — Vetulu! To domoviny stud,

že mladík bez mravov smie v radu zasadnúť,

miláčik despota náš slabý senát gniavi,

a Rím náš, ujarmiac vlasť, veru neoslávi.

Vetul — cár Rimanov!… Ó, väčšej hanby niet!

 

Či na skazu má vyjsť už azda celý svet?…

Kto je ten shrbený, čo vychádza von z brány,

s palicou do cesty, plášť jeho otrhaný,

cez národ hučiaci sa tlačí, v tvári mrak?

To Damet, mudrc náš! Kde sa ty náhliš tak?

„Kde? To ja neviem sám. Už dávno mlčím, vidím,

preč z Ríma naveky, otroctvo nenávidím!“

Licin, môj dobrý druh, ver, lepšie je i nám

pokorne pokloniť sa šťastiu, túženiam,

príkladu šedého cynika podrobiť sa

a s mestom rozvratným tiež radšej rozlúčiť sa,

kde všetko predajné je: zákon, pravda, trest,

i konzul s tribúnom i krásota i česť.

Nech Gliceria a jej mladá, vábna krása,

spoločná pre všetkých jak kolujúca čaša,

si loví v najatú sieť iných, a nie nás!

Je hanbou slabým byť, keď v čele vrásky máš,

nech svieti mládeži márnivej slastí dúha,

nech nehanebný Klit, nech Kornel, pánov sluha,

trhujú s podlosťou, od pánov k boháčom

s čelom, v ňomž hanby niet, sa plazia z domu v dom!

Ja srdcom Riman som, mne voľnosť kypí v hrudi,

veľkého národa duch vo mne vše sa budí,

ponáhľajme sa preč od starostí a bied,

od hlúpych mudrcov a krás, v nichž pravdy niet!

Nedbajúc osudu na závistlivé šľahy,

v dedinu prenesme si našich otcov prahy.

Tam v lesov chládočku a mora nad brehom

tak ľahko najdeme si skromný, svetlý dom,

kde strašiť nebude nás národa viac vrenie,

kde v púšti na starosť si sami oddýchneme,

kde ticho, prisadnúc si v kúte príjemnom,

pri dube plamennom, v kozúbku pálenom,

spomnieme starý čas otcovským za pokálom,

ja ducha rozpálim si ostrým Juvenálom

a hanbu v satire pravdivej zobrazím,

v nej mravy storočia potomstvu obnažím.

Ó, Rím, ty hrdý kraj zlodejstva, rozvrátenia!

Deň príde úžasný, deň pokuty a mstenia.

Veľkosti hroznej pád zrem v budúcnosti tmách:

všesveta koruna, viem, padne, padne v prach.

A mladé národy so synmi strašnej zbrane

pozdvihnú na teba i s mečmi mocné dlane,

i hory s morami, keď prejdú, zastavia

sa, vrhnúc na teba, ťa riekou zaplavia.

Rím zmizne, zastrú ho hrubé a ťažké tiene,

a pútnik, pohľadiac už iba na kamene,

vykríkne myšlienok do chmáry vhĺbený:

„Slobodou rástol Rím, rabstvom je zničený.“

1815

 

 

57485.jpg

ROZPRÁVKA O CÁROVI SALTANOVI

o jeho synovi, slávnom a mocnom bohatierovi kniežati Kvidonovi Saltanovičovi a o prekrásnej cárevne Labuti

 

 

Dievčatá tri pod oknom

priadly pozde večierkom.

„Keby cáricou ja bola, —

zrazu jedna deva zvolá, —

prichystala by som hneď

hostinu pre celý svet.“

„Keby cáricou ja bola, —

za ňou druhá dievka zvolá, —

pre celý svet bezmála

plátna by som natkala.“

„Keby cáricou ja bola, —

zatým tretia dievka zvolá, —

pre cára by čo chvíľa

bohatiera rodila.“

 

Ako toto hovorily,

tu sa dvere otvorily —

do izbičky vchodí cár,

krajiny tej hosudar.

Po celý čas rozhovora

počúval tie reči z dvora,

tretej reč, keď skončila,

sa mu najviac páčila.

„Krásna deva, to ti vravím,

cáricou ťa zaraz spravím,

bohatier mi bude vhod,

ty ho ku septembru zroď.

A vy, sestry, pozor dajte,

izbu túto zanechajte,

s vašou sestrou prekrásnou

poďte hneď i vy so mnou.

