4. ÚLOHA A POSTAVENIE MÉDIÍ PO ROKU 1989

V modernej demokratickej spoločnosti je existencia nezávislých médií nutnosťou a nevyhnutnou podmienkou pre slobodné šírenie myšlienok, pre zabezpečenie slobody prejavu. Osobitný vplyv médií vyplýva z ich schopnosti meniť prostredie spoločnosti a ovplyvňovať ho. Masmédiá, najmä tie s celoštátnou pôsobnosťou, majú nezastupiteľnú úlohu pri výchove k občianskym právam, pri presadzovaní ducha tolerancie, pri prekonávaní a potláčaní diskriminácie a v boji proti rasizmu. Prostriedky masovej komunikácie majú významný vplyv na zmýšľanie ľudí a formovanie verejnej mienky a spoluvytvárajú hodnotový systém spoločnosti. Ale váhu vplyvu médií nie je možné celkom presne definovať. Podľa niektorých prameňov v USA môže komentár v celoštátnom médiu v rámci predvolebnej kampane spôsobiť až „okamžitú 4-percentnú zmenu názorov.“ (Ivantyšyn, str. 5).

V demokratických štátoch je silný najmä vplyv televíznych médií. Sú významným činiteľom formovania politickej scény. Mnohokrát dokážu veľmi radikálne ovplyvniť napríklad výsledky volieb (príklad z Talianska, kde vyhral posledné parlamentné voľby mediálny a televízny magnát Berlusconi), resp. ovplyvniť postavenie politickej strany (vplyv televízie Markíza na postavenie a preferencie Ruskovej strany ANO). Treba však povedať, že vplyv médií je relatívny. Jedinec s ustáleným hodnotovým systémom vie selektovať, vie sa v trhu informácií orientovať. Stáva sa voči nim resp. niektorým z nich imúnnym.

Aj v mediánom priestore Slovenskej republiky má dominantné postavenie televízia. Pokiaľ vplyv štátu na súkromnú Televízia Markíza je relatívne obmedzený, o to viac vystupuje do popredia zodpovednosť verejnoprávnej Slovenskej televízie (Graf č. 1). Udalosti, ktoré sú vysielané v televízii, sú pre diváka dôveryhodné, udalosť vidí na „vlastné oči“, zatiaľ, čo napríklad v rozhlase to síce počuje, ale pravdivosť informácie si nemôže „overiť“ zrakom. Na postavenie televízie má vplyv aj vybavenosť domácností prijímačmi ale v súčasnosti najmä dostupnosť domácností k ponuke televíznych staníc. V roku 1998 bolo z 1 840 000 domácností až 98 % televíznych. Denne sleduje televízny program 60 % a niekoľkokrát týždenne 27 % populácie. V STV tvorí spravodajstvo, publicistika a dokumenty 40 % vysielacieho času. V SR bolo okolo 220 televíznych káblových sietí a asi 550 000 účastníkov káblového vysielania televízie, čo predstavuje vysoký európsky štandard. (Ivantyšyn, str. 9). Významný je v tomto smere vplyv lokálnych káblových televízií. Napr. vysielanie TV Prievidza sledovalo takmer 90% respondentov (Ivantyšyn, str. 9). K 31. 12. 2000 bolo platných 81 licencií na regionálne a lokálne vysielanie, 66 staníc vysielalo cez káblové rozvody (Füle, Mistríková, Gindl, 2001)

Postavenie rozhlasových médií je determinované najmä vplyvom komerčných rozhlasových staníc na mladú generáciu (u nás napr. FUN Rádio, ale aj Rádio Twist. (Graf č. 2). Slovenský rozhlas vysielal v roku 1998 na troch okruhoch 23 tisíc hodín programu pre 3,5 mil. poslucháčov. Rádiožurnál počúvalo 26 % poslucháčov. V tom istom roku pôsobilo na Slovensku 25 súkromných rozhlasových staníc. Najvýznamnejšie bolo FUN Rádio, ktoré bolo možné počúvať na 70 % územia Slovenska. Jeho poslucháčske zázemie tvorili mladí ľudia vo veku 14 – 29 rokov (67 % poslucháčov). Rádio Twist (vzniklo v roku 1993) ma poslucháčov z okruhu tzv. stredných vzdelaných vrstiev strednej generácie (priemerný vek 38 rokov, 35 % maturitné vzdelanie, 18 % VŠ) (Brečka, 1999).

Tlačené médiá vplývajú na formovanie abstraktného myslenia, môžu uvádzať viac podrobností, informácie môžu popísať udalosť detailnejšie, ísť im „pod kožu“. Správa v novinách môže udalosť interpretovať, hodnotiť, komentovať. V tomto smere môže tlač vplývať aj na televízne médiá. Podľa výskumov koncom 80-tych rokov 2/3 Američanov získavali informácie z televízie, necelá polovica z tlače a len 20 % z rozhlasu. (Ivantyšyn, str.5).

Z hľadiska prístupu tlačených médií aj k spôsobu prezentácie problematiky rómskej národnostnej menšiny možno na slovenskej mediálnej scéne identifikovať 4 základné skupiny tlačených médií (Vašečka, 1998):

1. Nacionálne orientovaný typ (nacionalistická a národne orientovaná tlač), kde bol dominantným predstaviteľom denník Slovenská Republika, v súčasnosti je to Nový deň.
2. Extrémne ľavicový typ (komunistická a robotnícka tlač), reprezentovaný dvoma málo významnými periodikami Úsvit a Hlas robotníkov.
3. Postkomunistický typ (postsocialistická a sociálnodemokratická tlač), reprezentovaný denníkom Pravda, ale do nedávna sem patril aj denník Práca.
4. Liberálny a konzervatívno-liberálny typ (nezávislá proreformná, liberálna a konzervatívna tlač), kde možno zaradiť denníky SME, Nový čas, a čiastočne aj Národnú obrodu. (Vašečka, Pinterová, 2000).[i]

V roku 1989 vychádzalo na Slovensku 12 denníkov s priemerným nákladom 110 000 kusov výtlačkov, v roku 1998 19 denníkov (12 celoštátnych, 3 regionálne a 4 lokálne) s priemerným nákladom 50 ks výtlačkov. (Graf č. 3)

Práva a povinnosti médií v SR vymedzujú rôzne právne predpisy. Najdôležitejšie sú štyri zákony: Zákon SNR č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania, Zákon SNR č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii, Zákon SNR č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase a Zákon č. 81/1991 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Zákon o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania je základným zákonom pre elektronické verejnoprávne i súkromné médiá. Vo svojom § 4, odsek 2 ukladá prevádzkovateľom povinnosť poskytovať objektívne a vyvážené informácie. Zákon ďalej výrazne stanovuje zásadu, že verejnoprávne médiá STV a SRo svojim vysielaním nesmú „...jednostranne prihliadať iba na jednotlivé názorové orientácie, na jedno náboženské vyznanie alebo svetonázor, na záujem jednej politickej strany, hnutia, skupiny alebo časti spoločnosti.“ (Solovic, 1999, str. 24). Zákony, ktoré sa týkajú STV a SRo definujú ich poslanie, ktorým je „...slúžiť verejnosti tvorbou a šírením programov založených na zásadách demokracie, humanizmu, etiky, pravdivosti, nezávislosti, profesionality a zákonnosti.“ (Solovic, 1999, str. 24). Podobné ustanovenia zamerané na periodickú tlač obsahuje aj Tlačový zákon.