Choď na obsah Choď na menu

BÁSNIK DANTEportrait_de_dante.jpg

Do našich krajín vkročil najprv Dante — nie ako básnik! Priputoval do Prahy ako autor politického spisu Monarchia, ktorý sa potom v Čechách viac ráz opisoval. Traktát v kópii z roku 1400 (tzv. znojemský rukopis) obsahuje aj úvod, prisudzovaný povestnému Colovi di Rienzo, ktorý ho pri svojej diplomatickej misii v roku 1350 mal priniesť „otcovi vlasti“, Karolovi IV., vnukovi cisára Henricha VII.

K Henrichovi, zakladateľovi panovníckej dynastie Luxemburgovcov, sa upínala najväčšia nádej Danteho — vyhnanca, túžiaceho po usporiadaní rozháraných pomerov v Taliansku a po upevnení ústrednej moci samovládcu. Svedčí o tom i krásne miesto, ktoré mu venoval v záverečnej časti Raja (XXX, v. 133—138), písanej už na sklonku života v roku 1320—1321.

Podľa Colovho úvodu „tento Dans“ bol „vynikajúcim básnikom, občanom ľudového pôvodu, Florenťanom z talianskej krajiny a z florentského kraja“. Pokračujúc v ňom, určuje i panovnícku moc Karolovho deda, pravda, už menej presne: „preslávil sa za čias blahej pamäti cisára Henricha, rímskeho cisára a českého kráľa (!), najmä ako preobratný rečník, čo vidno z knihy zloženej v ľudovom jazyku, ktorú volajú Komédiou“. Dodajme hneď, že Monarchiu zložil Dante v latinčine a že Colov výklad Danteho mena z jeho polatinčenej podoby „Dans“ (gen. sg. „Dantis“) s významom „Dávajúci“ sa všeobecne pripisuje Boccacciovmu dôvtipu (porovnaj jeho dielo Život Danteho v preklade Jozefa Felixa, Tatran 1980, str. 533 a pozn. na str. 698), kým podľa doterajších bádateľov ide pri ňom o skrátenú, „dôvernú a maznavú“ formu pôvodného mena Durante. No Dante, táto forma krstného mena najslávnejšieho talianskeho básnika, zatieni i priezvisko Alighieri, podobne ako neskôr meno najslávnejšieho talianskeho sochára, Michelangelo, urobí z priezviska Buonarroti len zriedkakedy povšimnutý tieň. Túto zvláštnosť v súvislosti s národnými velikánmi vie i povie každý Talian a máloktorý iný národ sa mu môže revanšovať podobným javom z vlastnej kultúry.

Hoci Monarchia vonkoncom nie je zanedbateľným spisom — a práve u nás sa už dávnejšie zdôraznilo, že by ho mal percipient Danteho diela čítať súčasne s jeho Rajom (pozri F. X. Šalda, Básnická osobnost Dantova, Praha 1921, str. 22) — je jasné, že Monarchia i traktát O ľudovom jazyku (De vulgari eloquentia), ktorý Šalda označí za prvú renesančnú taliansku poetiku (tamže, str. 18), a všetky jeho ďalšie náučné rozpravy by zaujímali nepomerne užší okruh čitateľov, ponajviac odborníkov pre jednotlivé oblasti, keby tieto dielka neboli spojené s menom pôvodcu Božskej komédie. Dante i dnes patrí k najčítanejším autorom svetovej literatúry predovšetkým ako básnik. Jozef Felix v článku O Dantem tónom neslávnostným (Romboid 1972, č. 1, str. 28) píše, že „len za posledných desať-dvanásť rokov vyšlo približne 120 prekladov Božskej komédie, z toho, pravda, viaceré reedície starších prekladov, no aj viaceré nové preklady“.

Ilustrujme tento mimoriadny záujem o Danteho básnika aspoň niekoľkými, zďaleka nie všetkými dátami z nášho najbližšieho sveta: v Čechách preklad Božskej komédie od O. F. Bablera (po Vrchlickom a Vrátnom už tretí kompletný preklad) dosiahol v rozpätí rokov 1952—1965 tri vydania, dovedna s takmer päťdesiattisícovým nákladom; samotný preklad Danteho Pekla od Vladimíra Mikeša vyšiel v štyridsaťtisícovom náklade (Mladá Fronta 1978) a jeho rozsiahly, komentovaný výber z celej Božskej komédie (Československý spisovatel 1984) vydali v šestnásťtisíc výtlačkoch. Spomeňme i viac ráz vydaný Lozinského preklad Božskej komédie do ruštiny, ktorý sa ráta medzi najlepšie preklady poézie v Sovietskom zväze a ktorého vydanie z roku 1982 predstavuje samo priam fantastickú cifru 500 000 výtlačkov!

