Choď na obsah Choď na menu

2457907_1200x.jpeg

 

 

JEVGENIJ JEVTUŠENKO

 

* 18. júl 1932, stancia Zima, Irkutská oblasť – † 1. apríl 2017 Tulsa, USA

 

 

 

 

 

 

Ruský a sovietsky básnik, prozaik, filmár a publicista. Narodil sa v rodine geológa a milovníka poézie Alexandra Gangnusa, ktorý bol pôvodom pobaltský Nemec. Matka Zinaida JJevtušenková  sa živila ako herečka a kultúrna pracovníčka. Práve mu zmenila meno na svoje dievčie. Pri zmene priezviska zámerne zadala nesprávny dátum narodenia, pretože priezvisko bolo možné zmeniť iba do 12 roku života dieťaťa. V jeho nových dokladoch bol preto zapísaný rok narodenia ako 1933. Počas štúdií na Literárnom inštitúte mu vyšla básnická zbierka Rozviedčici budúcnosti  a autobiografická poéma Stanica zima). Popularitu si získal ako básnik venujúci sa aktuálnym témam a spolu s Roždestvenským a Voznesenským tvorili prúd „novej poézie“. Aktívne sa zúčastňoval na verejnom a politickom živote, protestoval proti vstupu vojsk varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, aj proti nútenej emigrácii Solženicyna. Vystupoval proti cenzúre komunizmu, tri roky pôsobil ako poslanec parlamentu. Bol čestným členom Americkej akadémie umení a Európskej akadémie vied a umení. Žil striedavo v Moskve a Tulse v Oklahome, kde zomrel. Do ruskej literatúry prispel básnickými zbierkami ako Stanica zima.  Rozviedčici budúcnosti), Stalinovi nástupcovia, Po Prahe idú tanky, či poémami Pod kožou sochy Slobody, Mama a neutrónová bomba, Trinásť. Spolupracoval tiež s hudobníkmi. Známa je napríklad spolupráca s Dmitriom Šostakovičom na jeho 13. symfónii - Babij Jar.

 

 

05artfilm48.jpg

 

 

 

Над Бабьим Яром памятников нет.

Крутой обрыв, как грубое надгробье.

Мне страшно.

          Мне сегодня столько лет,

как самому еврейскому народу.

 

Мне кажется сейчас -

                    я иудей.

Вот я бреду по древнему Египту.

А вот я, на кресте распятый, гибну,

и до сих пор на мне - следы гвоздей.

Мне кажется, что Дрейфус -

                          это я.

Мещанство -

           мой доносчик и судья.

Я за решеткой.

            Я попал в кольцо.

Затравленный,

           оплеванный,

                   оболганный.

И дамочки с брюссельскими оборками,

визжа, зонтами тычут мне в лицо.

Мне кажется -

             я мальчик в Белостоке.

Кровь льется, растекаясь по полам.

Бесчинствуют вожди трактирной стойки

и пахнут водкой с луком пополам.

Я, сапогом отброшенный, бессилен.

Напрасно я погромщиков молю.

Под гогот:

      "Бей жидов, спасай Россию!"-

насилует лабазник мать мою.

О, русский мой народ! -

 

 

Yevgeny Yevtushenko Recites Babi Yar

 

5bbaf031e561867b9ebece2dceb23154--mmf250x250.jpg

 

 

 

 

 

 

 

Tanky idú po Prahe

Hľa, tanky idú po Prahe –
krvavé ráno černie práve.
Hľa, tanky idú po pravde –
nie novinovej, ale pravej.

Hľa, tanky idú po nadšení,
čo vykročilo z tupej schémy!
Hľa, tanky idú po vojakoch,
sediacich vo vnútri tých tankov.

Bože môj, ako sa mi hnusia!
Bože môj, aký pád, zas nový!
Tanky – po tele Jana Husa,
po Petőfim aj Puškinovi.

Hľa, korbáč motorizovaný –
kto právo mal ním ťať tak ostro?
Naivný Manilov – už v dlani
hrdielce tvoje zovrel Nozdriov.

Chrapúnstvo korene má v strachu.
Pogromistické chriapy – tu ste!
Nič, len strach – zmiešanina prachu
Nozdriova a človeka v puzdre.

Svedomie, česť ste pošliapali!
Tak ako netvor nenažraný
to strach sa v puzdrách tankov valí
a pancier chrapúnstva ho chráni.

Aj po kryptách, aj po tých v lone,
čo ešte narodia sa asi –
ružence úradníckych sponiek
zmenené na tankové pásy!

Som nepriateľom Ruska vari?
Vari som v detstve nebol šťastný,
pchajúc nos v usoplenej tvári
do milovaných tankov vlasti?

