Choď na obsah Choď na menu

g_2307_1155.jpg

 

 

PAVOL ORSZÁGH

HVIEZDOSLAV

 

* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín

 

 

 

Vlastným menom Pavol Országh; pseudonymy: Hviezdoslav, Jozef Zbranský, Syn ľudu; značky: O., P. O. bol slovenský básnik, dramatik, spisovateľ, prekladateľ, právnik, člen Revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1918) a čestný predseda Matice slovenskej (1919). Narodil sa v roľníckej zemianskej rodine e. Po skončení ľudovej školy ho rodičia dali k bezdetnému strýkovi Jánovi, ktorý ho mal adoptovať. Ďalšie tri roky prežil u strýka Pavla, krajčíra v Miškovci, kde študoval na gymnáziu a zoznámil sa aj s dielami maďarských básnikov Petöfiho a Aránya. Po strýkovej smrti prešiel na gymnázium do Kežmarku, tu dostal aj svoje prvé ocenenie za maďarské básne. Skúšal písať tiež po nemecky, vyslúžil si za to pochvalu profesora, ktorý ho nazval mladým Goethem. Práve počas kežmarského štúdia sa vrátil k slovenčine, na čom mali zásluhu oravskí národovci, ktorí vlastným nákladom vydali jeho prvotinu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po maturite odišiel na právnickú akadémiu do Prešova. S Kolomanom Banšellom redigoval almanach Napred, ktorý  vzbudil prudký odpor staršej generácie, reprezentovanej J.M. Hurbanom Mladému básnikovi znemožnili publikovať v časopise Orol. Po skončení právnickej akadémie začal pracovať ako advokátsky pomocník A. Nádašiho v Dolnom Kubíne. Neskôr pracoval v. Opäť sa vrátil do Dolného Kubína, kde mu za verejné vystúpenie na obranu slovenských gymnázií hrozilo prepustenie a tak na čas pracoval ako advokátsky koncipista v Senici. Potom zložil v Budapešti advokátsku skúšku a otvoril si v Námestove vlastnú kanceláriu. V roku 1876 sa vrátil na súd v Dolnom Kubíne a oženil sa. V roku 1877 po prvý raz použil pseudonym Hviezdoslav. Neskôr sa opäť presťahoval do Námestova, kde pôsobil ako advokát dvadsať rokov. Jeho manželstvo bolo bezdetné, adoptoval však dve deti po smrti brata. Po roku 1899 žil v Dolnom Kubíne. Okrem vlastnej tvorby prekladal maďarských básnikov. V roku 1921 vážne ochorel a 8. novembra zomrel. Pochovaný je v Dolnom Kubíne. Keď Hviezdoslav písal Hájnikovu ženu, hľadal skutočné miesto, kam by mohol príbeh situovať. Priatelia ho upozornili na hájovňu Na podvrší neďaleko Oravskej Polhory. Našiel tu aj mladý manželský pár, ktorý sa stal prototypom pre Michala a Hanku Čajkovcov. Dnes je v hájovni pamätná izba, pripomína zrod diela i celú básnikovu tvorbu. („Jak hniezdo v skrytu parutí, tak chalupa v hôr zákutí uprostred zeleného lázku, rozvitom sťaby na obrázku...).  Písal  lyrickúj a epickú poéziu,  v oblasti dráme sa pokúšal kombinovať verš s prózou. Recitovať Hviezdoslava je mimoriadne náročné, málo interpretov to dokáže. Pamätným a nedostižným recitátorom Hviezdoslava bol herec Viliam Záborský.

 

 

audio-logo.jpg        

 

p>

 

 

780x_67f8fc9e077a8817c378947aa2b7381d.jpeg

 

 

Poďakovanie

Nie, nestačím: mám jedny ruky len,

i tie sa chvejú už, je ťažké im

i ľahké pero; jedny mám len oči,

i tie už sliepňajú, sťa kahanček

dohárajúci v našich chalúpkach,

bo blikotal až do neskornej noci;

a jednu hlavu mám len, zaviatu

už veku snežením tiež, i tú však

mi závrať pojala, súc vyplašený

ja skromný, tichý z tône útulku

na vrchol svetlých pôct… A moje srdce

je rozkvasené, moja duša je

v chlp roztrasená… I jak mohol bych

sa zdeliť s každým cele, ktorý sa mi

dožičil všetok srdcom, dušou, jak…?

 

Nuž, odpustite, zlatí priaznivci,

dobrodincovia moji veľkodušní,

blahorečníci, šťastia heroldi

a poklonníci s úctou, slávou — všetko

súrodí bratia z matky Slávie! —

ach, odpustite láskave mi, keď

vám jednotlive nezaťukám v okno,

jak priletelý zďaľa holúbok,

bych každému z vás podal snietočku

zakvitlej vďakou duše…

Ó, nech som

vždy ešte ten čo prv, tak mladý, silný:

štep na ohrade v jari obleku —

tu spôsobil bych jeseň pred časom,

sa sprudka zachvel vlastným pohnutím

a všetky, všetky otriasol bych listy,

ich tokom vetrov pustil v šíry svet,

že každému by, moji ľubimci,

vám lístok zletel v lono: popísaný

hustučko-husto vďaky črtami,

stuľkaný úctou, láskou horúcou

pouzardelý všetok!…

Dneska takto,

ach: — ak vidíte hockde u cesty

strom holý, toť som ja — strom, týčiaci

meravé vetvy prosto do nebies,

skaď prosí jaro: toť, hej, moje ruky

tiež, ony, z toho zdroja prosiace

zas na vás všetkých dobrôt zlatú žeň…

Ó, rosteže ju, roste, nebesá!