Pokiaľ ide o šírenie Danteho básnického diela v minulosti, zdôrazňuje Jozef Felix, že „graf danteovských interesov v jednotlivých storočiach mal stúpajúcu či klesajúcu tendenciu, no nikdy neklesol na nulu — ako napr. vo Francúzsku v istom období na nulu klesol záujem o François Villona, takže ho poznali len niekoľkí archivári a bibliotekári“ (Romboid 1972, č. 1, str. 33). V súvislosti s recepciou celého básnikovho diela v minulom storočí a najmä v našom zdôrazňuje Jozef Felix ešte ďalší, priam „bezpríkladný fakt“, že „Dantemu — a jedine jemu — sú venované osobitné odborné revue, ktoré prinášajú štúdie z pera významných literárnych vedcov; v Taliansku vychádzajú až dve takéto periodiká, v Nemecku a vo Francúzsku po jednom, ba nedávno k nim pribudli aj Letture dantesche-Dantovskije čtenija v Sovietskom zväze (prvý zväzok vyšiel r. 1968), ktoré za redakcie prof. Igora Beľzu si vzali za cieľ uverejňovať výskumné danteovské práce zo slovanského sveta“. (Tamže, str. 28.) Zaiste, danteovské práce, ktoré len v Európe dosahujú každoročne asi 300 monografií, štúdií a článkov o autorovi Božskej komédie, čo je počet iste „enormný a nemajúci páru“ (tamže, str. 28), venujú sa všetkým častiam a aspektom Danteho diela, no pre ústrednú tendenciu súčasného výskumu je charakteristické to, že „v Dantem vidí predovšetkým básnika“ (tamže, str. 37). Tým si súčasné danteovské bádanie podáva ruku s prvými komentármi z prvej polovice štrnásteho storočia, najmä s najlepším z nich, ktorý pre svoje nesporné kvality dostal i meno „Ottimo“. Za týmto menom (v taliančine „ottimo“ značí „najlepší“) sa skrýva autor (podľa najnovšej „viac než hypotézy“ príslušného hesla v Enciclopedia Dantesca IV., str. 222, by malo ísť o florentského notára Ser Andreu di Ser Lancia, žijúceho približne v rokoch 1280—1360), ktorý sa s Dantem počas jeho exilu osobne stýkal i konzultoval s ním niektoré otázky, týkajúce sa jeho Komédie, a ktorý v ňom videl predovšetkým veľkého básnika.

 

Dante sa narodil v znamení Blížencov. Tento údaj nám zanechal v dvadsiatom druhom speve Raja (v. 112—117):

 

Ó, slávne hviezdy, drahé môjmu zraku!

Svit, ťarchavý tým veľvplyvom, čo sýtil

mi celú hrivnu — akú mám ju, takú —

to s tebou vedno rodil sa i štítil

sa tebou otec pozemského žitia,

keď prvý raz vzduch toskánsky som cítil!

 

Z týchto dvoch tercín sa vyvodzuje nielen približný dátum Danteho narodenia medzi 21. májom a 21. júnom (najčastejšie sa uvádza koniec mája) roku 1265 vo Florencii, ale sám autor podľa dobových náhľadov na vplyv hviezd odvodzuje z neho i vlastný sklon k štúdiám a k literatúre.

Jeho rodisko nepatrilo k najvýznamnejším centrám súdobej vzdelanosti, medzi ktorými žiarila v Taliansku predovšetkým Bologna a vo Francúzsku Paríž. Florencia nemala ešte univerzitu — k jej založeniu príde až o rok neskoršie po založení pražskej Karlovej, teda až v roku 1349. Ale okrem základných a iných škôl poskytujúcich možnosť vydať sa na „trojcestie“ (trivium čiže gramatika, dialektika a rétorika) a „štvorcestie“ (quadrivium čiže aritmetika, geometria, hudba a astronómia), sa vyznačovala znamenitými umelcami, vedcami a encyklopedistami súdobého poznania (napr. Brunettom Latinim, spomínaným aj v Pekle, spev XV, v. 22—124) a postupne prebrala štafetu poézie z učenej Bologne (od jej rodáka a neskôr vyhnanca, Guida Guinizelliho), aby sústredila v sebe jadro básnickej avantgardy, ktorú Danteho Božská komédia neskôr pomenuje „sladkým novým štýlom“ (Očistec XXIV, v. 57).

Dante sa narodil v dome oproti veži, ktorá stojí v starom meste dodnes a nazýva sa Torre della Castagna. Na Danteho osud mala nemenší, i keď nie najblahejší vplyv, ako samo miesto zrodu. V nej bolo totiž sídlo priorov, teda i samého Danteho od polovice júna do polovice augusta roku 1300, v tých najrozbúrenejších časoch kvitnúceho mesta — a práve tomuto priorátu pripisuje Dante hlavnú príčinu svojho vyhnanstva (podľa listu dnes síce strateného, ale citovaného jeho životopiscom Brunim).

