Choď na obsah Choď na menu

emily_dickinson_-perhaps-_1859.png

 

 

EMILY DICKINSONOVÁ

 

*10. december 1830 Amherst, Massachusetts - †15. máj 1886 Amherst

 

 

 

 

 

Aamerická poetka 19. storočia, avšak povahou poézie a svojím osobným apelom bola roku 1930 označená britským básnikom a kritikom za "najsúčasnejšou, najživšou z básnikov".  . Žila a tvorila v samote.

Bola veľmi plodná autorka. Jej tvorba počíta asi 1800 básní, z ktorých takmer všetky boli vydané až po jej smrti. Za života sama súhlasila so zverejnením iba siedmimich básní. Všetky boli vydané anonymne a pozmenené nakladateľom, aby zodpovedali vtedajším básnickým normám. Až v 20. storočí začali vychádzať jej básne v pôvodnom, neupravenom znení. Jej básne ignorovali vtedajší básnickej zvyklosti napríklad tým, že používali polovičný rým, boli krátke a málokedy obsahovali názov. Interpunkcie a písania veľkých písmen sú ďalšie znaky, ktorými sa básne Emily Dickinsonová líšili od ostatných.

Hlavnými témami jej básní sú smrť a nesmrteľnosť, Jej básne objavila Emilyina mladšia sestra Lavinia až po jej smrti v roku 1886. Prvý kompletný a najmenej zmenenú zbierku vydal Thomas H. Johnson až v roku 1955. Je považovaná za predné americkú autorku poézie.

 

 

Mala som dlhé roky hlad

Mala som dlhé roky hlad…

Konečne prišla chvíľa,

keď som sa dobre najedia

a ochutnala z vína,

 

čo cez okná som vídala,

keď som šla domov hladná,

na plných stoloch boháčov.

Vídala som im na dná…

 

Nepoznala som pravý chlieb,

len suché omrvinky,

ktoré si so mnou v prírode

delili drozdy, pinky.

 

Tá bohatosť mnou otriasla,

cítila som sa zvyšná

jak — presadená do sadu —

divoká poľná višňa.

 

No hladná som už nebola.

Zistila som, že hlad je

bičom len pre tých za oknom.

Kto vojde, sýtosť nájde.

 

c31e503ab9dd596569eb3089916389c0.jpg

 

 

This World is not Conclusion.

A Species stands beyond –

Invisible, as Music –

But positive, as Sound –

It beckons, and it baffles –

Philosophy – don’t know –

And through a Riddle, at the last –

Sagacity, must go –

To guess it, puzzles scholars –

To gain it, Men have borne

Contempt of Generations

And Crucifixion, shown –

Faith slips – and laughs, and rallies –

Blushes, if any see –

Plucks at a twig of Evidence –

And asks a Vane, the way –

Much Gesture, from the Pulpit –

Strong Hallelujahs roll –

Narcotics cannot still the Tooth

That nibbles at the soul –

  Nepokoj

Svět sám se světem nezavírá,

něco se za ním skrývá,

jak hudba stále zpívá tam,

neviditelná, živá,

 

jež vábí nás a mate zas –

leč filosofii

zůstane navždy záhadou,

učenost se jí míjí.

 

Kdo přece ji chtěl pochopit,

ten snésti musel za ni

potupu generací

i ukřižování.

 

Víra se rdí a uniká

a zdálky vysmívá se,

chytá se stébla důkazů,

na cestu korouhvičky ptá se.

 

Je příliš gest na kazatelnách,

alelujá tě ohluší,

ten zub však nikdy neotupí,

jenž hlodá na duši.

Tento svět není závěr.

Za ním je jiný druh,

nehmotný jako hudba,

však nesporný jak zvuk.

Jak láká a jak leká –

uniká moudrosti.

A v hádance náš ostrovtip

tento svět opouští.

Luštění mate vědce,

kvůli ní lidé již

po věky trpí výsměch

a podstupují kříž.

Víra se smekne – vzchopí –

zardívá z rozpaků –

zacloumá větví důkazu –

na směr ptá praporku.

Příliš gest z kazatelny,

hlučných chval pro uši.

Opium neutiší zub,

jenž hlodá na duši.

Nemôžem s tebou žiť

 

Nemôžem s tebou žiť… Bol by

to život plný vzlykov,

veď ten môj dávno leží tam

ukrytý v príborníku,

 

kam kľúč má iba hrobár,

kam si náš život odkladá,

životy — jeho šálky,

porcelán… Ale nerada

 

gazdiná vidí šálku

kurióznu, starú, puknutú:

po novšej, vzácnej túži,

tamtú chce smrti ponúknuť…

 

Nemohla by som umrieť…

s tebou — veď jeden z nás by žil,

kým oči nezatlačí

druhému. Nemal by si síl.

 

A ja by som len hľadela,

ako ti údy drví

mráz — nemala naň právo, veď

je výsadou len smrti.

 

Nemohla by som z mŕtvych vstať

s tebou — tvoja tvár novou

krásou by zatienila tvár

i bytosť Ježišovu

 

a cudzí by si očiam bol,

túžiacim po domove…

Ibaže by si zažiaril

vrúcnejšie, osudovo.

 

Súdili by nás… Prečo?

Lebo si slúžil nebesám.

Či vlastne chcel si slúžiť…

Ja som tú ťarchu neniesla.

 

Vpil si môj každý pohľad:

nemohla som už uvidieť,

čím pre mňa vždy bol raj, tá

nádherná ríša útrap, bied.

 

Keby Pán zatratil ťa…

a mňa by vzali anjeli

do výšin — moje meno

by na slávu tam zaznelo.

 

A keby ťa Pán spasil, no

ja by som preďaleko

od teba mala — v nebi? — žiť,

už to by bolo peklo.

 

A tak sa stretáme — vždy osve,

ty tam a ja zas tuná.

Dvere nás delia, odchýlené

na celé oceány,

modlitba umrieť bráni

a živí sme len tým, čo uľaví:

zúfaním.

 

 

 

 

Učili sme sa celú lásku

Učili sme sa celú lásku:

abecedu a z nej,

slová a vety, veľkú knihu…

Nakoniec celé zjavenie.

 

Lež v našich očiach našli sme

nevedomosť, čo svieti

božskejšie než tá za detstva…

Správali sme sa ako deti,

 

usilujúc sa vysvetliť,

čo nechápal z nás vari

nikto. Múdrosť je bez hraníc

a pravda, tá má tisíc tvárí.

_vyr_6783emily-dickinsonova-monolog-s-nesmrtelnostou.jpg

 

 

 

Monológ s nesmrteľnosťou

 

 

 

Celá som sa mu oddala

Celá som sa mu oddala

a na oplátku jeho vzala;

slávnostnú zmluvu života

som takto — i s ním — podpísala.

 

Možno ho sklame „bohatstvo“,

možno ten veľký kupec zbadá,

že nie som taký vzácny kus,

že každý deň mať rád, mať rada

 

znehodnotí aj krásne sny…

Ale kým kúpi, týždne plynú

a loďka kotví s nákladom

pri Ostrovčekoch rozmarínu…

 

Je — obojstranné riziko.

Či, ako vravia, výhra obojstranná.

Sladký dlh: platíš životu

každú noc, dlžný už hneď zrána.

 

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 375074
Mesiac: 5446
Deň: 156