Choď na obsah Choď na menu

PROGLAS

img_0759.jpg

 

 

 

KONŠTANTÍN

FILOZOF

 

 

 

 

 

 

audio-logo.jpg        

 

img_0761.jpg

PROGLAS

(iné názvy: Predslov k svätému Evanjeliu, Prívet k svätému evanjeliu, Prívet evanjeliu, Predslov alebo Predspev; starosloviensky v hlaholike ⰒⰓⰑⰃⰎⰀⰔ, v cyrilike Прогласъ) je prvá staroslovienska báseň a zároveň predhovor k slovanskému prekladu evanjelií.

PObjavil hoOv roku 1858 A. F. Hilferding v srbskom rukopise zo 14. storočia. Okrem toho sa zachoval ešte v ďalších dvoch staroslovienskych prekladoch evanjelií srbského pôvodu z 13. a 14. storočia a existuje ešte jeden ruský rukopis zo 16. storočia (Proglas sa v ňom nezachoval celý).

Autor je s veľkou pravdepobnosťou Konštantín Filozof.

Proglas je slavou národného jazyka ako nevyhnutného prostriedku šírenia vzdelanosti a zbožnosti.

 

 

 

 

 PREČO RÝMOVANÝ PROGLAS?

Proglasъ jesmь svętu jevangelьju…

Takto sa začína báseň Konštantína Filozofa Proglas, ktorú som sa rozhodol prebásniť spočiatku len tak, pre vlastné potešenie, ale môj priateľ Julo Vanovič ma ubezpečil, že výsledok bude zaujímať aj čitateľov časopisu Tvorba.

Na to, ako treba preložiť slovo proglas, nejestvuje jednotný názor.

Profesor Ján Stanislav uprednostňoval slovo prívet a profesor Eugen Pauliny a ďalší znalci zas dávali prednosť slovu predslov. Sú to korektné riešenia, no bezkonkurenčnú prednosť by mohli mať len dovtedy, kým bádatelia pokladali Proglas za prózu. Odkedy však (v roku 1908) bulharský bádateľ Jordan Ivanov zistil, že tento text má veršové členenie, hneď sa objavili aj návrhy na použitie slova predspev.

Prirodzene, o veršovom členení básne dobre vedel aj Viliam Turčány, ktorý už v roku 1964 preložil Proglas nielen významovo, ale aj výrazovo presne. Aj on dal prednosť názvu Predslov, čo nijako neprotirečilo úsiliu o presnosť, a verne sa pridŕžal veršového členenia originálu, čo znamenalo, že dôsledne používal dvanásťslabičný verš.

Verš pracujúci s dvanástimi slabikami je pozoruhodný úkaz – jeho rôzne podoby nachádzame nielen v rôznych epochách a jazykoch, ale aj v rôznych prozódiách. Prečo? Som presvedčený, že preto, lebo je to ideálny verš na jeden výdych, a ľudia odjkaživa a všade na svete dýchajú rovnako.

Navyše dvanásťslabičný verš akoby bol šitý na mieru ucelenej vety pozostávajúcej zo štyroch vetných členov – takže už za dávnych čias, keď sa dramatici ešte usilovali, aby sa jedna replika rovnala jednému veršu, stával sa dvanásťslabičný verš aj ideálnym výrazovým prostriedkom veršovanej divadelnej hry.

Odkiaľ si priniesol svoj sylabický dvanásťslabičný verš Konštantín Filozof? Bezpochyby sa inšpiroval veršom starogréckej drámy. V tej fungoval síce dvanásťslabičník ako časomerný jambický trimeter, no aj z vlastnej prekladateľskej skúsenosti viem, že nie sú nijaké problémy s jeho sylabickou, a dnes už najmä sylabotónickou imitáciou.

Aby to bolo zrozumiteľnejšie, zacitujem prvý verš svojho prekladu Sofoklovej Antigony: Ó, povedz, moja drahá sestra Isména…

Aj ten, kto sa nezaoberá prozódiou, si na prstoch vyráta, že prvý verš Proglasu a prvý verš Sofoklovej Antigony majú rovnaký počet slabík. Že to nie je náhoda, potvrdzuje aj prvý verš Proglasu v preklade Viliama Turčányho: Evanjeliu svätému som Predslovom. Všetky tri citované verše sa zhodujú aj v tom, že pauza sa v nich objavuje už po piatej slabike.

