* 4. marec 1915, Skalica – † 5. január 2000, Bratislava
Bol slovenský básnik, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista a prekladateľ. Pochádzal z učiteľskej rodiny. V rokoch 1938 – 1942 študoval na FFe UK odbor slovenčina – filozofia. V roku 1971 sa stal docentom slovenskej literatúry. V rokoch 1967 – 1969 pôsobil ako lektor slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu (Francúzsko) a od roku 1971 prednášal opäť na Univerzite Komenského slovenskú, poľskú a svetovú literatúru. Svoje básne uverejňoval v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady, neskôr l aj Slovenská literatúra a Slovenská reč. SRadí sa medzi slovenských nadrealistov
Výstrednosť
Raz v lete koňom mozgy skameneli
Spievaj mi Som s tebou sám a osamelý
Na ten deň som opäť našiel rým
Keď prvý raz som riekol Neverím
Paže som prestrel s rosou na pažiť
Oči sa musia slnca nabažiť
Krása je iba tušenie Napäté plátno mäkký vosk
Mračno s tvárou panny Zakázaný bozk
Preto som napľul na iskierku síl
A hladný do blata som ústa ponoril
Sila kvitne na smetisku tam kde telá tlejú
Najkrajšia kvetina ktorú ani rosou nepolejú
Len dujte vetry starí kamaráti
Nik z vás mi srdce nevyvráti
Prš nebo viacej nech sa môžem smiať
Aj smútok dohára jak zvädlých kvetín vňať.
Rýnsky podvečer
Ťažká vôňa kvetov
ťažšia vôňa žien
čo padá na teba v podvečer
keď rieke rastú prsia
a vlny bubnujú na poplach
o duté bruchá člnov
zo záhrad tryskajú fontány
a ryby vyskakujú do výšky
Čierneho lesa kde Dunaj pramení
Na druhej strane Rýna
kde skvú sa všetky farby
na telách detí a žien
a zvony miešajú sa so smiechom
na čarovný koktail večera
tam ešte ďalej za horami
a prameňmi kde ruší ticho
oneskorené vtáča ktoré vyplašil
osamelý chodec čo sa bojí
samého seba
všetko sa vracia na svoje pôvodné miesto
vlna do rieky čln do prístavu
zvon do veže a vôňa do kalicha
a človek do seba osamelého
malého najmenšieho
Tam kdesi ešte ďalej
tam je domov môj
Báseň na telo
Kvet príliš ružový
plod privysoký
pre moje ruky a ústa
a páli ešte aj v ráme
ktorý sa zužuje každým dňom
čo mi zostáva
Ale ja stojím na nohách
a moje nebo je celkom nízko
pretože pramení v očiach
v hlave mi šumí les
a vidím cezeň doďaleka
ako sa kníše konár
zo sna vyrastený
a na ňom ty
bez jediného tieňa
Mám v očiach tisíc rúk
padáš mi do náručia
uprostred leta
hádžem ťa do rieky
slzy ťa vyplavujú
vnáram ťa do záveja
murujem do brala
a krešem z neho
zbeleného
rukami ústami
všetkými zmyslami
čo mi zostalo
teba od počiatku
príliš ružovú
privysokú
napokon kľačiacu
šľahanú zo všetkých strán
báseň
na bielom pozadí
v belasom ráme
že nerozoznám čo je pravda
a čo si ty
Cesta do minulosti
Ľudia sa všade zo sna budia,
oči si pasú na nebi a ryby lovia,
v pravý čas alebo nečakane,
kde pokoj vládne,
hlboko, hlbšie do seba
s bolesťou odchádzajú.
Ďaleko z domova
a domov v srdci drieme,
bdejte a šepkajte slová.
Hranice, hranice, vy mi ho zobudíte.
Nosím ho po skalách, po vodách
jak pútnik batôžtek plný hladu.
Colníci, pozor dajte,
vy máte oči ohnivé,
do hĺbky prepáľte ho,
domov si nesiem pieseň
jazera Ochridského.
Nesiem si spomienku, nesiem si slová
na starý obrázok, zlatom zafarbený,
mladého tesára a jeho matky,
má všetky pôvaby večného ženstva
a silu v kĺboch náboženstva.
Dala ju do vena jeseň a zima,
všetko, čo zapadá, po láske hlad
a nádej večného jara.
Stará je moja pieseň, stará.
Ľudia sa všade zo sna budia,
oči si pasú na nebi a ryby lovia,
v pravý čas alebo nečakane,
tam, kde pokoj vládne,
s bolesťou odchádzajú.
Domov je v srdci a cesta k nemu jediná,
vtesaná do skál hlaholikou,
chodníky tesali solúnski bratia
mäkkými slovami lásky ku každému.
Kde slová padajú, kde nohy vkročia,
chrámy si stavajú po stáročia
a zo skál vyrástli do výšky mitry
na ceste z Ochridu proti prúdu,
oproti bralám a nekonečnej noci,
až k nám, do starodávnej Nitry.
Mesiac je v splne, večer rozprávkový,
padajú hviezdy tíško na nákovy
a kdesi v diaľke slová zvonia,
tak mäkko, mäkko, ako ruža vonia,
a iskria slová žiarou modravou
jak diadémy svätým nad hlavou,
belasé vody z tymianu, modrý dym
jak láska rastie proti zlým,
ó modrá tichosť neba, vôd,
od strachu a bolesti nás osloboď,
prastará pieseň z minulosti,
čo vzplanula si z našich kostí,
daj silu slabým, srdce neopusť,
kde domov spieva z plných úst,
za rána jasného aj vo dňoch sviatočných,
a večná buď jak večný je náš dych.
Tak načúval som pieseň starých čias
vo vlnách ochridských, čo bozkávali nás.
Štatistiky
Online: | 4 |
---|---|
Celkom: | 386465 |
Mesiac: | 6609 |
Deň: | 220 |