Choď na obsah Choď na menu

2. Situácia v rokoch 1938-1948

V druhej časti série príspevkov o postavení menšín v bývalom Československu, resp. na Slovensku prinášam pohľad na situáciu v rokoch druhej svetovej vojny a po nej - až do roku 1948.

Problematiku postavenia menšín v Česko-Slovensku, ako aj praktické uplatňovanie ich ústavných práv ovplyvňovala medzinárodná situácia. Výrazný vplyv získavalo Nemecko, najmä po nástupe Hitlera k moci v roku 1933. Aktivita nemeckej menšiny sa začína prejavovať nielen v českých Sudetoch, ale aj na Slovensku. Vzniká Karpatonemecká strana.[1] Tento vývoj však aktivizoval aj maďarskú menšinu. V roku 1936 dochádza k zjednoteniu maďarských menšinových strán do Zjednotenej maďarskej strany.[2] Vývoj vyústil v marci 1938 do vytvorenia bloku menšinových strán.[3]   V roku tiež 1938 vrcholia slovenské autonomistické požiadavky. Po Mníchove prijíma Národné zhromaždenie ČSR v novembri Ústavný zákon 299/1938 o autonómii Slovenska.[4] Je ustanovená Slovenská krajinská vláda, ako úradný a vyučovací jazyk je stanovený jazyk slovenský, resp. pre občanov českej národnosti jazyk český. Menšinové práva sú nedotknuté.

V marci 1939 bol Slovenským snemom schválený Ústavný zákon 185/1939 - Ústava Slovenskej republiky.[5] Tá deklaruje štátnu moc slovenského národa prostredníctvom HSĽS, pričom národnostná skupina môže mať zastúpenie v sneme cez svoju stranu. Občania sú rozdelení do 6 stavov. Hlava VIII, uvádza, že "treba mať náležitý ohľad na záumy inonárodných skupín"[6], deklarovaná je rovnosť občanov (aj národností), voľba národnosti, trestnosť protinárodnostnej činnosti, možnosť kultúrnej a politickej činnosti a styku s materským národom a možnosť používania jazyka menšín v školách a v živote § 95 však požaduje reciprocitu: "Práva národnostných menšín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti používa i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny"[7].

Podľa sčítania obyvateľov v roku 1940 mala Slovenská republika spolu 2.653.053 obyvateľov. Z nich bolo 85% slovenskej národnosti, 80.000 Čechov, 130.000 Nemcov, 79.000 Ukrajincov, 67.000 Maďarov, 89.000 Židov, 30.000 Rómov.[8] Nemeckú menšinu zastupovala Deutsche Partei (60 000 členov), ktorá mala v sneme 3 poslancov, zástupcu v štátnej rade a zvláštny sekretariát. Maďarská strana na Slovensku mala v sneme 1 poslanca. Ukrajinci nemali stranu a zastupoval ich 1 poslanec.[9]

V septembri 1941 prijíma slovenská vláda nariadenie 198/1941 tzv. Židovský kódex [10]- "jeden z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy"[11], proti ktorému protestoval aj Vatikán[12]. Na jeho základe v marci 1942 odchádza zo Slovenska prvý transport. Do októbra 1942 bolo deportovaných 57 628 židov, z ktorých sa po vojne vrátilo len 800. Za každého dostala vláda 500 ríšskych mariek - 5000 korún. Od septembra 1944 prebiehala druhá vlna deportácií. Bolo deportovaných okolo 14 000 židov.[13] Rasové zákony postihli aj ďalšiu skupinu obyvateľov - Rómov, ktorí boli zaradení do dvoch kategórií Cigánov - usadených i kočovných. Ale uplatňovanie týchto zákonov voči obom skupinám nebolo rovnaké. Obe komunity boli vnímané negatívne. Pokiaľ sa však Rómovia mohli prihlásiť k hocijakej národnosti, Židia povinne podľa konfesie - len k Židom. Protižidovské opatrenia boli prijímané celoštátne, protirómske regionálne, proti Židom ich realizovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, proti Rómom žandári. Židia boli vylučovaní z práce, Rómovia boli trestaní za vyhýbanie sa práci. Slovenský štát mal v plánoch aj vytvorenie koncentračných táborov pre Rómov, ale sa neuskutočnili.[14]

Osobitnú kapitolu v riešení postavenia národnostných menšín majú tzv. Benešove dekréty.[15] (Pozri tabuľku Benešove dekréty).