V našom kultúrnom vedomí sa najhlbšie zakorenil ľudový dvanásťslabičník, ktorý má prestávku uprostred. Prestávka ho delí na dva šesťslabičné polverše, podľa potreby daktylské alebo trochejské. Pekne to vidíme na dvoch veršoch v ľudovej piesni Zahučali hory, zahučali lesy, / kdeže sa podeli moje mladé časy. Ľudový dvanásťslabičník si obľúbili štúrovci, na básnický vrchol ho priviedol najmä Ján Bottto v Smrti Jánošikovej, a preto ho niekedy nazývame aj štúrovským dvanásťslabičníkom.

V dvanásťslabičnom prvom verši Proglasu ani v prvom verši Antigony sme sa však nestretli s prestávkou, ktorá by bola presne uprostred verša. Starogrécky časomerný trimeter totiž, a rovnako aj jeho moderná sylabotónická imitácia, sú verše s jambickou rytmickou tendenciou a správajú sa inak.

Ospravedlňujem sa za túto dlhú prozodickú úvahu, no prosím ešte o chvíľu trpezlivosti: blížime sa totiž k objavu.

Koľko len bolo u nás (to znamená na Slovensku aj v Čechách) v minulom storočí polemík na tému, či v našich jazykoch (podliehajúcich zásade, že prízvuk má byť na prvej slabike slova) je alebo nie je možný jambický verš! Dlho sa presadzovala nezmyselná dogma, že možný je len jamb s predrážkou, a preto sa musí náš jambický verš začínať vždy jednoslabičným slovom. To, že napríklad aj Hviezdoslav celkom zbytočne rozdrobil svoj verš množstvom jednoslabičných slov, nezavinilo nič iné, len úzkostlivé dodržiavanie spomenutej dogmy. Vyslobodenie prišlo až po Hviezdoslavovej smrti, niekedy v dvadsiatych rokoch, keď sa zistilo, že na vytvorenie vzostupnej jambickej tendencie (t. j. na vytvorenie verša, v ktorom je pod prízvukom štvrtá, šiesta, ôsma, teda väčšina párnych slabík) postačí maličkosť – jeden daktyl na jeho začiatku.

A čo zisťujeme v Proglase? Už geniálny Konštantín Filozof hravo vyriešil aj prozodický problém, s ktorým sa trápilo ešte dvadsiate storočie!

A vyriešil ho hneď v prvom verši prvej staroslovienskej, a teda i slovenskej básne.

Dobre sa potom kráčalo v Konštantínových stopách aj Viliamovi Turčánymu. Kráčal v nich s istotou – nahradzovať jeho výkon nejakým novým prekladom s podobnou stratégiou by bolo zbytočné.

Ak to však považujem za zbytočné, prečo som sa potom do nového prekladu Proglasu pustil?

Našiel som na to krásny dôvod a ten mi vnukol aj inú

prekladateľskú stratégiu.

 Keď sa k nám v 9. storočí blížili solúnski bratia Konštantín a Metod, neprichádzali z absolútnej cudziny a nečakala ich tu kultúrna púšť.

 Už vo svojom rodnom Solúne (Thesaloniké) sa naučili nielen po grécky, po latinsky a po hebrejsky, ale ovládali aj slovanskú reč, ktorá musela byť veľmi blízka reči našich veľkomoravských predkov. (Veď keby to bolo inak, keby sa po starosloviensky naučili iba krátko pred svojím príchodom, spoznali by to bádatelia podľa kostrbatostí v preložených biblických textoch – a tie texty sú preložené dokonale, nijakých kostrbatostí v nich niet.)

 Podobne to platí aj o reči našich predkov – nemala síce pred príchodom Konštantína a Metoda spisovnú podobu, no inak to musela byť reč dokonale rozvinutá a bohatá na folklórne klenoty – veď staroslovienčina bola v tej chvíli najmodernejším vývinovým štádiom praslovančiny (ktorá sa kedysi vydelila z indoeurópskeho prajazyka) a mala už za sebou vývoj, čo trval tri tisícročia!

