MARÍNA CVETAJEVOVÁ
* 8. október 1892, Moskva – † 31. august 1941, Jelabuga, Tatársko
Marina Ivanovna Cvetajevová (rus. Марина Ивановна Цветаева – Marina Ivanovna Cvetajeva; bola ruská poetka, prekladateľka a esejistka. Narodila sa v rodine univerzitného profesora Cvětajeva, riaditeľa Rumjancevova múzeá, neskôr zakladateľa Puškinova múzea výtvarných umení, a pianistky (žiačky slávneho Rubinštejna). Vyrastala v blahobyte a vysoko kultúrnom prostredí. Od 10 rokov bola s rodinou na cestách po Európe (Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko), kde sa matka liečila z tuberkulózy. Mladá Marina tak získala skvelú jazykovú prípravu (taliančina, francúzština nemčina) a európske vzdelanie (študovala na Sorbonne). Počas sa revolúcie vrátila do Moskkvy, kde Žila v hrozné biede s dvoma dcérami, ktoré nakoniec dala do sirotinca v nádeji, že sa tam o ne postarajú lepšie. Mladšia vo veku 3 rokov zomrela od hladu staršiu matka zachránila na poslednú chvíľu. V roku 1922 jej nakoniec bolo dovolené emigrovať. Odišla za manželom do Berlína, kde vydala štyri zväzky veršov. Ešte toho roku sa rodina presťahovala do Prahy, kde žili s manželom študujúcim Filozofickú fakultu UK. Obaja sa tu zapojili do života emigrantských kruhov. Krátko po narodení syna sa rodina presťahovala do Paríža. Vo Francúzsku sa Cvetajevová zapojila do bohatého kultúrneho života; udržiavala milostnú korešpondenciu s Borisom Pasternakom a cez neho sa dôverne (hoci iba korešpondenčne) zoznámila aj s pražským nemeckým básnikom Rainerom M. Rilkem, vtedy dožívajícím vo Švajčiarsku. Ekonomicky sa však rodine darilo stále horšie a všetci štyria žili prakticky len z Máriiných tantiémov. V roku 1937 sa dcéra vrátila do Sovietskeho zväzu, keď využila ponuky beztrestného návratu. Manžel nasledoval o pár mesiacov neskôr, avšak nie úplne dobrovoľne: musel utiecť pred policajným vyšetrovaním (vo Francúzsku sa totiž medzitým stal agentom NKVD a mal podiel na istej politickej vražde a únosu). Roku 1939, len pár mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny, sa Cvetajevová rozhodla vrátiť sa za rodinou. Takmer vzápätí bola pod vykonštruovaným obvineniam zo špionáže zatknutá jej dcéra a odsúdená na 8 rokov do gulagu. Za 5 týždňov po nej bol z rovnakého dôvodu zatknutý aj manžel Sergej. Tí traja sa už nikdy nevideli. Cvetajevová zostala v Moskve sama so synom a snažila sa uživiť prekladateľskou prácou. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) boli obaja evakuovaní na východ do Tatárskej ASSR, do mestečka Jelabuga na brehu Kamy. Bez toho, aby o tom Marina vedela, bol jej muž medzitým popravený ako "imperialistický špión". Len 14 dní po ňom sa zúfalá a utrápená Cvetajevová obesila. Začínala ako symbolistická autorka, vynikala v expresionistickej lyrickej skladbe, v ktorej uplatňovala formu spovede. Okrem milostnej poézie, je známa ako autorka psychologických skladieb, poézie vzdoru a samoty. Vyjadrovala sa aj k historickým udalostiam, napr. nemeckú okupáciu ČSR odmietla v cykle Verše Čechám. Bola predstaviteľkou akméistického i futuristického prúdu. Často využívala aj ľudovú slovesnosť.