Prvým dekrétom č. 1/1940[16] z roku 1940 bola zriadená Štátna rada ako poradný orgán prezidenta. Dekrét č. 2/1940[17] ustanovoval práva prezidenta vydávať dekréty. Jednou zo zásadných otázok, ktoré musel riešiť Beneš i vláda, bol problém menšín, najmä nemeckej a maďarskej. Už v roku 1943 presadzuje Beneš tézu o kolektívnej vine rovnako u Nemcov ako aj Maďarov.[18] Memorandum československého ministerstva zahraničných vecí z 23.11 1944 navrhuje riešenie otázky Nemcov a Maďarov ako nepriateľov výmenou obyvateľstva.[19] Odmietavý postoj voči takémuto riešeniu zaujali ako USA, taj ak Veľká Británia. ZSSR proti transferu nemal námietky.[20]Otázky výmeny obyvateľstva mali byť riešené so zámerom zrušenia štátneho občianstva, majetkovým postihom, odmietnutím kolektívnych menšinových práv. Voči takémuto riešeniu mali v roku 1945 námietky USA i Veľká Británia. Ani Manifest SNR zo 4.2.1945 nerátal s transferom - vysťahovať z Československa bolo treba iba exponentov, ktorí prišli na naše územie po roku 1938.[21] Košický vládny program v VII. kapitole tiež deklaroval kolektívnu zodpovednosť všetkých Maďarov, okrem antifašistov.[22]

Politika štátu v zmysle Košického vládneho programu voči nemeckej a maďarskej národnosti bola dvojaká. Dekrét č. 33/1945[23] stanovoval spôsob uznávania občianstva, občianstvo ČSR pred Mníchovom bolo potvrdené u antifašistov a odbojárov. U ostatných bude občianstvo zrušené, ale môžu znova optovať pre ČSR. Odsúdení mali byť zbavení občianstva a vypovedaní. Prisťahovaní po r. 1938 mali byť vykázaní ihneď.[24] Ďalšie dekréty hovorili o konfiškácii majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa[25], o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych aktov z doby neslobody[26], o konfiškácii nepriateľského majetku[27], o zavedení národnej správy majetku osôb štátne nespoľahlivých[28] (osobami štátne nespoľahlivými boli všetky osoby nemeckej a maďarskej národnosti bez výnimky). Dekrét č. 28/1945[29] riešil osídlenie poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými poľnohospodármi. Všetky dekréty boli dodatočne schválené Dočasným národným zhromaždeným.

Na Slovensku všetky dekréty neplatili, ale bolo prijaté Nariadenie SNR 5/1944 o poštátnení školstva a Nariadenie 6/1944 o úprave školstva nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny a o boloslužobnej reči[30]. Dňom nadobudnutia účinnosti boli zrušené školy všetkých kategórií, zriadených do 6.10.1938 a zákaz výkonu bohoslužieb v nemčine a maďarčine. Odsun Maďarov v rokoch 1945-48 bol riešený 4 spôsobmi. Zo Slovenska museli odísť občania maďarskej národnosti:

1.Ktorí prišli na slovenské územie po Viedenskej arbitráži.

2.Čo kolaborovali s fašistami, a to podľa princípu kolektívnej viny.

3.Ktorí museli odísť do Čiech, do pohraničia (Sudety), ale to sa týkalo aj ostatných občanov. (Dekrét č. 28/1945)

4.Ktorí boli vymenení za maďarských Slovákov (repatrianti). [31]

27.2.1946 je podpísaná dohoda ČSR a Maďarska, ktorá rieši otázky menšín dobrovoľným návratom a výmenou. [32]V lete roku 1946 sa na parížskej konferencii riešil transfer 200 000 Maďarov[33]. Začala pracovná mobilizácia Maďarov do Čiech, ale týkala sa aj Slovákov. Preto ju nebolo možné považovať za deportácie. 10.2.1947 bolo v Paríži podpísané definitívne znenie mierovej zmluvy a uzavreté diplomatické styky medzi Československom a Maďarskom. Zmluva uznala nulitu viedenskej arbitráže z roku 1938 a obsahovala garanciu hraníc. V októbri 1948 boli zákonom priznané občianske práva aj Maďarom, ktoré nadobudlo platnosť 15.9.1947. 21.12.1948 sa uskutočnil posledný transport s Maďarmi.[34]

Smerom k rómskej menšine bola štátna politika od roku 1945 zameraná na koncepciu integrácie Rómov do spoločnosti, čo v praxi znamenalo sociálnu asimiláciu  prostredníctvom riadeného rozptylu, najmä do Čiech.[35]