 So slovanským folklórnym bohatstvom sa teda Konštantín a Metod museli stretnúť už vo svojom rodisku. Keď prišli k nám, museli sa s ním stretnúť znova – a uvedomili si, že prichádzajú dať písmo a spisovnú reč národu, ktorý si to mimoriadne zaslúži, pretože je to národ nielen so široko-ďaleko najväčším  rozprávkovým bohatstvom, ale aj národ široko-ďaleko najspevavejší. A hádam si len nebudeme myslieť, že naši staroslovienski predkovia spievali vo voľnom verši? Kde bola pieseň, tam určite bol aj rým.

 Bádatelia chcú mať na všetko písomný dôkaz, a preto svoje poznatky o literatúre 9. storočia opierajú predovšetkým o písomné pamiatky. Kde však vezmeme písomné dôkazy, že tu už predtým prekvitala slovesnosť, udržiavaná ústnym podaním? Nebolo vtedy zvykom písomne ju zaznamenávať, ani Konštantín a Metod sa o to nepokúšali, no nepochybne tu bola a obe tie slovesnosti tu museli žiť v 9. storočí súbežne. Nestretali sa síce, veď jedna bola pohanská a druhá kresťanská, no zrejme si ani neprekážali. Vieme si celkom dobre predstaviť, že keď sa náš starosloviensky predok vrátil z bohoslužieb, kde spieval nábožné piesne, ktoré mali aj písomnú podobu, napil sa doma medoviny a zanôtil si len tak z hlavy nejakú pohanskú ľudovú.

 Po zániku Veľkomoravskej ríše, keď sme pol tisícročia zdanlivo

nejestvovali, staroslovienska spisovná slovesnosť takmer vyhynula, no odolnejšia ľudová bez úhony prežila. Určite najmä vďaka tým odolným Slovienkam, či neskôr Slovenkám, ktoré vždy tak chválil profesor Štolc aj za to, že neprišli o svoje meno – na rozdiel od nás, neodolných chlapov, čo sa môžu hanbiť, že podľahli tvaroslovnej zmene a zo Slovienov sa stali Slovákmi. Iste práve ženy už nad kolískami malých Slovienov spievali ľudové piesne a rozprávali ľudové rozprávky, a tak sa postarali, aby sa cez nevľúdne poltisícročie spolu s nimi prerozprával a prespieval celý národ.

Nemôže byť teda náhoda, že aj pieseň a rozprávka sú znova pri tom, keď sa, akoby zázrakom, znova vynárame z historických temnôt v písomnej podobe.

Tu ponúkam aj svoj ďalší objav – urobil som ho, keď som si lepšie všimol kratučký slovenský zápis, čo v Elifandovom kódexe z roku 1432 zanechal ako lusus calami veselý benediktín Ján z Lefantoviec: Amen, zabil babu kamen.

 Nie je vari táto veta prvým, hoci len telegrafickým, zápisom slovenskej rozprávky?

Som totiž presvedčený, že Ján z Lefantoviec musel poznať rozprávku Bračok-vtáčok, ktorú nájdeme aj v Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach (podáva ju tam Ján Botto). Macochou zavraždený a do vtáčika prevtelený braček zhadzuje v tej rozprávke zo strechy dary – sestričke zhodí na hlavu šatku, otcovi klobúk a macoche kameň, čo ju zabije. No nielenže je to naša prvá písomne zaznamenaná rozprávka. Veď Ján z Lefantoviec si aj zarýmoval, veď sa to dá aj spievať – veď je to zároveň rozprávka aj pieseň!

 A tak sa konečne, aj vďaka nežičlivému poltisícročiu, obe slovesnosti stretajú. Za to, že Konštantín a Metod dali našim predkom tú spisovnú, podporili naši predkovia ich dielo svojou ústnou – vlastne si tak navzájom obe slovesnosti pomohli prežiť, jedna druhej nedala zahynúť.