Ako horúca slza
Ako horúca slza
, moje očné kvapky. Kto vo mne
v Božích slávach
K týmto rozkvitaným kmeňom
Alebo
k týmto rozkvitaným kmeňom
Keď som ešte nevedel, že som básnik
Ako šplouchá v fontáne,
ako raketové hviezdy;
Tieto príbehy zostúpili do knihy
Rovnako ako duchovia vo svätyni,
príbehy o mladosti a smrti
čítali - tak zriedka;
Rozptýlené v prašných poliach
Odkiaľ nikto nekradne myšlienku
Tieto palice, staré vína,
príde rad na nich.
* * *
Och, okoloidúci, keď sa na mňa pozeráš
S očami na zemi ...
Odchádzal som tiež.
Zastavte sa pri hrobe,
zo slepej slepice - menovite
čítajte - a praskajte spolu:
Moje meno je Marina
Odkedy som sa narodil na zemi.
Neboj sa ... Humor
Stafie zrazu nevyrastie,
tento svet sa mi naozaj páčil,
keď sa smiech zastavil.
A plamene tiekli už dlho
a platby, ktoré som hral vo vetre,
som bol len raz! Och, cudzinec
Zastavte sa pri hrobe!
Vo voľnej prírode vás chytí kvetov
a ovocie do pier, aby ste ho mohli nosiť.
Nemáte sladšie
jahody ako jahody pestované medzi krížikmi.
Ale nevzdávajte sa
a nenechajte čelo ísť na prsia;
Pomysli na mňa
a zabudni - je to múdrejšie.
Ako padá západ slnka
Zo zlatého odtieňa sa zdá, že sa tkáte.
Oh, nedovoľte, aby
moje slová boli z hliny ...
Pokus o žiarlivosť
Ako žijete s iným, je to
jednoduchšie? - Hrkálka! -
Keďže profil niektorých brehov,
Juta, je preč.
Moja pamäť, plač?
(Hore na oblohe - nie na thalassus!)
Duše sestier, ktoré by
som nemiloval - dnes!
Ako žijete s obyčajným
smrteľníkom? Bez bohov?
Vládca je zvrhnutý,
vy, ten istý (pred ňou).
Ako žijete - s malými starosťami?
Skĺzate? Šaty ťa?
Večný
úplatok banality, Chudák, platíš?
"Neistý, zbucium - Dosť
! Prenajímam si svoj dom."
Ako s niečím žijete -
Vy, môj vyvolený, ste si vybrali?
Je občerstvenie lepšie, samozrejme
? Deň všetko, čo máš!
Ako žiješ vo vŕtačke,
ty, despot nad Sinajom?
Ako žijete s cudzincom
z okolia? Zlato - áno?
Zeusove brzdy, hanba,
neudiera ti čelo?
Ako žijete - veselo a sebavedome -
piesne znejú? Tac?
Rany
prebudeného vedomia, šteniatka, čo ti robím?
Ako žijete - je ťažké vzdať hold -
kúskom tovaru? Ako
vyzerá Carrara po guľke,
ako žijete sadrou, prachom?
(Z bloku bola bohyňa,
štiepaná - a potom rozdrvená!)
Ako s ňou žiješ,
ty, Lilithin pán?
Už vás nebaví novinka
z veľtrhu? Kúzlo unavených?
Ako žijete so zemou,
Máte pocit, že ste to
nenašli? Ale
našiel si šťastie ? Vo vašej čiernej -
Ako žijete, láska? Je to pre teba ťažké?
Ako je pre mňa ťažké?
Vizualizace poezie – Marina Cvetajevová
Áno, nikdy som sa nesťažoval
Áno, nikdy sa ma nesťažovala,
ale môže byť lepšia na prekliatie,
ale možno vo veľkom úsudku
V hadroch budem z
čistého zlata
alebo ako rytiersky brak nosený
vo svätých bitkách.
Ak sa na drôte objaví akrobat,
musí zabudnúť, že raz
to nebol jeho obrovský
Open pod jeho okrídlenou podrážkou!