 

 

[1]Kováč, Národnostné menšiny  na križovatke medzi vnútornou a zahraničnou politikou, In Minority v politike, Kultúrne a jazykové práva, zborník, Bratislavské sympózium II/1991, Československý výbor Európskej kultúrnej nadácie, Bratislava 1992, s. 14

[2]Deák, L.: Maďarská menšinová politika v Česko-Slovensku v čase Mníchova, In: Národnosti na Slovensku, Veda, Bratislava 19, s. 59

[3]Tamtiež, s. 60

[4]Sbírka zákonú a nařízení státu československého, Částka 99, 23.11.1998

[5]Slovenský zákoník, Čiastka 41, vydaná 31.7.1939,ročník 1939

[6]Tamtiež, s. 381

[7]Tamtiež, s 384

[8]Kamenec, I.: Slovenský štát, Anomal, Praha 1992, s. 25

[9]Tamtiež, s. 33

[10]Kamenec, Po stopách tragédie, Archa, Bratislava 1991, s. 125

[11]Tamtiež, s. 125

[12]Tamtiež, s. 130

[13]Kamenec, "Židovská" karta v politike slovenského štátu, rukpis prednášky

[14]Kamenec, Holocaust na Slovensku, rukopis prednášky

[15]Poznámka:

5. októbra 1938 sa Beneš vzdal prezidentského úradu, 27. októbra bolo schválené opatrenie Stáleho výboru Národného zhromaždenia č. 253/1938 o pozbavení mandátov poslancov iných národností než českej, slovenskej alebo rusínskej. 22. novembra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Súčasne Beneš po nátlaku Nemcov a niektorých domácich síl opustil republiku. 30. novembra bol za prezidenta okliešteného Československa zvolený Hácha. Rozbitie republiky bolo dovŕšené v marci 1939 - 14.3. bola vyhlásená Slovenská republika, o deň neskôr Protektorát Čechy a Morava.

Problém platnosti abdikácie a nepretržitosti funkcie prezidenta Beneša až do potvrdenia úradu Dočasným národným zhromaždením v roku 1945 súvisí s problémom platnosti Mníchovskej zmluvy. Beneš ako predstaviteľ zahraničného odboja sa snažil o uznanie kontinuity československého štátu od roku 1920 podľa vtedajšej ústavy. Keďže bola v roku 1941 mocnosťami (Veľkou Britániou, ZSSR, USA a Čínou) uznaná dočasná exilová vláda na čele s Benešom a tým de facto aj neplatnosť Mníchovskej dohody, je sporná aj abdikácia Beneša, pretože bola vynútená.

Tento problém úzko súvisí s kauzou tzv. platnosti či neplatnosti Benešových dekrétov. V dôvodovej správe k prvému dekrétu sa uvádza, že vydávanie dekrétov je prechodným riešením až do zvolenia nového parlamentu, majú sa nimi riešiť iba nevyhnutné otázky a majú znamenať len minimálne zásahy do ústavy z roku 1920. Po vojne  mali byť dekréty dočasne schválené Národným zhromaždením.

Dekrétov bolo niekoľko stovák. Mohli byť vydávané len k návrhu vlády a s podpisom Beneša a spolupodpisom predsedu vlády, resp. členov vlády, v roku 1945 aj po dohode so Slovenskou národnou radou. Dekréty z londýnskeho obdobia riešili vydávanie dekrétov a systém štátnej moci, ďalej finančné otázky (štátny rozpočet), ako aj vojenské záležitosti.

V roku 1945 boli vydané ďalšie dekréty :

a) dekréty upravujúce ústavný poriadok,

b) dekréty znárodňovacie,

c) dekréty o občianstve a o potrestaní zradcov a kolaborantov,

d) dekréty riešiace praktické - otázky (napr. znorodnenie filmu, zavedenie stredoeurópskeho času a p.). Všetky tieto dekréty boli dodatočne schválené v NZ v rokoch 1946-1947.

(Spracované podľa Jech,K.,Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995, 1071 s.)

[16]Ústavní dekrét z 27.7.1940 č. 1/1940 Úř.věst., (Státní rada zrušena úst. dekretem č. 13/1944 Úř.vést.,vyhl. č. 2/1945 Sb., prameň: Jech K.,Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995

[17]Ústavní dekret z 15.10.1940 o prozatimním výkonu moci zákonodárné, č. 2/1940 Úř.věst. č. 20/1945 Sb, zánik platnosti 28.10.1945) ustavení Prozatímniho Národního  shromáždění, tamtiež...