A nebies gazda, ty, ó, Hospodine,

požehnaj splna môjmu národu,

kde čoho sa mu nedostáva dnes

(preds’ vidíš sám: je ošarpaný strom);

požehnaj Slavianstvu, čo potrebuje,

by vykonalo slávne poslanie

na človečenstva prospech; požehnaj

na zemi všetkým ľuďom dobrej vôle!

 

 

 

 

P. O. Hviezdoslav: Letorosty III/19

 

 

Nie: teba, slnko slávne, neovládze 

Nie: teba, slnko slávne, neovládze

čo aký chmúrny mrak! A nech by ich,

tých putujúcich večne velevtákov,

sa myriady zhlukli klenutím

nebeským, po ňom k uhlu od uhla,

od kraja v kraj a vrstvou na vrstvu

roztreli svoje krídla havranie,

vzduch, toten sovok zeme ohromný, images.jpeg

až preplnili čiernym páperím:

ty sprerážaš ich snadno lúčov šípy,

ihličím paprskov, že v zlatohlav

v tom okamžení skvitnú mrákavy,

sťa zjara luhy, odejúc sa v skvost

a zdobný šperk; tým rmutom precedíš sa

ni zlato tekuté — čo krištáľny

zdroj, tryskajúci z brala — z materských

jak ňadier striekajúce svetlo-mlieko,

zo srdca s každým jeho tlkotom

sršiaca do ciev, z tých však rosením,

jak vyprahlú vše nivu v máji dážď,

osnovu tela celú skrápajúca

krv životná… A trebárs obličaj

tvoj nad mračný kdes’ vtedy kraľuje,

v hmlách duše jakby tuchou myšlienka:

pod nimi, i v tej pustej medzeri,

v tom sklepe stínnom badáme ťa predsa!

Ba cítime aj, vieme. — Z pamäti

nám blýskaš jasom — ako hor’ tam blankyt,

ťa člnom nesie naša obraznosť

a zrkadlí! Čo skvúci drahokam

v prsteňa objeme, jak v rámci maľba

či akord v strunách väzíš v zmysloch nám

a plesom hráš v nich: v oka zrenici

lunením dúhy, zvonom slávnostným

v dutine ucha, sladkou v čuchu vôňou,

pod prsty jemným kvietka baršúňom

i srkom manny v chuti. — Zvšadiaľ, zvšadiaľ:

z tých siných predmetov nám žiariš v stret,

z tej rokle chladnej letom oblievaš

nám líce. — Žiješ tedy! Jestvuješ

bez ujmy! Žriedlom, spruhou príčiny,

podnetom stálym, platným zákonom

i ďalej trváš; i jak v stvorenia

deň prvý, rovnak konáš, pôsobíš

z tých plná síl, v tom kruhu činiteľa —

Len zdáš sa vtedy, ako panovník

žes’ načas zašlo v prediel súkromný

paláca svojho, poubrať sa iste,

vladárskou dumou seba posilniť:

až rozletia sa poly opony

pošmúrnej — a ty v plnej nádhere,

diadém čelom, sebou zlaté rúno,

v pravici berlu objavíš sa opäť

vo sieni trónnej, svetu panovať,

viesť správu prírody…

     Ba tmavá noc,

tá ježibaba mocná, veliteľka

tá obrov-stínov, v desnom výstroji,

s víchrice v jednej, v druhej s blýskavice

metliskom hrozným: ani ona ťa

nemôže zdolať; premôcť, podmaniť si

za svetlonoša, lampáš bludičky

po cestách svojich výprav vražobných.

Bo ač aj dumným, chabým večerom,

keď od únavy jakby, vpravde však

len znojnú tvár si spláknuť v oceáne

sa schýliš na zrub mu, v tom prihnutí

jak vetvy, týkou stínu znezrady

vše uroní ťa sťaby jablko,

už v páde chmatne i v svoj najtemnejší

ťa šupne podolok a stúliac ho,

v ňom varuje ťa, stráži: jednako však

zle schovala ťa! I tou šatou tmy

jej prezrieš hneď! Tvoj vzlietne rumenec,

a zraky tvoje zjašú sa čo hviezdy

oblohou nesmiernou — ba v zrkadle

sa luny zaskvieš cele, na rtoch úsmech

z víťazstva istoty. — Bo krátky čas

len pozajatia, kratší nežli sen,

sťa pláška dychu, motýľkový premih:

i umkneš z podolka jej! Jablkom

a krajším, skvelším, zrelším vygúľneš sa

prv, než sa nazdá oná zlodejka,

staď; hupneš vozvýš, glorioly kráž,

tlmený dotiaľ, razom rozvinúc,

i konárom — tam v sade východu —

na snietke zvisneš zoro-listnatého

zas stromu všehomíra!… Nuž a noc,

tá potmešilá, dravá, vražedlná,

s tým zbrojstvom všetkým, čarmi-kúzlami

kam? Kde? — Ak tudol: v skrýši netopiera;

ak tamhor: z bludíc ktorej pod víčkom —

— Nie! Niet ti, slnko, nikde žalára,

osídla, clony v nad- i podsvetí!

Niet okov sputnať ťa, niet černe zotrieť,

ni veka v rakvu ťa ním priklopiť!

Si neobsiahle, voľné, samovládne,

svoj cieľ i dôstoj v sebe nosiace,

vždy tvornočinné, zavše velebné,

a jako siaha pochop zemšťana,

i nesmrteľné! Tvorstva živá čierťaž!