Alighierovský dom sa musel nachádzať niekde v blízkosti stavby, v ktorej je dnes umiestnené Danteho múzeum a ktoré sa zvykovým právom označuje ako Danteho rodný dom. Isté je, že v tomto priestore medzi Torre della Castagna a neďalekým kostolíkom San Martino del Vescovo, v ňom sa oženil s Gemmou Donatiovou (pravdepodobne v roku 1287 alebo 1288) a v najbližšom okolí týchto dvoch budov sa odohrali najvýznamnejšie udalosti „prvej polovice jeho života“. Pri jej zavŕšení, čiže v roku 1300 — podľa začiatočného verša Božskej komédie („Nel mezzo del cammin di nostra vita“) — sa našiel „v temnom lese“ a stratila sa mu správna cesta.

Danteho otec Alighiero II., syn Bellinciona a vnuk Alighiera I., mal za prvú manželku Bellu (skrátený tvar mena Gabriella), pravdepodobne z rodu Abatiovcov. Predpokladá sa, že jej otcom bol florentský sudca Durante Abati a že meno svojho otca dala matka svojmu synovi, budúcemu básnikovi. Tento tvar sa nachádza v jednom dokumente, týkajúcom sa jeho syna Jacopa, z roku 1343: „Durante olim vocatus Dante“ (čiže „Durante, kedysi zvaný Dante“). Bella porodila ešte dievča, ktorého meno nepoznáme, no krátko po pôrode umrela. Dante mal vtedy asi 5 rokov. Inak o básnikovej matke nevieme nič bližšieho; Florenciou, ako už ktosi povedal, sa mihla len tak, akoby jedinou jej úlohou bolo priniesť na svet jedného z najväčších básnikov sveta. Danteho otec sa potom oženil druhý raz s Lapou di Chiarissimo Cialuffi. S ňou mal dve deti, dcéru Tanu (skrátený tvar mena Gaetana) a syna Francesca, ktorý sa v otcových stopách zaoberal obchodovaním a nevlastnému bratovi v rámci svojich možností veľmi pomáhal v jeho ťažkostiach, najmä počas vyhnanstva. Hoci v „srdci“ Raja čiže v jeho strede — ako Taliani obrazne nazývajú centrum miest aj rozličných javov, dokonca i búrok, vždy takých blízkych v prenesenom význame ich mestám — Dante ústami Cacciaguidu určil svojich vzdialenejších predkov i svoje vlastné osudy ako politického činiteľa a vyhnanca, predsa v celom svojom básnickom diele ani raz nespomenul otca, ani matku (túto iba raz, nepriamo, slovami Vergilia: „Buď požehnaná tá, čo počala ťa!“ — Peklo VIII, v. 45).

Podľa niektorých bádateľov nebolo, vraj, vo vtedajšej literatúre zvykom spomínať rodičov, podľa iných zas otcove obchody, ku ktorým Dante necítil nijakú náklonnosť, mali byť na príčine, že v Raji sa utieka o otcovské rady až k prapradedovi Cacciaguidovi a nechá spomenúť len jeho manželku ako tvorkyňu rodového priezviska. Obdarila ním jedného z dvoch svojich synov, básnikovho pradeda, Alighiera I. (pozri Raj XV, v. 137—138 a XV, v. 91—96). Súčasťou alighierovského erbu bolo pravdepodobne krídlo, resp. krídla dve (sú i na hrobe Danteho syna Pietra); potvrdzoval by to tiež častý motív krídel v Božskej komédii, najmä v Raji, ktorým básnik poukazuje navyše aj na začiatok priezviska: „ala“ značí v taliančine krídlo.

Alighieriovci (resp. Alaghierovci) patrili ku guelfom a možno manželstvo s Bellou, členkou mocnej ghibellinskej rodiny sudcu Abatiho, ochránilo Danteho otca od vyhnanstva v roku 1260 po bitke pri Montaperti, v ktorej zvíťazili florentskí ghibellini s pomocou kráľa Manfréda, syna cisára Fridricha II. (1220—1250), zakladateľa sicílskej básnickej školy. Pravda, nadvláda ghibellinov v meste netrvala dlho. Rok po Danteho narodení umiera kráľ Manfréd pri Benevente (26. februára 1266) v boji proti Karolovi z Anjou, ktorý sa zmocní sicílskeho kráľovstva a stane sa hlavou guelfov v celom Taliansku. Manfrédovi, poslednému hohenštaufskému panovníkovi, ktorému sa tiež pripisujú niektoré básne (napríklad krásna kancóna Len z čírej lásky; pozri Vy jasné sladké vlny, Smena 1978, str. 106—107), venuje Dante rozsiahlu epizódu v III. speve Očistca.

