Keď som v roku 1970 končil štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre, ako tému svojej diplomovej práce som si vybral Metafora v súčasnej slovenskej poézii. Bola to neprebádaná téma. A keďže som mal poéziu rád, pravidelne som sledoval vydávanie najnovších básnických zbierok, potešilo ma, že mi konzultant odporučil analyzovať básnické zbierky Miroslava Válka, Milána Rúfusa, Jána Ondruša, Jána Stacha, Jána Šimonovičaa Kamila Peteraja.

Preto si dovolím rubrike TROCHA POÉZIEpredstaviť tvorbu týchto autorov.

Ako ďalšieho uvádzam básnika Jána Ondruša.

JÁN ONDRUŠ

* 11. marec 1932, Nová Vieska – † 7. november 2000, Stupava 

Vlastným menom Ján Ondrus, iný pseudonym Ján Bábik, slovenský básnik a prekladateľ. Narodil sa v rodine úradníka a vzdelanie získaval v Novej Vieske, Nových Zámkoch a v Nitre, kde v rokoch 1948 – 1951 študoval na Pedagogickom gymnáziu. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole politických a hospodárskych vied (zo zdravotných dôvodov nedokončil). Pracoval ako účtovník v Uhoľných baniach v Novákoch, neskôr vo viacerých knižniciach (Trnava, Modrý Kameň a inde), od 1958 organizačný pracovník v Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Po vážnom zhoršení zdravotného stavu bol od roku 1961 v invalidnom dôchodku. Neskôr žil v domove dôchodcov v Stupave, kde v roku 2000 aj zomrel. Je jedným z najvýraznejších reprezentantov modernej slovenskej poézie, ktorého básnická imaginácie dosahuje vrcholy metafyzickej symboliky, zaradil sa k básnikov – konkretistom z okruhu tzv. trnavskej skupiny, ktorá programovo uprednostňovala dominantnosť konkrétnej metafory pri poetickom zobrazovaní reality. V rukopise zanechal zbierku básní Dobré ráno každé ráno a verše pre deti ' Kreslím koňo koňaté. Autor prekladu pézie Vaska Popu Večne neviditeľná (1966).

POLOTOVARY

Prázdno po hudbe. 

Prázdno po tykadlách. 

Čo vlastne chceš? 

Je anténa. Je radar. 

Sú veci presne vypočítateľné,

ktorými nájdeš človeka a počuješ ho na zemi 

i vo vode i v nezemí tam hore. 

(A ktorými nič nepočuť 

v tom priestore, kde hluchý Beethoven 

len prešiel po klávesoch, 

ako sám osud 

tak ľahučko, tak vediac. 

A stalo sa.)

Prázdno po hudbe. 

V tom prázdne po tykadlách 

poézia, 

pramienok zaskočený,

zadŕha sa a zadŕha a hľadá. 

V širokých riadkoch si krúži curriculum vitae. 

Alebo v úzkych 

ako po schodoch 

zostupuje 

sama zo seba. Dáva: 

Polotvary a polotovary: 

asonancie, aliterácie, 

paraboly (a, pravda, 

presahy - rupnutie v kostiach, to sladké zaškrípanie, 

tá hudba aspoň naruby) 

a mnohé, presne vypočítateľné veci.

Tak hľadá, hľadí, cloní si. 

Aby sa nerieklo, ešte si trochu cloní 

nehybným tieňom obrovského nehybného ramena. 

To mlyny hudby bez pohnutia stoja 

v bezvetrí... Čoho? 

V bezvetrí toho, čomu dnes neviem meno. 

A čo tak nájdem ešte u detí. 

(Konečne, všetkých tiahne vás to k deťom 

a spievate si po nich ako vládzete. 

Alebo nedbám - hovorte tomu džez).