Obraz Rómov, ako ich vykresľujú médiá, a to nielen po roku 1989, keď sa začali napĺňať práva občanov na slobodný prístup k informáciam, keď sa začala uplatňovať sloboda slova, ale aj dávno predtým, v komunistickej minulosti, bol presne takým obrazom, aký mali v spoločnosti. Spoločenské vedomie, celková klíma a politické myslenie, jednoducho povedané „stav demokracie v hlavách ľudí“ vymedzovali aj mediálne vedomie. V týchto intenciách sa na Slovensku nič nezmenilo ani po roku 1989. Lebo úroveň demokracie spoločnosti sa nevyhnutne odráža aj v úrovni demokracie v médiách. „Negatívny obraz o Rómoch umocňujú médiá, ktoré ich vykresľujú ako špinavých, lenivých a prefíkaných jednotlivcov a skupiny, pričom negatívne skúsenosti sú pripisované celému rómskemu etniku ako spôsob života a hodnotový systém, ktorý je im vlastný.“[1] A to aj napriek tomu, že Listina základných práv a slobôd vo svojej tretej hlave „Práva národnostných a etnických menšín“ v článku 24 jednoznačne deklaruje, že „Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej alebo etnickej menšine nesmie byť nikomu na ujmu.“[2]

V októbri 1993 Viedenská konferencia hláv štátov a vlád členských krajín RE prijala tzv. Viedenskú deklaráciu, v ktorej sa o.i. hovorí, že „ochrana menšín je základným prvkom stability a demokratickej bezpečnosti na našom kontinente...“ Súčasne „požiadala Výbor ministrov, aby vyzval profesionálov zo všetkých médií, aby prinášali faktické a zodpovedné správy a komentáre o všetkých prejavoch rasizmu a intolerancie a aby pokračovali v rozvíjaní etnického kódexu, ktorý odráža tieto požiadavky.“[3] V súlade s týmito požiadavkami prijal 26. októbra 1994 EBU (European Broadcasting Union, Výbor pre televízne programy), v spolupráci s PBME (Public Broadcasting for a Multicultural Europe, Verejnoprávne vysielanie pre mnohokultúrnu Európu) Programové vyhlásenie. Cieľom bolo informovať, viesť dialóg, navrhovať postupy a stimulovať opatrenia. Európska vysielacia únia schválila Deklaráciu o úlohe verejnoprávnych inštitúcií v mnohonárodnostnej, mnohokultúrnej, mnohonáboženskej Európe. Podľa nej „každá členská organizácia (EBU) musí poskytovať služby v rozsahu a spôsobom náležitým pre danú krajinu a jej občanov. Musí...ponúkať programy pre všetky časti obyvateľstva, vrátane menšín“ a zabezpečiť „...potrebu kultúrnej, rasovej a jazykovej rozmanitosti v programoch i pri výbere spolupracovníkov...“[4] V intenciách týchto dokumentov niektoré krajiny (Belgicko, Holandsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo...) prijali kódexy s odporúčaniami pre rozhlasové a televízne vysielanie.

Na základe vyššie spomínaných dokumentov Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy v Bratislave vydalo materiál „Ako správne zobraziť etnické menšiny v európskych krajinách, Odporúčania pre rozhlasové a televízne vysielanie, číslo 1, 2, (Academia Istropolitana, Bratislava, str.14.).[5]

Odporúčania vznikli pre rozhlasových a televíznych pracovníkov. Hovorí sa v nich, že „Zostavovatelia programov, redaktori a riadiaci pracovníci musia zvážiť dopad svojej činnosti..“ (str. 4), to, čo robia; či „nevedome ponúkajú obraz monokultúrnej a jednojazyčnej reality“, „neposilňujú rasizmus, predsudky, xenofóbiu?“ (str. 4). Vývoj sa uberá smerom k mnohokultúrnej a mnohorasovej spoločnosti. Vysielanie síce nevytvára rasizmus, ale môže ho ingnorovať alebo podporovať. Výskumy potvrdili, že tzv. neutrálnosť je často vnímaná divákmi a poslucháčmi ako variant rasizmu a xenofóbie, t.z., že ak sú správy prezentované ako nezávislé, ľudia to môžu chápať aj ako súhlas. Vo vysielaní médií dochádza k marginalizácii rasových a etnických menšín. O Rómoch sú v spravodajstve informácie len vtedy, keď sa niečo deje, informuje sa o kauzách a problémoch. „Keď bieli Európania každodenne neuvidia v programoch príslušníkov rasovej alebo etnickej menšiny, posilní to ich nazeranie na nich ako na neplnohodnotných členov spoločnosti...“ (str. 5). Chýbajú pozitívne správy. Najmä Rómovia sú vykresľovaní len ako súčasť nejakých problémov alebo ako špecifický problém. V ľuďoch vznikajú asociácie – kriminálne, drogové, teroristické, Rómovia sú tak vnímaní ako problémová sociálna skupina. Regionálne etnické vysielanie, pokiaľ existuje, je v neatraktívnom vysielacom čase a nespĺňa kritériá mnohokultúrnosti. Mnohé programy napĺňajú charakteristiku exotickosti. Rómovia sa narodili v Európe, v konkrétnych štátoch, preto nemôžu byť považovaní za cudzincov. Rasizmus a diskriminácia vedie k ich vylúčeniu zo spoločnosti, k odcudzeniu. Prispievajú k tomu aj ostatné sociálne faktory, ako sú nízka úroveň vzdelania, nedostatok pracovných príležitostí.