Kýs’ umný nástroj Boha samého:

snáď kalich, z nehož kypí lásky mok,

snáď oltár, na ňomž večná obeť tlie,

stôl velehodu, spúšťajúci darov

hoj prívalom, či sama pravica,

výkonný anjel…

     Čo ti v očiach zem,

s jej Himalájou, nebotyčnou vraj,

vraj s bezdným morom, s púšťou Sahary,

s miest zázrakmi i všetkým nálepkom

rúk ľudských, s mraveniskom človečenstva

ňou v hmýre — čo? Ak loptou chasníka,

v hre prostopašnej na jar po lúčine

ním povŕhanou; a či kamienkom

skôr v praku, nímžto na sťaháčku z lúčov

ty samo zvŕtaš, pokrucuješ kol

obratom prudkým, šírym oblúkom,

sa pozerajúc tomu s úľubou,

jak fundží, cvála z výšin k priepastiam,

prez končiny a diale bez ustania

a vždy len vôkol teba, strediska:

až zunujúc raz dlhú zábavku tú

i jednotvárnu, niekam v priestranstva

kút, zápač mraznú, v časoch zhynulých

močiarnu kaluž šmaríš hračkou-zemou

a koniec!?… Však nie! Tak ju zatratiť

nemôžeš nikdy, svetlo milostné!

Ty ľúbiš ju viac než pre rozmar púhy,

pre kratochvíľu, šetríš, vážiš ju

ni poklad, hájiš mečom plamenným.

Na tvojich vrelých ústach ona visí,

sťa na prsníku decko materskom,

a tyje, zdravie, život sajúc z nich;

hruď tvoja je krb, bleskov pramená

jej prístreším; i tvojím zreteľom

sa šatí, strojí sťaby nevesta,

tak na prahu dňa čaká návrat tvoj —

čis’ ženíchom jej snáď? Snáď; lebo v lone,

hľa, péče tvojej tak si hovie as’ —

či stešená bdie, zraky vnorené

ti v pozor láskavý, či driemkom sní,

na tvári úsmech blaha, sladký pokoj —

jak kropaj rosy v krásky srdiečku,

v útulku listovom jak na kri ruža,

jak perla v korune; i zdá sa, že

i sama vtedy ramenami túžby

navzájom zajala ťa ligotnej

kol šije, tríma, temných kadier prúd

v roztoku diaľavou — i v spánku ešte

ťa tisnúc k ňadrám verne, celujúc:

nuž, milenka, viac, družka života!

Viac ešte? Ty vieš. — Všetok byt a cit

jej spravuješ ty pevným kormidlom

a bez mýlky, jej pohybuješ srdcom,

dych, pokrok riadiš, striedaš záchvevy,

sĺz toku velíš, vášni rozruchu;

či radosť, či žiaľ, prepych, nažoba,

ston v búri, víchrov kŕčom lomcovanie

ňou, obličajom bleskný bôľu vzplam,

raz dúhy pás, zas zdrapy chujavy —

či plesu pokrik v trilku škovránčom

pri zorí fakliach a či výbuch hrôzy

pri vatrách plenu, tresku hromodiel,

rut lávy žhavej, kojný zdroja zurk,

huk morský, milé lesa šeptanie,

hneď trblot jasom, hnedky plantač šmúh —

vzchod k letu hrdý, slávy vrcholenie,

či ku jeseni klusot pohrebný

až po zimy sklon v mdlobu: všetko tebou

sa pri nej stáva! Z tvojej pohnútky,

dľa pokázania tvojho! Tak ti, hľa,

je podrobená, voskrz v područenstve

len tvojej vôli: nie však služobnou,

nie otrokyňou; ale predmetom

súcitu, priazne, lásky, opatery

bez konca, stále v zlatom úplnku,

vždy novej: ktorou nesmie pohrdnúť,

ju prijať, požiť musí! — V tom len sudba

jej spečatená, tieseň pomeru

a vzťahu svora. — Áno, jak ty chceš,

i ona musí voliť: svitať-mrkať,

vpred rušať dráhou, tebou leštenou,

zas v koľaji sa totej obrátiť,

tak nekonečnú snovať špirálu

ni stuhu z teba, klbka, osýpanú,

juž priestor, ni vek skudliť neumie;

vo znojnej prieť sa práci, spočinúť

kde na pomedzí vlastnej vo tôni,

nad sebou klenbou hviezdny baldachýn,

zoristý vankúš snivou pod hlavou;

dnes čelo vencom krášliť mladuchy

a zajtra vdovou zahaliť sa v závoj,

z veselín rovno stúpať v zármutok,

čo panna skvieť sa, chvieť sa príšerou;

hneď požehnanou viesť si, hrdiť sa,

hneď žobráčkou sa túliť pod plotom,

sa chovať matkou, zúriť macochou,

ba Morenou!… V jej každej číhaš vráske,

či ozaj plní tvoje rozkazy?

I v každej žilke jej hráš: nemožno,

by vzoprela sa ktormu! Každý vlas

jej tvojím svitom plaje, každá byľ

len tvoju nosí známku. — Neutečie,

nie, z kráža tvojho! Silou pableskov

ju všetkých zdŕžaš, za pralesný plášť,

za sukňu Kvetny, vtáčie perute;

ba kotvíš žiarom i v jej útrobách

čo vrtký nebožiec, jej záhyby

presviecaš, hlbín, tiesnin, temníc taj —

či i hrob!? Neviem… avšak uvidím

prv-neskôr, skúsim: jestli v klihovine

tam z očí týchto trvá ešte vid,

cit akže v prachu jest. — Ó, jak by pusto,

jak temno, chladno muselo tam byť

bez tvojej družoby!…

     Dnes — zvláštno to!

Ni neznám: bdel-li som už a či ešte

som snil: no obzor — dobre videl som —

bol šera plný ešte, sťaby pohár

obrovský, s vlahy sinej obsahom,

as’ s vínom v dobe kvasu, očisty;

len občas svitné prúžky mihli ním;

var’ zlaté rybky? Čiže perly vlastné?

Či zhora hviezdy to vdol kvapkali,

bez čľupku, jakby tajný rosy spád?…

Tu zrazu ,ťuk-ťuk’ moje na okienko!