Florencia, či už ghibellinská, či guelfská, sa pokladala za dcéru antického Ríma a je prirodzené, že synom Ríma sa bude cítiť neskôr i Dante. Ešte i jeho učiteľ v detstve sa volal Romano! Je to jeden z mála údajov, i to nie najistejších, ktoré máme o jeho štúdiách vo Florencii. Iný moment z detstva, oveľa dôležitejší pre jeho život, doslova pre jeho „nový život“, nám zvestuje sám básnik: v roku 1274, keď mal deväť rokov, stretol svoju nesmrteľnú lásku, Beatricu. Podľa Boccaccia sa tak stalo 1. mája. „Slávna pani jeho mysle“, ako si ju básnik nazval, bola dcérou Folca Portinariho, váženého a zámožného florentského guelfa. Už prvé stretnutie zapôsobilo na deväťročného chlapca tak, že — ako o tom neskôr napíše vo svojom Novom živote (Vita Nuova) — „duch života, ktorý prebýva v najtajnejšej komore srdca, tak mocne sa rozochvel, že sa mi prejavoval strašne i v najjemnejších žilkách“ (Nový život, SVKL 1958. Str. 24.). A rozochvený povedal, že sa mu v panej zjavil boh, silnejší od neho, ktorý mu odteraz bude panovať. Strašný otras vo svojom živote by bol mohol prirovnať k otrasu po výbuchu, keby Florencia bola vtedy poznala pušný prach! Ten až o rok po tomto stretnutí spoznali Arabi u Číňanov a začali ho i vyrábať. No prirovnanie by aj tak riadne krívalo, lebo Beatrice nevnášala do Danteho života rozvrat, ale stále vyšší poriadok. A zakiaľ sa v bližšom i ďalšom okolí Florencie viedli hrôzostrašné boje najrozličnejšími zbraňami, ba v roku 1280, pri tzv. sicílskych nešporoch, hnev palermského ľudu premohol i najvyzbrojenejších Francúzov v službách Karola Anjouovského, Danteho duch sa stále hlbšie vnáral do blaženstva, ktoré pociťoval pri myšlienkach na svoju lásku. Ba keď v roku 1283 — čiže opäť po deviatich rokoch — stretol Beatricu druhý raz a ona mu uštedrila pozdrav, zdalo sa mu, akoby bol uzrel „všetky hranice blaženosti“ (Nový život III, str. 27). Nezabúdajme, že meno Beatrice by v preklade znamenalo „Blažena“ (takto ju u nás uvádzal už Hviezdoslav). V rozpätí týchto osemnástich rokov sa neodohralo v Danteho mladosti nič osobitne dôležitého, ak, pravda, nebudeme za to pokladať dohodu medzi Alighierom II. a Manettom dei Donati z roku 1277 o budúcom sobáši Danteho s Gemmou Donatiovou (ktorý sa uskutočnil, ako sme už poznamenali, asi r. 1287 alebo 1288). Možno v tom istom roku, keď stretol Beatricu druhý raz, mu zomrel i otec; aspoň v tomto roku niet už o ňom nijakého úradného záznamu. No toto obdobie s rozhodujúcou udalosťou jeho života a s nasledujúcim snom po nej utvrdilo v Dantem predovšetkým básnika. Zložil sonet, ktorému udelil česť, že ho neskôr postavil na začiatok Nového života ako svoju prvú báseň, a rozposlal ho všetkým najvýznamnejším básnikom tej doby, aby mu ho „komentovali“:

 

Šľachetné srdce, každá duša drahá,

čo tieto verše vezme v svoje dlane,

aby svoj názor zjavila mi na ne,

kiež v Pánu lásky dôjde svojho blaha.

Ku koncu tretej časti spela dráha

času, v ňom nebo hviezdnaté už planie,

keď zjavil sa boh lásky nečakane,

naň duša čo len spomenúť sa zdráha.

Veselý zdal sa, moje srdce žhavé

mal na dlani a na lone mu spala

spanilá pani zahalená v háve.

Zobudil ju a ona ostýchave

horiace moje srdce pojedala.

A odlietajúc, plakal usedave.