[18]Čierna,D.: Vzájomné súvislosti postavenia menšín v Maďarsku a na Slovensku po roku 1945, In: Minority v politike, Kultúrne a jazykové práva, zborník, Bratislavské sympózium II/1991, Československý výbor Európskej kultúrnej nadácie, Bratislava 1992,  s. 76

[19]Čierna, s.: Otázka národnostných menšín vo vzťahu medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom 1944-1948, In: Minority v politike, Kultúrne a jazykové práva, zborník, Bratislavské sympózium II/1991, Československý výbor Európskej kultúrnej nadácie, Bratislava 1992,  s. 20

[20]Tamtiež, s. 22

[21]Tamtiež, s. 77

[22]Čierna, Podoby česko-slovensko - maďarského vzťahu 1938 - 1949, (Východiská, problémy,a medzinárodné súvislosti), Veda, Bratislava 1992,  s. 5

[23] Ústavní dekret z. 2.8.1945 o úpravě československého státniho občanství osob národnosti nemecké a maďarské, č. 33/1945 Sb., podle ústavy 1948 pozbyl povahy ústavního dekretu (zákona), závažné provádějíci a souvísejíci předpisy - pozri tabuľku Benešove dekréty

[24]Poznámka:

Jednotlivé prípady posudzovali 3 - 5 členné protifašistické výbory, zložené z antifašistov a antinacistov, najmä českej a slovenskej národnosti. Podľa tohoto dekrétu boli zbavovaní občianstva aj občania českej, slovenskej alebo inej slovanskej národnosti, ktorí sa počas okupácie 1938-1945 uchádzali o nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť.

[25]Dekret č. 12/1945 z 21.6.1945 o konfiskaci a urýchlenémrozdělení zemědělského majetku Nemcú, Maďarú, jakož i zrádcú a nepřátel českého a slovenského národa, zmeny - zákon č. 80/1947Sb., zákon č. 98/1980, zákon  ČNR č. 243/1992 Sb., prameň: Jech K.,Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995

[26]Dekrét č. 5/1945 z 19.5.1945 o neplatnosti nekteřých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a národní správě majetkových hodnot Nemcú, Maďarú, zrádcô a kolaborantô a některých organizací a ústavú, prameň: Jech K.,Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995

[27]Dekrét č. 108/1945 z 25.10.1945 o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, zmeny zákony č. 90/1947 Sb., č. 84/1949 Sb., č. 18/1950 Sb., č. 182/1950 Sb., zákon ČNR č. 243/1992S., prameň: Jech K., Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995

[28]Podľa dekrétu č. 5/1945, pozri poznámku č. 54

[29]Dekrét č. 28/1945 z 20.7.1945 o  osídlení zemědélské púdy Nemcú, Maďarú a jiných nepřátel státu českými, slocvenskými a jinými slovanskými zemědělci, zmeny zákon č. 90/1947 Sb., prameň: Jech K., Kaplan.K.: Dekrety prezidenta republiky 1940 - 1945, Dokumenty, I,II, Nakladateľstvo DOLNĚK, Brno 1995

[30]Sbierka nariadení Slovenskej nárrodnej rady, Čiastka 2, Vadná dňa 7. septembra 1944, Ročník 1944

[31]Čierna - Lantayová, D.: Podoby česko-slovensko - maďarského vzťahu 1938 - 1949, (Východiská, problémy a medzinárodné súvislosti), Veda, Bratislava 1992,  s. 5

[32]Čierna, D.: Vzájomné súvislosti postavenia menšín v Maďarsku a na Slovensku po roku 1945, In: Minority v politike, Kultúrne a jazykové práva, zborník, Bratislavské sympózium II/1991, Československý výbor Európskej kultúrnej nadácie, Bratislava 1992,  s. 78

[33]Tamtiež, s. 79

[34]Čierna - Lantayová, D.: Podoby česko-slovensko - maďarského vzťahu 1938 - 1949, (Východiská, problémy,a medzinárodné súvislosti), Veda, Bratislava 1992, s.19

[35]Bačová, V. Niektoré faktory integrácie Rómov do postkomunistickej spoločnosti na Slovensku, In: Minority v politike, Kultúrne a jazykové práva, zborník, Bratislavské sympózium II/1991, Československý výbor Európskej kultúrnej nadácie, Bratislava 1992,  s. 232

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.

Kontakt

Štatistiky

Online: 4
Celkom: 342264
Mesiac: 4567
Deň: 199