Prorok sa nikdy nesťažuje,
slúži Bohu.
* * *
Tie druhé - s očami, tváričkou - svetlom,
a ja sa nocami rozprávam s vetrom.
Nie s mladým talianskym
zefyrom - vetríkom,
no s ruským, poriadnym,
mohutným vetriskom.
Druhé šli telami privábiť telá,
hltať dych smädných úst každá si želá.
Ja - ruky dokorán - stojím tu ako stĺp.
A ruský prievan mi dušu chce vytrhnúť.
Tie druhé poznali slasť, nežné puto.
No ku mne boh vetrov správa sa kruto.
„Neboj sa, vydržíš. Veď sme vraj rodina."
Som vôbec žena, keď nik ma tak nevníma?
* * *
Noci bez milovaného - noci
s nemilovaným a veľké hviezdy
nad horúcou hlavou, dlhé ruky
s prosbou vystierajúcou sa k Tomu,
ktorý od stvorenia sveta nebol -
nebude - byť nemôže - a musí byť...
A slza dieťaťa pre hrdinu
a slza hrdinu pre to dieťa
a kamenné vysokánske vrchy
na prsiach toho, kto musí - dolu...
Viem všetko, čo bolo a čo bude,
poznám hluchonemé tajomstvo,
ktoré v onom temnom, ťarbavom
ľudskom jazyku sa volá - Život.
Dům
U rmenu, u lopuší…
Dům těžkovážných duší.
Dům s nedomáckým vzhledem.
Zvláštní dům. Mimo cestu.
Zůstal stát – k lesu předem,
ten dům, a zadem k městu.
Od hluku se vždy hluše
jak medvěd otočí.
Dům, z kterého se duše
dívají do očí,
do všech očí, všech oken,
jež zjeví jen prázdnotu jim:
Okna – netečnost ikon.
Oči – plny jsou ruin,
arén…
Plno však stromu,
znamení pokoje,
jenž zůstal přes pohromu
žití,
mé okno je.
Těch košil, lomících tu
rukama nad mým bytím
rozbitým! Přelud z mýtu?
S krátery děr – jak z bitvy.
Křížem krážem je prošil
boj o ho-lo-by-tí.
Všemi rukávy košil
rval se dům se smrtí.
Dům tak nezabydlený.
Bez hostin… Kamna stydnou…
Ten dům, za nějž ti není
před bezdomovcem stydno
(zná pes stud za svou boudu,
kde hlavu složí?)… Můj
dům ujde lidovým soudům!
I soudu Božímu.
3 minuty s ... Anežka Charvátová - Marina Cvetajevová, mýtus a skutečnost
Orfeus
Sklonili svoje hlavy a hodili ich
dokopy. Neustále sledovali .
Ale lira viera: - je to mier!
A pera sa opakovala: - hriech!
V krvi-striebre, na krvi-striebre -
unikla dvojitá stopa.
Hlboké vody z
cínu sú v Hebrose - brat, moja sestra!
Smutný smútok ho chcel vykopnúť.
A jeho hlava sa modlila: - Zostaň!
Ale lýra mu dáva odvahu: - Je to blízko.
A použitia len hovorili: - Bohužiaľ!
Ako sa vrabec v mori šíri
na vankúšoch bezvodej vody,
krv nevyteká z libry
a nie zo škvŕn prúdených striebrom?
Tak, v kolíske odkiaľ,
Ako rebrík objaviť ...
Tak, na sladký ostrov, kde
sladší ležia strážcovia.
Ale slaná vlna! Podľa osemement
Čo viete? Odpoveď! To som nevedel ... Dostal
ich skôr zo siete, predtým,
Neporušený, nejaký roľník?
Chcú dva stromy vedľa seba
Dva stromy budú vedľa seba. Dva.
A môj domov je proti nim.
Starí ľudia sú stromy ... Dom - starý.
Ja - mladá žena - a preto
som si neprajla cudzincov.