 

Zachovali sa tri odpovede — tiež v sonetoch. Prvý patrí jeho „menovcovi“, Dantemu da Maiano, typickému predstaviteľovi druhej vlny talianskej poézie (nasledujúcej po sicílskej škole), tzv. toskánskej poézie; druhá odpoveď sa dlho pripisovala Cinovi z Pistoie, neskoršie veľkému priateľovi Danteho (dnes sa však o jeho autorstve pochybuje a znelka sa prisudzuje Terinovi da Castelfiorentino) i význačnému básnikovi sladkého nového štýlu, ktorý sa radí ako tretia škola začínajúcej talianskej poézie. No najvýznamnejšia odpoveď prišla od Guida Cavalcantiho, pokladaného vtedy za najväčšieho básnika Florencie — a nielen jej. Spolu s Cavalcantim, ktorého nazýva v Novom živote „prvým priateľom“, sa stane Dante najdôležitejším reprezentantom nového literárneho prúdu, ku ktorému sa pridajú vo Florencii ďalší „stilnovisti“: Lapo Gianni, Dino Frescobaldi a Gianni Alfani.

Pokiaľ ide o výklady Danteho sonetu, básnika priveľmi neuspokojili a výslovne povedal, že jeho pravý význam vtedy nepochopil nik, hoci vraj dnes sa vidí jasný i pre tých najprostejších. Pravda je však taká, že ani tí najbystrejší bádatelia sa podnes nedostali nad úroveň Cavalcantiho a vykladajú ho stále rozdielne. Niektorí v ňom videli odraz Beatricinho vydaja za Simona Bardiho, iní — a ich mienka prevláda — zas tušenie blízkej smrti milovanej Beatrice, ktorá zomrie v júni 1290 ako dvadsaťštyriročná. Skladbu Nový život i jej poslednú znelku („Až za tú sféru“), naznačujúcu zámer zložiť Božskú komédiu, Dante napísal najpravdepodobnejšie roku 1292, teda opäť o deväť rokov, pravda, už po druhom stretnutí s Beatricou. Záľuba v tomto čísle súvisí u Danteho i s tým, že jeho talianske pomenovanie „nove“ súzvučí s adjektívom „nový“, resp. „nová“, a teda žiari už v samom názve Nového života (Vita nova). No v tejto tretej deviatke sa básnikove cesty spestrujú, znalosť básnického umenia sa ustavične prehlbuje a pristupuje k nej aj občianska angažovanosť na osudoch Florencie.

V roku 1287 vycestoval do Bologne, kde pravdepodobne študoval nejaký čas na slávnej univerzite, i keď sa nevie, aký odbor, či filozofiu, právo alebo medicínu, o ktorej sa uvažuje v súvislosti s faktom, že Dante sa v roku 1295 zapíše do cechu lekárov a lekárnikov. O jeho tamojšom pobyte svedčí sonet, zapísaný bolonským notárom Enricom (resp. Enrichettom) della Quercia o povestnej bolonskej veži Garisende, ktorá sa objaví potom i v Božskej komédii. Táto znelka je pozoruhodná najmä tónom, značne vzdialeným od Nového života, pripomínajúcim skôr básnikov hravého-realistického štýlu, zväčša súčasníkov a súčasne i parodistov stilnovizmu, a najmä ich najhlavnejšieho predstaviteľa Cecca Angiolieriho zo Sieny (žil približne v rokoch 1260—1312), s ktorým si Dante vymenil tri sonety v podobnej potýčke ako s Foresem Donatim (z „tenzony“ s Angiolierim sa zachovali však len Ceccove odpovede a jeden sonet na Danteho obranu od Guelfa Tavianiho).

Sonet predstavuje obrázok, ako si Dante obzerá vežu Garisendu a pritom nezbadá krásnu ženu, ktorá pri ňom prechádza. Zastrája sa svojim očiam, že ich pre túto nepozornosť zničí, pravda, ak tento svoj sľub zatiaľ nezmení. Podobný „ťah“ možno sledovať v povestnom Ceccovom sonete „Byť plameňom“, a to tiež v záverečnom tercete: „No Ceccom byť — jak som, i bol som stále — / len pekné, mladé ženy by som zvádzal / a iným nechal škaredé a staré.“ (Pozri „Vy jasné sladké vlny“, Smena 1978. Str. 172.) Dante už hneď na začiatku zveličuje, že plače do oslepnutia pre nedbajstvo svojich očí:

 

Neodčinia už nikdy svoju vinu

úbohé oči, hoc ich slzy režú

do oslepnutia! Ale nech len hynú!

Veď obzerali Garisendu vežu,

a nevšimli si pritom krásu inú,

nad všetky veže pôvabnú a sviežu:

za tento čin, nie menší od zločinu,

pred mojím hnevom nech sa navždy strežú!

Za to, že krásu, čo i bez videnia

vytušiť mali, z malicherných príčin

nezbadali, že mriem jak po pohrome;

za to, že každý duch dnes vo mne stená

— ak len svoj sľub sám nezmením — ich zničím

tie nevidomé oči nevedomé!