 To je dôvod, prečo som dostal chuť preložiť Proglas rýmovame, a tak súčasne vzdať poctu obom veľkomoravským slovesnostiam, písomnej aj ústnej – veď z oboch vyrástla a dodnes svoju živú silu čerpá aj súčasná slovenská poézia. img_0765.jpg

 Hovorím o preklade, no ak treba, prijmem aj označenie parafráza. O parafráze by sa dalo hovoriť aj v súvislosti s voľbou verša. Hoci mám rád všetky druhy dvanásťslabičného verša a sám ich príležitostne používam, tentoraz som pocítil, že verš sa dvanástich slabík nedožaduje. Konštantín ešte používal dva jery, tie časom zanikli, a iste aj so zánikom jerov akosi súvisí, že verš, ktorý som použil, si vystačil s desiatimi slabikami.

 Skončím, ako som začal – veršom z Proglasu. Je to verš – podobenstvo, ktorý si veľmi cenil aj sám Konštantín Filozof a dodnes patrí k našim najkrajším básnickým klenotom: Nazi bo vьsi bes kъnigъ języci.

Dnes, v siedmom tisícročí, je ten čas  Podľa starovekých výpočtov od počiatku sveta po Kristovo narodenie uplynulo 5508 rokov. K tomu treba už len prirátať 863 rokov (čo je rok príchodu Konštantína a Metoda na naše územie) – a sme v siedmom tisícročí.

Veď ktorý sluch, čo nepočul biť hrom, / by naplnila bázeň pred Bohom?

Aj v úvodných slovách slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú nachádzame ozvenu Proglasu. Aj keď je to len náhoda, môžeme tu hovoriť o svojej kultúrnej intuícii.

Apoštoli aj proroci Konštantín Filozof tu metonymicky pomenúva

prorocké knihy Starého a apoštolské knihy Nového zákona.

Národy, ak však máte nepriateľa / už dosť a do boja s ním chcete ísť, // otvorte bránu umu pozorne, / núkajú sa vám teraz dobré zbrane / v Hospodinových knihách ukuté, / rozmliaždiť hlavu diabla prichystané!

Striedavé používanie slov nepriateľ a diabol by nás mohlo presvedčiť, že v oboch prípadoch má Konštantín na mysli biblického diabla. Napokon, taká je stáročná tradícia. Aj v klasickom preklade Lutherovej piesne Hrad prepevný sa spomína ten starý neprítel vo význame diabol. No my, čo sme ešte nezabudli na inotaje, ku ktorým sa museli básnici uchyľovať za fašizmu či za komunizmu, sa nevyhneme otázke: kedy bolo inak? Bola azda doba, v ktorej žili Konštantín a Metod, menej nebezpečná? Nedopustíme sa nijakej svätokrádeže, keď to budeme čítať aj naopak. Konštantín možno aj vtedy, keď hovorí o biblickom diablovi, myslí na svetské politické zlo.

Z knihy Keď vldzeš ísť, aj keď si musíš nadísť (Ikar, 2011)

P

audio-logo.jpg        

 

 

 

img_0764.jpg

 

 

PREDSPEV

 

Som spev pred svätým Evanjeliom!

Ako už od prorokov máme chýry,

národy budiť Kristus príde raz,

lebo je svetlom, čo sa svetom šíri.

Dnes, v siedmom tisícročí, je ten čas.

 

Proroci vravia: Slepí uvidia,

začujú hluchí Slovo Písma z neba.

Boh aj vám ukázať chce svoju tvár.

Slovieni, počúvať to Slovo treba!

Hospodin posiela aj vám svoj dar.

 

Je to dar spravodlivej štedrosti

dušiam, čo viac už nenahlodá nárek,

dušiam, čo na nič netešia sa viac.

Pretože Matúš, Lukáš, Ján a Marek

národy učia, toto hovoriac:

 

Všetci, čo krásu v dušiach túžite

si uvidieť a radovať sa chcete,

a chcete premôcť hriešnu temnotu

a hnilobu, čo vládne v tomto svete,

a rajský život znova nájsť už tu,

 

všetci, čo chcete ohňu uniknúť,

počúvajte, čo vlastný um vám vraví!

Sloviensky národ, vypočuj si rád

Slovo, čo Boh ti posiela, ten pravý

pokrm, čo v dušiach utíši vám hlad,

 

Slovo, čo um aj srdce posilní,

Slovo, čo vysvetľuje Božie dielo.