Čo to? — Tým vrchu nabyl zase sluch —

Snáď lastovička dotkla krídelcom

sa okna v letku? Ale sštebotania

jej nečuť; spí skôr ešte pod strechou

a sníva — o čom? O tom dumajúc,

či vlastne snujúc i sám v sebe sny:

vtom ,ťuk-ťuk’ znova v okno! Povedomím

zrak ovládal, i vskutku dochytil,

jak bublinka kus sveta: povedľa

že čosi brnklo stužkou jarabou,

prv zaslučiac sa v trblot, záclona

až zachvela sa ľahkým úchylom.

Var’ gaštan sa to vánkom zakolísal

i spustil vojku rosných kropají

a kvetokytkou zjasal ligotne —

Však nehnute, toť, strmí: tlstý stín;

má listov prsty síce rozkriačené,

no meravé. — Či hviezdy bol to zlet?

Či zeme sen to prehnal: meteor?…

To riešiť zmysly ihneď podnikli.

I boli by snáď rozlúštili hádku

(či ako priadky v pozdnú zimy noc,

vretienka v štipkách, ale bez ovrtu,

tiež zakľucli?…): tu avšak ,ťuk-ťuk-ťuk!’

po tretie kleplo, prebudilo ich

nadobre! Bo ten klepot vznel jak cveng

by spieže, záštrng meča, hudbový

zďaleka závej, hlahol zvysoka,

kohútí prekrik: všetko v súzvuku;

zrak ale, náhle v postreh, prehliadov,

dovidel: ako dlhý ružastý

prst čiahal ešte po skle, zmaľoval

ho žiarou blesknou, chcel i jagotal sa

ni zázračný kýs’ motýľ nad kvetom;

a zvuky totie zápäť v jeden hlas

sa zlúčili, hlas sám však prehovoril:

Jak? Sedmispáču! Leňoch, liknavec!

Ty ešte na lóži, čo ja už hlásam

svit, zoroveniec zemi pripínam?

Čo naddlžuješ ešte noci krov,

keď ona, pokým trvá, dostačí

pre každý tvor? Čuj: vďakou dychčí kvet,

modlitbu šepcú háje, z vrchov kúr

sa vinie obetný! Spev pretkáva

vzduch krížom-krážom, k čomu hučia vody

svoj barytón! Ruch vôkol, šum a kmit —

i dravec lezie na lup zo sluje;

čo žije, túži, spechá k životu!

Len ty, ty ešte hovieš driemotám,

ty v trpnom, hluchom hlivieš pohodlí,

ty mäkkýš kýsi, slimač? Čiže nevieš:

čo sen ti urval z žitia, zmarené

je navždy? Večná ujma, štrbina?

Si noci milcom var’, tmy príslušníkom,

hniloby červiak, želiar mohyly!?…

Preč s tým jej trebárs hviezdnym prikrývadlom!

Je ono vždy len rúchom postlania —

Vstaň! Rušaj! Máš-li srdce, zaplesaj!

A ducha máš-li, rozpni perute,

leť v ústrety… Veď dneska slávnosť je!

 

 

 

audio-logo.jpg        

 

 

unnamed--1-.jpg

 

Gábor Vlkolinský

Nedarmo v slávnosť Turíc (ako nám

už známo je), keď tiahli do chrámu,

ponúkol Ezech druha Gábora,

by pripojil sa k Marke, dievčine

to Tomášovie: voľky-nevoľky,

no poslúchol ho; i keď ulomil

si orgovánu byľku, za pannou

sa švižko pobral, by ju sprevodil.

„Veď dovolíš, šak —“ zvolal, „aby sme

pospolu išli?“ pritom pospešiac,

že zahrali mu zvučno ostrôžky,

dolmána kraje zvláli krúživé,

prehodeného vľahce prez plecia,

„dovolíš, Marka…?“ „Ja dbám —“ vetila

mu ledabolo, lesklým spevníčkom

tvár pricloniac si zľava, od strany,

skiaď slnko jaré zahrievalo i

kam dostupoval práve mládenec.

„Aj cestuje sa to vždy veselšie

vo spoločnosti — nemám pravdu, čo?“

sa zasmial, klobúk (za nímž jarabé

mal brko) lepšie k očiam pritlačiv.

„Za cesta — veru,“ riekla s dôrazom,

s posmieškom istým, „človek samotný

dosť chytro mohol by aj poblúdiť —“

„Nuž vidíš, aké šťastie pre oboch!“

on čulo na to, „takmer také, jak

pre oných tam dvoch (kynom pokázal

vtom za Ežovci, ktorí kráčali

si zvoľna družne —); či nie, Marienka…?“

„Och, hrozné šťastie, vskutku…“ v rozpakoch

či zmrzelá skôr hlesla potichu,

snáď ani nedočul; i zrýchlila

krok, až jej sukne — ako na brode

by prúdy šumné — len tak zriasneli

v šust prez opätky strojných čižmičiek,

zbrnkali svetlé stuhy plecničné,

a mriežavý stín stromov nad cestu

ovislých lenže zmihal postavou,

zjav nestačiac jej ani zatemniť

ni zjasniť nadosť. „Ja, veď nie tak zas,

tak náhlo. — Predsa dosť včas dôjdeme:

toť, ešte ani nezazvonili!