 

Vežu Garisendu vystavali roku 1109 Oddo a Filippo Garisendiovci, no čoskoro po posune pôdy sa veža naklonila. Dante túto jej vlastnosť básnicky využíva v Božskej komédii na prirovnanie k obrovi Anteovi, ktorý ho spolu s Vergiliom zloží na dno pekla:

 

Zdá sa tým, čo na Garisendu hľadia

— keď tiahne mrak — jak hrot by nabok visel,

ba že už-už i veža na nich padá:

tak pred Anteom sa mi chveje myseľ,

že padá tiež, a taký des ma zviera,

že by som radšej inou cestou išiel.

 

Peklo XXXI, v. 136—141

 

Ešte v Danteho časoch bola veža nepomerne vyššia než dnes (dnešnú výšku 47 m udáva J. Felix v poznámkach k Peklu, SVKL 1964, str. 431); znížili ju až v roku 1355 na rozkaz tyrana Giovanni Viscontiho, takže teraz je nepomerne vyššia veža, zvaná „degli Asinelli“, v jej tesnej blízkosti (vyše 100 m).

V Bologni prehĺbil si Dante i klasické vzdelanie, predovšetkým dôkladnejšie vnikol do Vergiliovho diela, ktoré ho bude sprevádzať stále, najmä v Božskej komédii. Na jednej strane sklonom k „realistickému“ štýlu, prejaveným v „najučenejšom“ meste Talianska, na druhej príklonom k Vergiliovi bude sa stále viacej odlišovať od Guida Cavalcantiho, ktorý zrejme nezdieľal ani vergiliovský kult svojho priateľa, ako nasvedčujú Danteho slová na otázku Guidovho otca v X. speve Pekla, prečo záhrobím nejde s ním i jeho syn:

 

Díval sa, díval dookola všade,

no keď už zrak mu hasol bez nádeje,

že so mnou je aj iný pohromade,

plačúcky riekol: „Ak tvoj duch sem speje,

preň ani v slepej väzbe nečnie hrádza,

kde je môj syn a prečo s tebou nie je?“

A ja: „Nie sám môj duch v svet tento schádza;

no Guido váš bol volil cesty vlastné,

nie k tej, k nej tamten ma snáď doprevádza.

Peklo X, v. 55—63 (str. 83 — Podč. V. T.)

 

Dante kráčal k Beatrici, ku ktorej ho cez peklo aj očistec sprevádzal „tamten“ čiže Vergilius. Podľa viacerých moderných komentátorov aj Cavalcantiho odlišný vzťah k Vergiliovi (pozri poznámky J. Felixa, Peklo, SVKL 1964, str. 339—341) bol jednou z príčin neskoršieho rozchodu týchto dvoch priateľov; o intenzite ich zväzku dáva dôkaz i toto dojímavé stretnutie Danteho s Guidovým rodičom. No v Bologni okrem Vergilia a ďalších antických básnikov musel v mysli mladého stilnovistu stále viacej miesta zaujímať iný, „prvý Guido“, bolonský rodák Guido Guinizelli (žil približne v rokoch 1240—1276), ktorého slávna kancóna „Al cor gentil rempaira sempre Amore“ pôsobila ako manifest novej školy, značiacej rozchod s predošlou vlnou talianskej poézie, s tzv. toskánskymi básnikmi na čele s Guittonom z Arezza. Priniesla nielen nové svieže obrazy, ale predovšetkým novú koncepciu lásky, podľa ktorej šľachetné srdce je od počiatku neoddeliteľne spojené s láskou:

 

V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva

jak v lese vták, čo v lístí ukrytý je.

A odkedy je láska v svete živá,

odvtedy srdce šľachetné tiež žije.

Veď len čo vzniklo slnko,

súčasne svetlo vzniklo s jeho lúčmi,

ale nie skôr než slnko!

A láska s cnosťou dráhu má tú samú

a svit tak nerozlučný,

ako je teplo späté s jasom plamu.

 

Táto kancóna okrem prvkov „učenosti“ nesie i ďalšie materské znamienko svojho rodiska, a to pečať mestskej republiky, ktorá v Bologni bude čoskoro predstavovať jej najdokonalejší typ na celom polostrove — a vlastne v celej vtedajšej Európe. V tomto meste sa už necení šľachtický rod natoľko ako v provensalskej poézii, kde trubadúr bol odkázaný zväčša na štedrosť hradného pána; naopak, bolonská báseň priamo polemicky tvrdí, že ušľachtilosť človeka závisí nie od erbu, nie od šľachtického rodostromu, ale od dobroty srdca:

 

Povie muž spupný: „Šľachtický mám pôvod!“

Len blatom je — a cnosť jak slnko žiari.

Netreba veriť teda,

že šľachetnosť je mimo srdca čosi,

čo mocní rodom dedia.