Dieťa natiahne ruku ako
Žena bez postriekania.
Pohľad je veľmi krutý
a vidíte túžbu po mladom mužovi
Potom, čo je starý - možno šťastný,
a - možno - viac nešťastný.
Dva stromy: v múčnatke,
Ako v snehu a v daždi -
Vždy, vždy - sa navzájom pýtajú.
Je to ich zákon - žiadajú ho:
Len zákon - žiadajú ho.
* * *
Ruky, láska - zlomili nás!
Bohužiaľ, oko plače, plače!
Ó, český plač!
Ó, Španielsko v krvi!
Krádež, hora, - čierny oblak,
svetlo pomaly ...
Ach, ocko, je čas, je čas
vrátiť ti lístok!
Odmietam byť - odmietam!
Odmietam tento život
v Bear Bedlam!
Odmietam s vlkmi na trhu
kričme! - Oh, nemôžem.
A s bezmetickými žralokmi
Šieste odmietam poznamenať -
na chrbte. - Prorocké oči.
Oči v ušiach - nechcem. Vidím
svet západu slnka, západ slnka
... Odpoveď, na doske,
mám iba jeden - odmietnutie.
Poiésis (Marina Cvetajevová)
* * *
Čierna ako zrenica, ako ona saješ
svetlo - milujem ťa, jasnozrivá noc.
Daj mi hlas - chcem ťa ospievať, pramatka
piesní, ktorá v dlani zvieraš uzdu štyroch vetrov.
Keď ťa vzývam a velebím, som len
mušľa, v ktorej ešte nezmĺkol oceán.
Noc! Dosť som sa nahľadela do ľudských zreníc!
Spáľ ma na popol, čierne slnko - noc!
* * *
Láska! Aj v kŕčoch smrti napnem sily,
zmysly a ruky k tebe natrčím.
V záveji hrobu, oblaku, môj milý,
nerozlúčim sa s tvojím náručím.
Načo mám vlastne dvoje krásnych krídel -
zaťažovať si srdce závažím?
Dav slepých, nemých, daných do osídel
opovrhnutia zmnožiť nebažím.
Jediným, pohybom si mocou vetrov
tyl strhnem z rúk a pružnej postavy -
smrť, prac sa! A na tisíc kilometrov
sneh roztopí sa a les podpáli.
A keby sa mi mali v jednom z hrobov
kolená, plecia, krídla ocitnúť -
len preto, aby v smiechu nad hnilobou
som veršom - ružou mohla rozkvitnúť.
Sen
Pochovať ma, ja zabudol - a tu som ako
meradlo
je tisíc stôp bez parapetu.
Vďaka dravosti vyšetrovateľa a
policajta
Všetky tajomstvá - vďaka nim
sa mi sen stal nedotknuteľným.
Pahorky - zdalo sa, dosť zamrzli
, -
Neverte na smrť vášní!
Ager, pozorný, - ako vyšetrovateľ cez
komoru
srdca - tu chodí Morpheus,
návnadu.
Ty! Zhromaždenie nikoho!
Čo neunikne z vysokých striech!
Vedeli ste, že ležíte na perinech,
meníte sa a možno sa vznášate !
Zrážate sa! Ako prasklina -
Život so záťažou pre manželov a manželky
Ager - ako pilot nad nepriateľskými miestami
Aký spánok - nad dušou, sen, ktorý poznáš.
Telo, ktoré zavrelo všetky dvere, -
márne! - už pozdĺž žíl
jadrá spievajú.
S presnosťou zebry a operátora
Rany všetky - sen ma predbehol ,
stále ich prenasleduje !
Je otvorená! Žiadny plesnet v malom nebi
pod kupolou,
Kam sa schovať pred svojím
rozmazaným okom
Proroctvo. Duchovne predané
Nedeľná chvíľka Christianie "Marina Ivanovna Cvetajevová" (Edita Pilarová)
Básnik
Obrázok pridal (a): Gerra Orivera
Básnik je úplným majstrom jazyka
a ovláda tento jazyk úplne.