Ako žiť, keď mi vieru berú,
keď ako hoblíky tam v Prahe
tanky idú aj cez tú vieru,
že sú to ony. V detstve drahé.

Kým nie som na poslednom súde,
obrátiť sa chcem na potomstvo,
bez ohľadu, čo so mnou bude,
s jedinou jednou svojou prosbou.

Nech bez náreku, s úctou k pravde,
dajú mi na hrob nápis taký
„Tu leží ruský básnik. V Prahe
zadlávili ho ruské tanky.“

23. augusta 1968. Koktebeľ.

 

 

Nad Dubčekovou mohylou04.jpg

Nad mohylou Alexandra Dubčeka
ustavične počuť nežný zvuk,
akoby mu dodnes tenká píšťalka
nevypadla z rúk.

Spoveď, ktorá z píšťalôčky liala sa,
bola plná tých najsmelších snov,
čo slovami nevyslovíš do konca,
lebo nieto na svete tých slov.

Po cynikoch len škripot a bodľačie –
po idealistoch hudba znie.
Alexandra-mučeníka oplačte,
bratislavské lipy zasnené!

Duša moja, to sú tvoji rodičia
pri základoch tvojho paláca –
ľudia, čo sen o slobode nezničia,
aj keď uskutočniť nedal sa.

Čaadajev, Sacharov či Gándhi
prežijú bez lživej propagandy.

To len kastrát, to len alkoholik
brežnevovec cítil strach a des,
keď Golonka a či Jiří Holík
do sovietskej siete strelil gólik
a ohrozil vraj Sovietsky zväz.

Politbyro dalo do hry tanky,
lebo malo strach, že nesie zmar
mauzóleám s mŕtvolami taký
závan jari, čo má ľudskú tvár.

Od hanby za Rusko riťotrasov
zastonali gusle z análov.
Húsenicami tankových pásov
impérium seba zožralo.

To by nespravila ani Čeka!
Pokarhanie? Bol to vlastný kar!
Múmie sa vrhli na Dubčeka,
pritisli ho k stene –holúbčeka.
Ľakal ich tým,
že mal ľudskú tvár.

Neprehral –
len čestne nezvíťazil.
Radšej, než by márne prelial prúd
ľudskej krvi, vzdal ten boj a spasil
pred krvavým kúpeľom svoj ľud.

Ako Puškinova Čierna riečka –
múr so stopou guľky, bez srdiečka.
Nezmení sa nikdy na dielo
freska zlého maršala El Grečka –
každý britký český vtip ju prečká.
Hanbil som sa, až to bolelo.

A hanbím sa ďalej,
hanbím dodnes,
nevládze čas moju hanbu odniesť.
Aj keby som neprelistovaný,
vypískaný,
zabudnutý už len bol,
navždy chcem byť s idealistami –
Bratislave povedať svoj bôľ.

Dubček, Allende a Romain Gary
naveky sú v mojom šlabikári.
Nuž, a ty máš v očiach,
Veronika,
aj keď mäkký –
predsa pohľad ironika,
„Čudné je, že idealista ste…
Takým ľuďom zriedka žičí šťastie…
Ani dáždnik nemáte –
a prší už.
Naivný bol Dubček -
aj keď vzácny muž…"
Nie! Inak sa na takýchto
spomína.
Bol naivný?
Značí, že bol hrdina.
Hoci bola z dreva,
zadubená nie je
Dubčekova píšťalka -
v nej nieto beznádeje.
Je v nej les a tráva,
voňajúca jar,
je v nej nesmrteľná ľudská tvár…

16. júla 2005
Básne preložil Ľubomír Feldek.

 

 

Исповедь: Как стыдно одному ходить в кинотеатры

 

ba_orig_3291957982_knihy-romany-jevtusenko-jevgenij-a-kde-rastu-najkrajsie-jahody.jpg

Blíži sa milá! Objíme ma

B. Achmadulinovej

 

Blíži sa milá! Objíme ma

Hneď, ako sa tu objaví!

Jasná jej bude každá zmena,

pochopí všetky obavy.

 

Z čiernych hmiel – zrazu v mojich vrátkach!

Nezavrie taxík – a už sa

porúti po schodíkoch vratkých,

šťastím a túžbou žiariaca.

 

Bez zaklopania vtrhne, mokrá,

chytí mi hlavu preťažkú –

a zo stoličky šuba modrá

sa šťastne zvezie na dlážku.

 

24

 

_vyr_3719jevgenij-jevtusenko-neha-il--anna-grmelova.jpgKeď zrazu vyšla tvoja tvár

Keď zrazu vyšla tvoja tvár

nad mojím zamotaným žitím,

zistil som, čo som za bedár

a ako málo vidím, cítim.