Ak nemá cnosti, srdce podobné je

vode, čo lúč len nosí —

kým nebo ďalej s hviezdami sa skveje.

Vy jasné sladké vlny (Smena 1978. Str. 122—123. Podč. V. T.)

 

V Bologni, či presnejšie, pod vplyvom bolonského Guida Guinizelliho sa vtlačila základná pečať Danteho budúcemu dielku, Novému životu, zárodku Božskej komédie. Pravdu má F. X. Šalda, keď hovorí: „Pro básnickou tvorbu Dantovu význam ‚Vity Nuovy‘ jest ovšem veliký.

‚Vita Nuova‘ jest typický výraz Dantova sebeuvědomění láskou, první pokus objektivisovati své já a včleniti je ve svět harmonie, řádu, společnosti. Jaká krásná důvěra v život, jaká naděje v jednotu osudu a karakteru zpívá z X. sonetu knihy, l’amor e il gentil cor son una cosa — láska a ušlechtilé srdce jsou totéž!“ (Básnická osobnost Dantova, str. 10.) Videli sme, že túto základnú vlastnosť si Dante osvojil od Guinizelliho a básnik to vo svojom Novom živote ani nezapiera:

 

Šľachetné srdce s Láskou v jedno splýva,

ako i múdry súdi v svojom diele.

Nový život, kap. XX (str. 79)

 

„Múdrym“ je, prirodzene, Guido Guinizelli, rodák z „múdrej“ Bologne; najmä jeho zásluhou najvýznamnejšia časť talianskej poézie ponesie epiteton „dotta“ (učená), i keď práve ono sa stane vzápätí tŕňom v oku predstaviteľa predchádzajúcej generácie, Bonagiuntu z Lukky.

Okrem bezprostredného vplyvu na prvé Danteho dielko Guinizelli bude ustavične, tu viac, tu menej prítomný v celej jeho tvorbe a v XXVI. speve Očistca mu autor Božskej komédie postaví pomník, jeden z najkrajších, aký kedy básnik zhotovil pre básnika. Aby sme si dôkladnejšie uvedomili prelomový význam Guinizelliho kancóny a jej vplyv na ďalšiu taliansku poéziu, musíme si vyznačiť aspoň v stručných obrysoch situáciu, v ktorej, ako sme povedali, takmer absolútne vládlo dielo Guittona z Arezza (cca 1235—1294). Jeho vplyvu neunikol ani mladý Dante, ktorého prvý sonet v Novom živote nesie tiež ešte znaky guittonovskej poetiky. Sám Guinizelli ctil Guittona ako svojho otca a žiadal ho pokorne o opravu jednej svojej básne:

Drahý môj otče, k vašej jasnej chvále

nemusí nikto sadať v diaľku na loď:

 

veď duch váš nemá chyby ani malé,

bo um váš hneď im zničí každý zárod.

Pred každým zlom ste uzamknutý stále,

hoc zla je viac než v Ríme chýž i palôt;

u Radostných ste šťastný dokonale:

ich rád je vskutku preradostný národ.

Prijmite spev môj, čo si vrúcne želá,

nech vaša múdrosť mi ho ponapraví;

lebo len vo vás vidí učiteľa;

mne samému môj spev sa slabým javí,

nuž prezrite mi každú čiastku diela,

nech pod pilníkom vaším chýb sa zbaví!

 

Pre lepšie pochopenie tohto sonetu treba pripojiť pár dát zo života „bezchybného“ Guittona, ktorému vzdal hold ešte i Petrarca; iba jediný Dante mu v neskoršom veku odoprel akékoľvek uznanie a nenašiel v ňom nič „múdreho“ a kladného. Dokonca sám Guinizelli v Danteho Očistci bude musieť za tento sonet urobiť nepriamu sebakritiku: „Zo starších mnohí Guittonove rýmy / cenili si tak iba podľa chýru, / než zvíťazila pravda s viacerými.“ (XXVI, v. 124—126.) A niečo predtým Dante vyzná, že ak si niekto zaslúži toto označenie a vyznačenie, tak je to práve sám Guinizelli, za jeho syna sa pokladá nielen on, ale i ďalší básnici: „chvie sa môj duch, keď v ohni otca zistí / môjho i lepších odo mňa, čo v látku / lásky — v tie piesne na ľúbostnú tému — / vkladali hudbu lahodnú a sladkú“ (XXVI, v. 96—99 a i. — pozri str. 221—222 a pozn. na str. 347—349).