Poriedku vídať z domov vychádzať —

ľaď, u Krištofov raňajkujú len:

zrieť oblokom, jak hrabú lyžice —

Pomalšie…“ zdržal Gábor. „A či var’

tých dohoniť chceš…?“ opäť narážkou

ju zhačkať zmyslel; ale dozrev aj,

jak na to drmla plecom v nevoli,

chod zmiernila tiež: ustal. — Pozvŕtal

perečkom v prstoch ešte zroseným;

doň zadíval sa, hútal. Povedľa

vtom vrzgli dverce. Starec zjavil sa

v nich nahrbený, ale v mentieke

preds’, v líščej čiapke… (Jób to Petrovie);

o palicu sa spieral, šúchajúc

tak ťupkal. — Toho zhliadnuv Gábor, mu

privolal: „Dobrô ráno, sváčku, hej! —

Ako ste spali…?“ Hlavou kývol kmeť:

„Ech, nebárs, synku, nebárs — kašeľ zlý,

ech, mrcha posteľ —“ „To ste mali ver’

len doma sedkať…“ „Synku, Turíce,

viem, ostatné —“ „I čoby!? —“ Odkašľal:

„Ech, úvrate tu — A veď schodil som

dosť roličky…“ „Nuž, len si pomaly…“

a k Marke sponáhľal sa. „A čo tak

samučká?“ počal znova. — „Z vašich viac

nik do kostola nejde?“ „Nemôžu — “

„A prečo?“ „Preto — Ba hej: tato, ten

sa zberá, ide — (Obzrela sa vzad,

na ústach trpkosť; nevidiac ho však

ísť, vzdychla —) Mama — hlava bolí ju…“

„Bo búrili vás v noci —?“ „Neviem, kto?“

„Nuž, ktorí máje boli stavali,

vás splašili, tí…“ „Neviem o ničom.“

„Pred oblokami nezbadalas’ ich

čnieť pekne-rúče hodne nad hálku,

jak oltárne by sviece v páre —?“ „Nie —“

„A ani sa ti nesnívalo, kto

ich u vás sadil?“ „Mne sa nesníva.“

„Nemožno!“ „Prečo? —“ spoza knižočky

vzozrela placho v oči druhovi,

až schveli sa jej riasy mihalníc,

na vlasoch stužka vánkom podlietla

i tkla sa šije mládencovej. „Nuž,“

k nej prichýlil sa, zvážnev razom, „nuž:

bo panny vo snách vidia, kukajú

sťa okienkom by vo svet ďaleký —

A kým tak hľadia, neraz uvidia

nestatým i to, čo už odstalo,

ej, navždy, navždy — na čom premeniť

niet moci, ej, niet…“ „Nepleť, prosím ťa —“

ho zahriakla, a príkry bol jej hlas,

„skôr mládenci! Vieš?…“ Zápyr prehnal jej

po zbledlom líci, ňadier pohnutie

znať dával otras riedkej kosičky.

Zrak odvrátila priam aj k trávnikom

zazelenelým bujne, zvlneným

tráv, šťavín čajsi tu-tam výspami

v ligote ešte rosnom, nad nimiž

sa pretekali v ihrách lastovky,

jak nožničiek by hajno strižkalo

na lúčoch slnka, tieto pazderím

padali zlatým… stadiaľ k obrube

vŕb kol potoka valiacej sa, jak

by schlpili sa dymy striebristé —

povyše k stráňam jasným, k skaliskám,

čo nad dedinou hradmi strmejú —

až utíšená sklopila ho a

doriekla: „Pováž: kostol pred nami

i veľký sviatok — a ty figľuješ —“

„Máš pravdu, Marka,“ vľúdne prisvedčil,

„hej, slávnosť — lenže pováž zase ty:

radostná slávnosť! — A keď radostná,

nuž nepôjdeme hádam plačúci,

čo? Povedz…“ „Tedy vlastne drážiť ma

je úmysol tvoj…“ „Drážiť?!“ zhíkol — „Ja

ťa hnevať…?“ Kročil jakby do gliedy,

dolmánik sepnul k plecu, popod nos

si prsty sšimral, hladil sťaby fúz,

až zholil ho — „Kde myslíš?… Božechráň!

To ešte!…“ Zvrtol znova perečkom

i povoňal ho. „Ozaj voňavý

toť orgován, a krásne rozvil sa.“

„Veď kmášu ho aj, lámu detiská —“

„Kto zná, či malé? Kto zná? — Napríklad

ja nevčerajší tiež mám z neho; mne

však privolilas? — Nuž a kebych tak

si karafiát jeden zaprosil

z tej tvojej kytky: dáš mi — ?“ „Uhádol.

Božedreviny budeš? —“ Schechtal sa:

„Driemoty zahnať, ašak? — Pekne ver’,

za úcta!… Vidíš, ja bych príčinu

mal skorej cnieť si; lebo či som už

tak starý, Marka? — Odpúšťam ti však,

a ku klinčeku, áno, muškátik,

ten prijmem —“ „Plno. Inde pýtaj si —“

„Kde? Nemám kde, mi uver! Na moj’…“ „Nič.

Len dočkaj, dôjdu —“ „Nuž a čo by hneď:

ja od teba chcem…“ a vtom čiahol aj

po pierku chvatom; Marka zbránila,

no na čas len, bo v spechu obrany

z rúk upadla jej na zem kytica:

on nelenivý bystro priskočil

i zdvihol ju a vzniesol korisťou,

v tvár deve patriac zrakom žarkavým.

„Tak vyberiem si ja sám —“ „Nesprobuj!“

zakazovala vzdorne. „Takoj vráť

mi celú… Gabo! Nerob, preboha!

To mrzko…“ Ale neslúchal. Len keď

už vybral, čo chcel, z kytky, vtedy ju

podával spiatky Marke zdvorile

i s omluvou, by prepáčila vraj…

No ona: „Zadrž si!“ mu odsekla.