Tak ako bez svetla niet radosti –

veď oko Boží svet by nevidelo

bez jeho krásnej viditeľnosti –

 

tak ani ľudská duša bez písma

nepochopí, čo je to Boží zákon,

zákon, čo v Písme svätom má svoj dom

a odhaľuje raj pred ľudským zrakom.

Veď ktorý sluch, čo nepočul biť hrom,

 

by naplnila bázeň pred Bohom?

Keď k nozdrám vôňa kvetu nezablúdi,

ako k nim Boží zázrak prerečie?

Ústa, čo nespoznali sladkosť, z ľudí

urobia kameň, skaly človečie!

 

Ešte viac ľudská duša skamenie

bez písmen. Zomrie, stratí všetku vládu.

Vy nemajte však, bratia, obavy —

zvážili sme to. Máme pre vás radu,

čo vospolok vás, ľudí, pozbaví

 

bludov a zvieracieho života,

aby váš hlúpy rozum, keď sa znova

cudzia reč ozve, nepočul len hlas

medenej zvonoviny, a nie Slova.

Lebo aj svätý Pavol učí nás,

 

keď vzýva Boha svojou modlitbou:

Iba päť slov – nie takých však, čo stratia

svoj zmysel – nech mi prejde cez ústa,

päť slov, čo pochopia aj moji bratia –

nie nezrozumiteľných stá a stá.

 

Veď ten, čo porozumieť nemôže, 

sám potom správne slová nenachádza

a múdrosť z podobenstiev nezíska!

Veď ako telu hrozí hrozná skaza

a horšie nad hnijúce hnojiská

 

 

ho zmárni nedostatok potravy,

tak bez Božieho života aj duša

v každom tom ľudskom tele upadá,

keď Božie slovo márne začuť skúša.

A iné podobenstvo vykladá

 

to ešte lepšie: Vy, čo túžite

rásť z lásky ako Božie zbožie – azda

neviete, kde je pravda odveká?

Tak ako každé semeno a brázda

potrebuje aj srdce človeka

 

dážď Božích písmen, aby úroda

Božia v ňom bola ustavične väčšia.

Národy bez kníh! Azda na svete

je málo podobenstiev, ktoré svedčia,

že samy sebe nerozumiete?

img_0763.jpg

 

Vo všetkých rečiach sveta nie je tá

bezmocnosť ešte vyslovená celá!

Nuž podobenstvo na um prichodí

i mne – pár slov, čo povedať chcú veľa:

Nahé sú bez kníh všetky národy!

 

Nevyzbrojené pôjdu do boja

s vrahmi, čo vraždia duše, nielen telá,

a padnú večným mukám za korisť.

Národy, ak však máte nepriateľa

už dosť a do boja s ním chcete ísť,

 

otvorte bránu umu pozorne,

núkajú sa vám teraz dobré zbrane

v Hospodinových knihách ukuté,

rozmliaždiť hlavu diabla prichystané!

Kto neváha ich prijať, tomu tie

 

knihy, tú múdrosť, dá sám Kristus Pán

a silu do duše mu vlejú cez ňu

apoštoli aj proroci. A keď

si ľudia sami ich reč do úst vezmú,

zahubia svojho nepriateľa hneď,

 

víťazstvo svojmu Bohu prinesú,

hnilobe tela uniknú, čo musí

živoriť v hriechu ako vo sne. Nie!

Nepadnú takí, takí zastanú si

pred Bohom hrdinsky a dôstojne.

 

Keď bude ohňom súdiť národy,

po jeho pravici si zastať môžu.

Naveky šťastní budú na nebi

s anjelmi oslavovať milosť Božiu

piesňami z kníh. Z nich každá velebí

 

Pána, čo zmiloval sa nad luďmi.

Jemu i jeho Synovi i s Duchom

Svätým nech naveky je určená

i česť i chvála, čo sa sa nesie vzduchom

nebeským od každého stvorenia.

Amen.

 

 

 

 

 

 

 

PROGLAS STAROSLOVIENSKY

audio-logo.jpg        

 

PROGLAS S KOMENTÁROM.pdf

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 361862
Mesiac: 4869
Deň: 137