 

Na rieky, moria, na kvety

vrhla jas, všetko rozsvietila –

do farieb sveta zasvätila

mňa, čo som taký nesvätý.

 

 

 

Ach, bojím sa, ach, obávam,

že rýchlo zhorí táto zora,

aj slzy nadšenia v nej zhoria –

no rád sa strachu poddávam.

 

Porozumel som – tento strach

je vlastne láska. Maznám sa s ním,

hoci som nemaznavý básnik.

A skúšam držať márnu stráž.

 

Viem, chvíľ mám na to iba pár

a srdce sa raz doobáva:

viac sa mi farby nevybavia,

keď znova zájde tvoja tvár.

 

yevtushenko_time-1962-13april-446x600.jpg

 

Niekoľko nežných dní

Pár dní, čo mali nehu:

vzrušené chvenie brehu,

keď sa ho dotkli v behu

chodidlá tvoje dve,

líce na chladnom kove,

dlaň, čo si v dlani hovie,

znamienka krásy – nové

ostrovy vábivé.

 

Jediná noc to bola:

otriasal príboj móla

a za záclonu zdola

voľakto kmásal dom.

Nápor, čo hrádze bolí,

rozlomil na dve poly

vesmír úst, napriek vôli

zmietaný orkánom.

 

 

 

Tak strach sa s vášňou jatrí

v plameňoch jednej vatry,

víťazstvo k prehre patrí

tak ako k sestre brat.

V objatí si ma stisla

a náruživo hrýzla –

vtom tvoja radosť zmizla.

Zavinil som ten zvrat?

 

Tvoj pohár dávam stranou.

Znej, škrekot kormoránov,

škríp, žeriavové lano

pod ťarchou zeminy.

Prázdny je vankúš vľavo,

čnie z neho vyčítavo

stratený tvojou hlavou

vlásoček jediný.

 

Je sirotinec čudný:

v ňom, zavrhnuté ľuďmi,

nesú svoj údel bludný

ľúbostné hodiny.

Tam žijú čoraz ťažšie

bez hier a samopaše

plačúce deti naše:

niekoľko nežných dní.

 

Zákrpkové brezy

V. Novokšionovovi

 

My sme tie zákrpkové brezy!

Pod nechtami vám, ruské mrazy,

každá z nás ako íver väzí!

 

Večný mráz ako totalita

nás ešte lepšie pod krk chytá,

ešte viac ohýba nás k zemi.

Čo na to gaštan spoza Seiny?

 

_vyr_1441jevgenij-jevtusenko-tri-basne.jpg

 

Trápi vás, ušľachtilé palmy,

ten zhrbený náš osud diaľny?

Mrzí vás, kráčajúce s módou,

že z nás je len húf Quasimodov?

 

Z teplých klím vidíte v nás prostý

príklad občianskej statočnosti.

S hlbokým citom hovoríte

o bratstve, o solidarite.

 

Vám, milým kolegom, sa vidí,

že nie sme stromy-invalidi –

to sa len dobrovoľne o krok

posunúť pokúšame pokrok.

 

Vďaka vám! Už tu dáko sami

vydržíme pod nebesami,

čo – podpora či nepodpora –

sadisticky nás gniavia zhora.

 

Ste slobodnejší. Nám zas musia

korene lepšie vyvinúť sa.

Nie o tom v Paríži sa píše –

no v tundre sa to cení vyššie.

 

Sme, skrátka, zákrpkové brezy.

Tu klamú telom celé lesy.

Pretvárka! Hľa, druh nepokory –

tie k zemi pritisnuté hory.

 

Sme mrzáci? Nie bez nádeje!

Večný mráz možno večný nie je.

Zošalie možno odrazu –

získame právo na krásu.

 

Len či tú láskavejšiu klímu

aj zákrpkové brezy prijmú?

Či sloboda nám bude vzácna?

Či zachutí – žiť bez mrzáctva?

 

 

 

A to je to, čo trápi nás.

A za ten čas nás trápi mráz.

No ako íver každá väzí –

my sme tie zákrpkové brezy!

 

Daj mi nebo celo, zemlju celu Evgenij Jevtušenko

 

0.jpeg

 

Električka poézie

B. Sluckému

 

Na električku poézie –

na tú krankasu,

ktorá je plná ľudí, písmen, čísel,

cez predné dvere nevbehol som odrazu –

na nárazníku spočiatku som visel.

Na schodík som sa potom vlepil,

zurvalec,

aj ruku privrzli mi do tých dverí,

a to, že predsa som bol vnútri nakoniec –

ani sám sebe človek neuverí.

Starčekom vždy som vedel miesto postúpiť

a pred revízormi som neutekal.

Na cudzie nohy snažil som sa nestúpiť –

keď dupli na moju,

som nenariekal.

Ten noviny si čítal

niekde v rohu,

ten na tróne si sedel –

na batohu.