A ani oňho viac sa neozrúc,

poď v nohy, pošla temer útekom

dol dedinou — až zmizla u fary:

že Gábor, pierce kladúc za klobúk,

nezbadal, len keď kus už bola preč;

i ledva stihol aspoň privolať

jej víťazivo: „Pekne ďakujem!“ —

 

Čo ďakoval a komu Gábor: dosť

by dochodiaci cestou medzitým

znať boli chceli, najmä mládenci;

no zamlčal. — Sám podnet vďaky nájsť

síc nebolo tak ťažko, lebo veď

sťa trofej trímal v hrsti bukrétu,

ju hájil proti druhov nápadom

i spôsobom až drsným: „Chlapci, kuš!“

ich odpudzujúc, „bo vás …“; od koho

však mal ju, ktorá mu ju dievčina

ak ozaj dobrovoľne podala:

to tvrdým bolo pre nich orieškom.

I oborili naň sa s dotazmi,

podchytávali rozlične ho — „Trc!“

mu Jonáš, „našiels’ iste odhodok…“

„Skôr vydrel ju len, verte!…“ Pavol zas.

„Ba, bračekovci, motýľ všadebol!“

v to Elek, „radím krielcia vyskúbať mu —

nač kváriť má nám v každej záhradke?

Čo nejde už raz medzi plešivcov,

kam dávno patrí…?“ Prepukli v smiech. „Nie,

kamarát, nie tak!“ iný na to, „hriech

mu ubližovať. — Hlavu vsadím, že

od nevesty ju dostal! Od tej…“ Lež

ni tieto reči, trebárs šteklivé

i zapáravé, nepohli ho, by

sa priznal; huckal ich len: „Hádajte!“

a usmieval sa samospokojne.

Tú tedy hádku ďalej hádajúc,

stúpali krepko — vľavo ku fare

skrútili; tiahnu hore návrším —

 

— Chrám totižto stál dúžom na kopci

(v úzadí, k juhu, majúc výbežok

velebných Tatier: jakby zázračný

kýs’ vranec z čriedy bol sa vyrazil

i zvirgav, s hrivou mračne vlajúcou

obzora krajom cválal k západu,

snáď aby, keďže slnce pripeká,

i vlastný ho škrie oheň, čím skorej

v pláň nozdry vnoril, nachlípal sa vĺn,

kde prúdy poja Váh i Orava).

I príkre stezky viedli ku nemu

pomedzi porast krovín všakých, len

kde-tu sa spätiac k stínnej besiedke,

na oddych zvúcej — ináč strmé, jak

by dokladom, že k spáse duševnej

vždy vedie cesta trudná, tŕnistá.

Pri uhloch lipy vzrástli obrami

mu sťaby strážou, vôkol pažiť až

nadvihnúc kľukatými koreňmi,

jak hrozitánskych hadov chumáčom;

i konárovím, na ňomž spletalo

navyše sto liet prsty pilnými

— i teraz pletie jaro ozdobne —

od nehôd chránia vetchý jeho krov.

Bo podstav len čo dostal pevnejší,

múraný totiž, jehož otvory

od dlane užšie okienka sú krýpt,

kam ukladali kedys’ — vchádzajúc

hneď pred oltárom, za obruče keď

odchlopili kameň — cirkvi prednejších,

zvlášť z Malo-Vlkolína, patrónov

skutočných, členov šľachty pravdivej

i srdcom-duchom, silných vo viere

a blahorodných činu hrdinov

(nie sebcov dneška bohaprázdnych, cnosť

tupiacich každú, podlé trstiny,

zhýralcov zvleky…): — deti po škole

v rozpuste svojom neraz vyškrabú

sa k oblôčkom tým, drievcom šparchajú,

či všetečne dnu hádžu skalôčky,

no očujúc hurt, buchot po rakvách,

alebo holý spatriac hnát či leb,

i s krikom často ,Ide pá’rechtor!’

aj cupnú strachom, rozpŕchnu sa vraz —

Ostatne celý zbudovaný bol

len z hmoty, akú skytal blízky les,

odetý jedle hladkou doštinou

(zdnu k tomu pekne zmaľovanou aj

arabeskami, kvetín vencami…),

jak domec šindľom prosto pokrytý,

kríž spredu hálkou, nazad korúhev —

nu, kostol jeden z artikulárskych.

 

 

 

Ežo Vlkolinský

 

 

stiahnut--.jpeg

 

Bútora a Čútora

Bola žatva. Sotvaže hojná oťaž[1] rosy

obschla: zrazu zmihalo tisíc skvúcich kosí

vôkol jasných po stráňach nad ozimín diely,

nakovaných za svitu, leda prúžok biely

nakazoval, kade má slnce zpoza holí —[2]

(lebo planý gazda to, ktorý kúva v poli;

ešte horší, oslou len čo vždy midlikuje:[3]

nepodlieha[4] úroda, len sa chlpí, snuje).

Ligot zahral, hovorím — rozbresknutá zora —

však i zhasol: do spľaslých klasnatého mora

vĺn vtopil sa po lúči, kde úvrate zhusta;

nebadať ho, iba čuť: jak sa valí, šústa

bodrým koscom zajatá ručaj[5] zo pšenice

či lenivý žita prúd. Zhíkly prepelice

,chau-chau‘ v strachu nemalom na ruch zakosenia,

hybaj s ráznym ,podspodok!‘ prosto do jačmeňa!

Chriašteľ zvrieskal; svrčky zas, ach, tak smutno nôťa,

nie div: keď im vezmú žeň, čo im zbude? Psota.

 

Zapriahla sa do žatvy sťa na povel razom

statná roľnič[6] (kto by aj drichmal za prielazom)[7]

v taký deň? ak ochlasta[8]); kam zrieš, mácha, rúba —[9]

držia: hanba aspoň kríž nemať na Jakuba![10]

A ako by do chrámu, sa vám vycipkali:[11]

čisté lozia rukávce cez brnavé svaly

chlapských ramien — mládenec za klobúkom pierce

(nenadarmo otvára večer známe dverce);

v kloptách[12] jak srieň nevesty, šuští letníc riasa —

nuž a dievky? slnko, hľa, svedčí, koľká krása

plá s ich postáv rozmilých: stále pasie oči

po oplecku belostnom, stužke vo vrkoči,

po… Hej, sťa by do chrámu mali, šibli z chalúp

a zbočili do strání. Vedia, nie ísť na lup

značí po tom, čo siali, znova zhýbať dlane; 

s úctou sluší posbierať božie požehnanie,

áno, s úctou, chápu tak. Lebo, nu, tie klásky

— a plné sú, na zrnkách zabronelé pásky —

tie že práca stvorila? Never, brachu, never!