Planéty, znamenia a skrútené
paraboly ... Medzi človekom, ktorý sa nevzdáva
, vyhodí sa z veže,
nakreslia divné krivky s telom;
Cesta kométy ... Chýbajúce spojenie
Z reťazca faktov je maják.
Stojí to za zúfalstvo! Vstúpi do zatmenia
bez kalendára.
Meria knihy skôr
A na stupnici sa elegantne klame;
Neustále sa pýta, je to človek,
ktorý zatemňuje Kant;
Strom v Bastille je zelený,
šťastný v nerozbitnej krypte;
Ona je tá, ktorej
dráha je navždy stratená, navždy vlak duchov.
Kometa je vaša cesta.
Horiace, vaše teplo sa
neodlieva, nikdy ste neboli záhradníkom.
Výbuch a dym! ... Vaša cesta
neposkytuje žiadny kalendár.
Viem, že ma dal zomrieť ...
Viem, že ma dal za súmraku alebo za úsvitu -
Jeden z dvoch, ale ja neviem.
Ach, keby to bolo pre ňu, aby uhasila
môj plameň dvakrát , zdalo by sa jej vyslobodenie.
Nebeská dcéra! Prešiel si po zemi, tancoval
s ružami - zástera plná - bez straty kvetov.
Za súmraku alebo za úsvitu zomriem, Prozreteľnosť nikdy v
noci na mojej bielej duši nebude klesať.
Do vysokého neba sa zlomím v poslednú hodinu,
prekrížim ju s jej milostivou rukou na jednu stranu,
Zarea ju odreže s úsmevom zbohom, -
zostanem básnikom a smútkom smrti.
Viem, zahynem s čučoriedkami
Ja viem, zahynuem s čučoriedkami ... Ktorú z nich
nemôžem uhádnuť, nikdy nebudem vedieť,
Ó, ak zhasnú svetlá mojej sviečky
Za úsvitu a večer naraz! ...
Nebeské dievča v rytmoch z tanca som prešiel na zem,
kvety v mojom lone žili šťastne,
s oblohou mi bude chýbať! - na dušu svätej labute nie je
zlá noc, ktorú otec neodošle.
Pokorný zlatý kríž ju však ešte bozkal;
V jednom poslednom pozdrave budem stonať ako nová kométa.
Vysoká prasklina trezoru a jeho zodpovedajúci úsmev
Rozluka
Pro mě je černooká – rozluka,
vysoká-převysoká – rozluka, samotka pro sirotka – rozluka.
Úsměvem blýská jak dýka – rozluka.
Zvuk proluky; nepodobá se mi – rozluka.
Je podobná každé matce, která brzy churaví,
i mé matce se podobá – však ona ví, rozluka.
Právě tak závoj si v předsíni upraví.
Je Annou při loži Serjoži – u hlavy, – rozluka.
Vtrhne do domu jak závan nákazy,
jak cikánka – moldavanka – rozluka.
Bez hluku – neťuká, rozluka, jen dveře rozrazí
a do žil jak stopa rzi – třesavka – rozluka
vniká a teď už i hlučí a skučí, vřeští, řve, stozvuká
rozluka, vzlyk rvané látky, úlek pro dědu, pro vnuka –
vlk – rozluka, úprk kopýtek přes luka
a sova, co houká a kuvíká – rozluka.
Není snad i jako potomek Razina, široká ramena, zrzavá čupřina, nájezdník
rozluka, ryk rozvratu – rozluka?
Dýka do ruky – rozluka, spár se do cárů zatíná,
pukne břich, peřina, i ve zdi opuka.
A jméno Marina
má nyní rozluka.
Štatistiky
Online: | 2 |
---|---|
Celkom: | 375073 |
Mesiac: | 5445 |
Deň: | 157 |