Tkať má jedna, druhá variť,

budeme tak hospodáriť.“

 

A s tým vyšiel z dvora von,

v palác svoj ich volá on.

Nerozmýšľal, nelenil,

v ten deň sa aj oženil.

Saltan cár i s družkou mladou

ku hostine čestnej sadol,

potom hostia tichučko

složili ich na lúžko,

rozišli sa v rôzne strany,

aby mladí boli sami.

Lenže zo závisti zlej

voči žienke cárovej

kuchárka hneď v zlosti skáče,

u podstavca tkáčka plače.

Cárica zas spanilá,

splnila, čo sľúbila:

v požehnaný padla stav.

 

V ten čas Saltan bojoval,

so ženuškou rozlúčil sa,

na tátoša posadil sa,

prosí ju, by ľúbila

ho a seba chránila.

Kým on v boji vzdialený je

a sa s nepriateľom bije,

doma požehnal Boh im:

na láktor sa zrodil syn.

Cárica je nad dieťaťom

orlica nad orlíčaťom,

aby otec radosť mal,

posol s listom v púť sa dal.

Kuchárka so sestrou tkáčkou,

s kmotrou, starou Rapotačkou

so sveta ju myslia sniesť,

zachytiť chcú dobrú zvesť.

Posielajú posla samy

s listom k cáru so slovami:

„Potomok je cárevnin

ani dcéra, ani syn,

ani myška, ani žabka,

nevídané zviera zkrátka.“

Keď to počul otec cár,

aký dostal doma dar,

nahneval sa, začal hrešiť,

posla len-len neobesiť,

ale zmäkol nateraz,

poslovi dal tento vzkaz:

„Čakať, kým sa vrátim domov,

pokračovať dľa zákonov.“

.....

 

PRAVDA

Mudrci dávno shľadúvali

šlapaje pravdy neznáme,

a navzájom si rozprávali

o starých bájok význame.

 

Tvrdili: „Pravda, tá je holá, 1603dee3da4546cd713bb7642b78772a.jpg

do studne ušla potajme“,

pijúc z nej vodu, kde-kto volá:

„V studni je, tam ju hľadajme!“

 

Z nich jeden, živým ku radosti

(akiste starík Silenus),[1]

svedok ich hlúpej učenosti,

keď kriku, vody dosť mal už,

 

tak nechal skrytú krásu našu,

pomyslel prvý o víne,

vypijúc do dna plnú času,

uvidel pravdu na jej dne.

1816

 

 

SPEVÁK

Či za hájom ste čuli nočný hlas

speváka lásky, speváka, keď žiali?

Zvuk píšťale, keď polia mlčievaly,

zvuk unylý a prostý v ranný čas?

Či čuli ste?

 

Či stretli ste vy v pustej lesnej tme

speváka lásky, speváka, keď žiali?

Či oči slzily mu, či sa smialy,

či boly nemým smútkom plnené?

Či stretli ste?

 

Či zavzdychli ste tiež na tichý vzdych

speváka lásky, speváka, keď žiali?

Keď v lesoch mladíka ste vídavali

a pohlad jeho očí vyhaslých?

Či vzdychli ste?

1816

 

 

3292249_1200x.jpg

 

SLOVO MILEJ

Lilu som počul pri klavíri,

jej pieseň srdcom preniká

jak pri vodách spev slávika,

jak o polnoci zvuky lýry.

Vyhŕkly z očí slzy mne,

a ústa ku nej hovorily:

„Hlas smutný tvoj je roztomilý,

no milej slovko jediné

je krajšie ako piesne Lily.“

1816

 

 

NA SMRŤ BÁSNIKA

Popáchal ťažkých hriechov veľa

a Klita iste v raji niet.

Nech zabudne Boh jeho diela

tak, ako jeho verše svet.

1816

 

 

ZÁVET

Čím bohatý som, čo rád mávam,

vám nechám, s Bohom, priatelia!

Urážky, piesne — odpúšťam vám,

a mne nech dlhy odpustia.

1816

 

<

 BÁSEŇ A.S. PUŠKINOVÍ „PRIATELIA“

BOHOVIA VÁM ICH UŽ DALI ..

(BÁSNE RUSKÝCH BÁSNIKOV)

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 204812
Mesiac: 5272
Deň: 164