Môžete vy, koľko vás, ty, tesť tvoj i dever,[13]

ruky svoje zodrať hoc po samé až plecia:

nevydriete z mŕtvych hrúd ani máčku predsa,

jestli nebo nepridá pohody, zveľatku.[14]

Znajú tedy roľníci, že žeň rovná sviatku;

sviatok predsa rozdielny iných od slávností:

sám Boh stoly nakladá, oni len sú hosti.

Vie dar boží oceniť ľud ten nezmýlený,

a že vedel a vie: i Boh s ním dobre mieni.

Z jari toť[15] dal šťastlive zarobiť do zeme

ani v páper; mohutným cíbkom vzišlo semä[16]

i jak z vody vzrastalo. Neskôr, žiaľboh, suchá

boly padly; nastal strach,[17] lebo bujné rúcha

lánov už-už zažltly dažďa pre potrebu;

v súžbach[18] zreli gazdovia k horúcemu nebu,

no tam ani obláčka, v tôni ako v lázni.

I zúfali mnohí ver’ — krátkozrakí, blázni;

zabudli: čím vyššia strasť, že tým bližšia pomoc,

i že Boha ešte nik nepripravil o moc.

Lebo v jednu nedeľu, práve ako dleli[19]

v chráme cele skrúšení (slnka žhavé strely

pálily len), temer až na smrť pokorení

kajali sa pre hriechy: kázne po odznení

z textu ,Boh je láska…‘ pri poslucháčstva vzdychu,

keď pán farár započal v ponastalom tichu

citnú, za dážď modlitbu, zotmilo sa naraz,

v lipách kolo kostola prudký vetra záraz,[20]

zašramotil, vetvami tlčúc v okná ztuha,

čosi tresklo vo výšach ako zámky vzpruha —

i než v sbore utuchlo šumotavé ,ameň‘:

spustil sa dážď výdatný, zurčí nebies prameň…

A jak vtedy vyslyšal Boh ich stesky živé,

i nedávno naložil s nimi milostive;

bedákali pre mokro zas, že zbožie zralé

a nemožno ho sobrať, prší, leje… Ale

nepotupil nikda On vrúcej prosby silu;

po pľuštiach jak krásne sa vybralo na chvíľu! —

 

 

 

Ráchel

Už minul týždeň, ubieha i druhý,

čo Herodes kráľ čaká, ale márne;

mudrci, ktorých zvláštnej tuchy vzpruhy

v púť popchli a v ichž svetlo lučezárne

neznámej hviezdy od východu v luhy unnamed.jpg

až kananejské sprevodilo zdarne:

tí, bársi mu sľub spečatili česťou,

nevrátili sa podnes s žiadnou zvesťou.

 

I prečo? Prečo? Ssipel v schradlej hrudi

had podozrenia, ohnivý drak skazy.

Či pohostinstva nezná Edom? Judy

lev nenie krotký, zlatej na reťazi?

Od paliem Gázy po Farfaru prúdy

stín nerozstrel sa skvúcej od paväzy,

juž on, pán, mocne vztýčil na Sione?

I Hermon strmý v jej sa halí tône!

 

Kto príchodzím by odvážil sa škodiť,

keď vladár sám im nezabránil cesty?

Môž’ kupec z Ofir na veľblúdoch brodiť

sa púšťou, veno Sáby pre nevesty

môž’ priniesť ženích, roľa šperky plodiť —

veď kde jest moc, jest zákaz a sú tresty!

Tej zrak dlie stále každom na pohodlí;

tu háji Chrám, kol cudzie stráži modly.

 

I prečo? Prečo neprichodia spiatky

pútnici slávni z diaľnych krajín vzchodu?

Ak tam má dňa trón slnce: z bysu látky

tu nocľažný má stan. Sťa jeleň vodu

v Gilead čerstvú: v sieňach tých by sladký

zas našli oddych, sadli opäť k hodu —

I žertvovať by mohli, umne radiť,

ukojiť srdce, život vetchý zmladiť —

 

Večerné šero pritmilo skvost spálne,

len na sviecni čo ohník blkal vonný.

Kráľ spočíval už; časom vzdychol valne.

Dve dcéry milé, kvietky bez úhony,

mu kúzlili sen: Roxána mu palné

chladila slychy, jak sa vánkom kloní

šáš, perím vlajúc cherubieho kriela,

kým Olympias ,Nevyhladzuj…’ pela.

 

Ó, nevyhladzuj, neskruš! — Moje líce

jak mandľový kvet ľaká sa i belie —

Maj zľutovanie! Nežeň do víchrice

a v súžby vatru nehádž! Ľúbam vrele

tvoj ctihodný prút, nemej holubice

ho peruťami poprikrývam cele —

Skroť hnev svoj! Prižmúr toto oko desné

a otvor… Sélah — (bol as’ obsah piesne).

 

Tú ,Perla panny…’ narazila práve.

I Roxána už zlietla zo stúpadla

spod nachu nebies, v struny siahla hravé

milostnej harfy, a z úst deví kradla

sa prelesť slôh… Kráľ prerval pohŕdave;

od Sapho kázal spievať: Ruža zvädla…

Užasli. Kynul: zmizli v záclon riase —

Plam kmital — a kráľ hútal-kutal zase —

 

Či pravda, že sa narodilo dieťa,

čo zachvátiť má prestol Herodesa?