Do raja drať sa lepšie vedia zlí.

Čo po nenávisti – len keď sa viezli

a logiku tých, ktorí nevliezli,

zmenili za logiku tých, čo vliezli.

Sťa sliepky na vajciach sa dali húsť

tí, čo už v tlačenici tlače

prišli na rad:

„Tá električka nie je z gumy!

Zvoňte už!

Hej, súdruh sprievodca!

Už neotvárať!!“

No ja som s tými, ktorí stavať chcú a miesť –

nie s tými,

ktorí zatvárajú dvere.

Som s tými,

ktorí do električky chcú vliezť,

aj keď sa zdá, že už ich nepriberie.

Krutý je tento svet – tak Moskva v zime

je víchru napospas, tej potvore.

Električky sú z gumy!

Len sa potisnime!

Hej, súdruh sprievodca,

len otvorte!

 

Larina melódia

Hľa, stojím na námestí v Tulse

ako Luskáčik,

čo ušiel od baletu,

uprostred oklahomských stepí

a tej žeravosti, čo tu patrí k letu.

Zvykli si tu už na mňa –

aj na to, že je červený môj mundúr z dreva.

Chápu, krv na červenej nevidno –

no zato z mnohých rán mi dušu pozalieva.

Obväzujú

i zašívajú mi tie rany dôkladne,

i hlboko, i úzko,

no ako zaživa ju zahoja, tú najväčšiu?

Mne nehojí sa Rusko.

Na bielych krídlach Čajkovského labutí

tá rana chce sa dotknúť neba.

On asi odchoval tie labute

na teplých omrvinkách chleba.

A ja som Luskáčik z tej rozprávočky nemeckej

a hudby ruskej

a dávno neblúdil som po tajge, kde ihličie tak mäkko vŕzga.

Na rodeu mi kovboj vraví:

„Prepáč, zo školy nič neviem vlastnou vinou –

kde je to tvoje Rusko? Azda niekde medzi Nemeckom…

… a Čínou?“

Presne to uhádol!

To moje Rusko naozaj je medzi.

Ale v tom medzi

predsa ešte hádam nádej väzí!

Čo sa mi nestalo – raz ma až trhlo

na námestí v Tulse.

S tým svojím Ruskom na okamih

zoči-voči stál som.

To bili mestské hodiny –

a v tom, čo hrali,

kým odvŕzgali čas,

som spoznal tému Lary.

Pasternak nikdy nepočul tú melódiu, žiaľ,

čo rodným snehom iskrí!

Ak nie film, iste páčila by sa mu aspoň Julie Christie.

Ten zakázaný román do Ruska nám prepašoval

v melódii

Maurice Jarre!

Vypínali nám prúd, keď na ľade sa pri nej roztancoval

krasokorčuliarsky pár.

No v každej krčme každý muzikant –

či v Moskve,

a či na Urale,

tváril sa ako hlupáčik –

a všetci hrali

tému Lary.

Ruble im za to hádzali

nič netušiaci invalidi

a medaily im pri tom zvonili v tej melódii.

 

„Ak pochytí

ma zrazu plač a strach,

Lara, len ty

si sviecou v mojich tmách!

Lara, len ty –

v tých časoch samý hriech –

si zažatý

tam v tmách môj rodný sneh. evgeny_evtushenko.jpg

 

To ty, Rusko, to ty tak plačeš

za tým, kto zmizol a už ho niet!

Aj zmiznutým

a v diaľke zmrznutým

svieť, Rusko, svieť!

Lara, a ty svieť s ním!

 

Vlasť, aj keď máš

pre mňa len z dreva kríž,

ty za mnou plač

raz s miazgou vyroníš.

Oj, Lara, svieť!

Oj, svieť mi, Pasternak –

nech temný svet

ma nedesí až tak!

 

To ty, Rusko, to ty tak plačeš

za tým, kto zmizol a už ho niet!

Aj zmiznutým

a v diaľke zmrznutým

svieť, Rusko, svieť!

Lara, a ty svieť s ním!“

 

Tak preklínaný román svetom šiel –

a zrazu stal sa

hudbou, čo ukazuje presný čas tu v Tulse!

Ach, trepot ruskej zástavy – ten tichý šelest listov zakázanej knihy!

Ach, doktor Živago, čo vyliečil nás z ruskej pýchy!

Som Luskáčik –

nie drevený, som živý –

a v tom nesmrteľnom valse

dnes krúžim s Larou v náručí

tu na námestí v Tulse.

 

ˇlubomir Feldek píše o Jevtušenkovi včasopise  SLOVENSKÉ POHĽADY.pdf

 

5034484.jpg

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 4
Celkom: 135116
Mesiac: 6348
Deň: 207