Médiá môžu vytvárať atmosféru na potláčanie rasizmu a xenofóbie. Treba vytvoriť priestor pre kultúrnu rozmanitosť, mnohokultúrnosť programov, „..verejnoprávne médiá majú povinnosť prijať politiku mnohokultúrneho programovania...“ (str. 6). Rasové a etnické menšiny sa musia stať každodennou súčasťou vysielania,, nevyhnutná je „politika rovnakých príležitostí“, personálna etnická vyváženosť vo všetkých typoch programovej štruktúry. Je nutné zabezpečiť výrobu aj špecifických programov o menšinách a pre menšiny. Médiá by mali viesť cielenú propagandu smerom k verejnosti, vládnym i mimovládnym štruktúram o potrebe realizácie takýchto princípov pri realizácii ľudských práv, regulácii vysielania, slobodnej tvorby, vzdelávania.

Programové vyhlásenie EBU prijaté v spolupráci s PBME v roku 1994 definuje požiadavky na televíziu a rozhlas. Programy by nemali obsahovať nič, čo je namierené proti rovnakým právam a „čo by mohlo vyvolať prejavy rasizmu, xenofóbie a deštruktívneho nacionalizmu“[6]:

1.     Nepoužívať vo vysielaní terminológiu urážajúcu menšiny a takú, čo vyvoláva pocity odlišnosti. Rozoznať, ktoré výrazy ponižujú, ohovárajú a zneužívajú jednotlivcov na podklade ich etnickej, rasovej alebo náboženskej príslušnosti. Pri živom vysielaní zaujať k nim stanovisko, odmietnuť ich.

2.     Vyhýbať sa opakovaným charakteristikám (stereotypom) vlastností menšín prostredníctvom zdôrazňovania ich rasy alebo etnickej príslušnosti.

3.     Zamedziť nepodloženým a nedomysleným asociáciám o spojitosti menšín a sociálnych problémov a vyhnúť sa zobrazovaniu fiktívnej reality, ktorá vyvoláva predsudky.

4.     Zabezpečiť adekvátne zastúpenie menšín v éteri a zastúpenie redaktorov, komentátorov, moderátorov z radov menšín.

5.     Opatrne narábať so štatistikami a pravdivo zobrazovať rozdiely vo vnútri menšín.

6.     Neukazovať naturalizované skupiny ako exotické exponáty. Nevyslovovať domnienky o kultúrnom pozadí jednotlivcov na základe mena alebo náboženstva.

7.     Naučiť divákov a poslucháčov, ktoré výrazy sú rasistické a xenofóbne.

8.     V spravodajstve poskytovať pravdivé informácie a zabrániť vytváraniu senzácií s rasovými prvkami. Pri príprave spravodajstva spolupracovať aj s odborníkmi.

9.     Skúmať zaobchádzanie s menšinami, poskytnúť priestor ich predstaviteľom, skúmať rôzne názory v rámci menšín.

10.  Vyvarovať sa úmyselných a neúmyselných dezinformácií poskytujúcich priestor xenofóbii a rasizmu a vyvarovať sa názorov, ktoré môžu vyvolať nepokoj, strach. Pri vysielaní informácií a názorov podporujúcich rasizmus a xenofóbiu je potrebné zaujať odmietavé stanovisko, hľadať dôkazy na ich vyvrátenie, resp. podporu, poukazovať na protispoločenskosť takýchto názorov.

Odporúčania sa dotýkajú ďalej aj oblasti športu a  športového spravodajstva, dramatického umenia, ľahkých žánrov, vzdelávacích programov, náboženského vysielania, vedecko-populárnych programov, hudby a umenia, programov pre deti a mládež. Ich realizácia môže pomáhať vytvárať klímu k budovaniu „tolerantnejšej, harmonickejšej a kultúrne rozmanitej“ spoločnosti.