A kde? — Var’ Betlém, prvé mesto sveta!? —

A z koho? Ktorá z kráľovských dcér plesá

mu nad lôžkom? Salome, ľstivá teta? —

Či dievka z ľudu?… Vzrastie, odtrhne sa!

Toť Margál! — Oní videli ho; mamu

sa dali opliesť i už sami klamú —

 

Klam? Kráľa klamať, rovno: klamať Boha!

A Herodes tak hlboko by klesol,

že šliapať môž’ ním prišelcova noha?

On blahosklonne dôveru im niesol

v stret, nasypal im z hojnostného roha

a veličenstvom v brudné tváre blesol;

nič všetko? — Trápny sen mu zavrel rady.

— Vtom cyprusov šum sšvišťal v stĺporadí…

 

Za nimi, telostrážci, Achyabe!

Odenci, jazdci! Orličieho hniezda

vy synia chrabrí! — Budú na Bersabé,

či v Dédan, chytro! — Ukáže vám hviezda!

Špľacht Jordána vám povie. — Ó, že slabé

už rameno mi! Honba sa mi nezdá —

Preds’ pokúsim sa! Sem zbroj! — Svitaj, pomstvo!

Zaplatia draho útek, vierolomstvo!

 

Jak? Oružie vždy ešte neni na mne?

Nik nevšíma si zavelenia kráľa,

bo starne, zvädá — Kto to? — Maryamne,

jej synovia tiež! — Hyrkán! Úlom brala,

len očí rubíny — Hach, prenáramné!

Húf ich je: všetci! Každá obeť vstala!

I biskup zvoní — zvučnou krvi krôpkou —

Preč! Herodesov palác nie je hrobkou!…

 

Čo chcete? Či kráľ vás zval, napriek tomu,

že on vás radom vyhnal bránou žitia?

Či poslovia ste? Ale na Sodomu

už dávno spŕchla kára sirkovitá!

Nemáte mu čo zdeliť; jeho domu

je základ pevný, neraz v písmach číta —

Či preds’ kto čihá jeho na velebu,

kto? Recte! — Zjavy dvihli prsty k nebu —

 

 

 

KRVAVÉ SONETY

Spev o krvi: — ký divý pomysel!? —

A o akej? — Ak o tej, ktorá žiari

sťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,

či jejž crk u decka v smev zabronel,

 

keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;

alebo o tej, čo sa s duchom spári

u veštca v zápal čela na oltári:

tak nech by spev, nech plným dúškom znel!

 

Ó, krv je vlaha divotvorná! — Skrytá,

jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,

až udrie v ústroj silou vlnobitia;

s tým v tepnách v ruch sa, v mluno[1] prevarí

a vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia…

Či myslia na to kedy mäsiari?

pavol-orsagh-hviezdoslav-krvave-sonety-nestandard1.jpg

Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:

o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,

kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,

i z mŕtvej skaly zlatý kúzli klas;

 

o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,

sťa olej vzplanúc — kahan pri kahane —

duševným zrakom denné na svitanie:

a takto chlebom-svetlom živí nás,

 

a vtedy, štíti aj, kde nebezpeč je…

Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,

i zúri-búri, ohňom páli, vlečie

povodňou, rozmetá svet hŕbou pliev,

či odrážkou jak úpusty v zmar tečie…

ach, o tej znie, kým nezalkne sa, spev!

 

Nad zemou v letku utkvel na krielach

posupný démon, v pravej hlaveň vojny,

z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…

a k zemi vzal sa splývať v pramenách,

 

iskriaci síru, meteorov prach —

Rod ľudský dlho spal už nepokojný:

i strhol sa! — ziv sudbinej vtom trojny

zrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.

 

Kam dieť sa, Bože!? (zúpel). K spáse vrátka

kde? rokľa v bralách, zápač pralesa

či morská choboť, loďka čo jak vratká

za útočište?… Ale kryje sa

nadarmo v svete; všade ľudská jatka:

či tvŕď či oceán či nebesá!

 

A národ oboril sa na národ

s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.

Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:

zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

 

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.[2]

A jak v žne postať zbožia líha zrelá

pod kosou, radom váľajú sa telá;

v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…

 

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,

nímž ani tiger dravšie nezúri,

zapadá nie zvlek:[3] výkvet človečenstva,

života radosť smrtnej do chmúry,

v prach purpur všeľudského dôstojenstva,

v sutiny jasný palác kultúry!…

 

 

HÁJNIKOVA ŽENA

 

 

Pozdrav hajnikova_zena.jpg

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevyspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá,

na lono to, hľa, v objem sladký

ramenom láskyplnej matky

pritúliac verne človeka...

Len okamih tam pobudnutia:

už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,

zrak čistí sa, tlak voľneje,

i oživujú nádeje;

len jeden pokyn, zášum lesný,

len jeden horskej riavy skok:

a duša už sa ladí k piesni,

tkne sa jej bičík prečudesný —

a srdce hupká vozvysok;

len jedno orla skolotanie,

len jeden švihot sokola,

prez horu mužné zahvízdanie,

na holiach jeden záblesk vatry:

a nás už chváce povoľa,

duch už sa zažal, už sa jatrí,

plamenným krídlom šibe hor’,

jak v nebo naspäť meteor;

len chvíľka, ako vzdušný vlas

čo preletí nám ponad hlavu —

a už ju máme, myseľ hravú:

zmladenej duše prez dúbravu

tak strie sa, ako dúhy pás...

...Z tej duše pozdravujem vás!

 

 

hrob_pavla_orsza--gha_hviezdoslava_na_historickom_cintori--ne_v_dolnom_kubi--ne.jpg

 

 

 

Č

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 178171
Mesiac: 4324
Deň: 126