Guittone, guelf, po víťazstve ghibellinov pri Montaperti r. 1260 odišiel z Arezza do vyhnanstva. Vyhnanstvo v ňom vyvolalo duševnú krízu a roku 1265 vstúpil do rehole „radostných bratov“ (o nich je reč v 7. a 8. verši citovaného sonetu); skoncoval s ľúbostnou poéziou a ďalej sa venoval len politickým, filozofickým a duchovným témam. Bol uznávaným kráľom básnikov, ovládal všetky postupy provensalskej poézie; v jej rámci ho možno označiť za predstaviteľa tzv. „trobar clus“, uzavretého, hermetického, formálne i koncepčne náročného básnenia.

No Guinizelliho kancóna narazila i na odpor druhého krídla v toskánskej poézii, u predstaviteľov „trobar leu“ (ľahkého básnenia); hádam najvýznamnejší z nich, Bonagiunta z Lukky, nemeškal s kritikou, navyše, riadne ironickou:

 

Vy, čo ste zmenu urobili v štýle

ľúbostných veršov, že váš spev sa líši

a vzďaľuje na nespočetné míle

od doterajších pevcov v celej ríši:

ste ako svetlo, čo na dve-tri chvíle

vrhne prúd jasu dosiaľ temnej skrýši;

ale nie sem, kde žiari v plnej sile

najvyššia sféra, ju nik neprevýši.

Vy — zdá sa — výš ste v ume jasnozrivom,

no, žiaľ, až tak, že treba vykladača,

čo vašu temnú reč by chápal presne.

A veru všetkým zdá sa divným divom

— hoci aj múdrosť z Bologne k nám kráča —

chcieť nasilu len z písem skladať piesne.

Hodno si všimnúť, ako sa pri spore o koncepciu mieša do Bonagiuntovho pera aj krajová závisť Toskánca z Lukky oproti zaapeninskej Bologni, ktorej síce priznáva vysokú učenosť, ale tá je podľa neho práve prekážkou pri skladaní dobrej a zrozumiteľnej poézie. Lenže ani rozvážna a presvedčivá odpoveď „štýlomenca“ Guinizelliho nedala na seba pridlho čakať:

 

Ech, múdry muž sa sotva cvalom ženie,

kráča len krokom, jak sa ľuďom svedčí;

s tým, čo sa zdá mu, mlčí uvážene,

kým o pravde sa celkom nepresvedčí.

Veď to len blázon vlastní presvedčenie,

že krikom pravdu získa si a zväčší.

Nie, netreba sa správať namyslene,

lež vidieť vždy stav prírody i vecí.

Na rôzny spôsob vtáctvo vzduchom lieta

a s každým druhom vtáčeniec sa menia

aj odvaha, aj povaha ich letu.

Boh určil rôzne stupne javom sveta

i v nadaní i v sile vyjadrenia!

Nik nemá iba zdania vravieť svetu.

 

Presnosť básnickej reči, diktovanej láskou, zdôrazní tiež Dante ako základný znak svojej poetiky, a to práve pred „scvrknutou“ tvárou Bonagiuntu v Očistci, ktorý na základe jeho definície nazve poéziu Danteho a jeho druhov „sladkým novým štýlom“. Dante sa predstavuje:

 

„Som ten, kto skladá piesne

tak, ako Láska vnútro nadchýna mi

a to, čo vraví, zaznačujem presne.“

„Už vidím,“ riekol, „uzol medzi nami:

mňa, Notára i Guittona čo delí,

a sladký nový štýl, mne z teba známy.“

 

Očistec XXIV, v. 52—57 (str. 200)

 

„Notárom“ Bonagiunta označuje Jacopa da Lentino, vynálezcu sonetovej formy a hlavného predstaviteľa sicílskej básnickej školy, kým Guittona a seba uvádza ako reprezentantov nasledujúcej školy tzv. toskánskych básnikov. Jacopovi da Lentino vzdá veľký hold Dante aj v samom závere Raja, keď bude parafrázovať Notárov povestný sonet „I viso e son diviso da lo viso“ („Hľadím a vzhľad jej vzhliadam v nedohľadne“ — pozri „Ó svieža ruža voňavá“, poézia sicílskej školy, Tatran 1972, str. 70); umiestni ho po boku trubadúrov, Guinizelliho a ďalších básnických velikánov, prítomných tiež len svojimi postupmi a parafrázovanými úryvkami ich diel (Raj XXX, v. 28—30 a ďalšie). Bonagiunta z Lukky, ktorý ku koncu svojho dlhého života napísal i sonet bezmála „stilnovistický“ (a preto asi dostal milosť a česť, aby definoval v Očistci sladký nový štýl — pozri Vy jasné sladké vlny, Smena 1978, str. 119), a najmä Guittone z Arezza sa stanú terčom Danteho útoku v jeho neskoršom spise De vulgari eloquentia, v ktorom ich básnický jazyk obviní z obmedzenej príslušnosti k nárečiu mesta, vraj sa ním až nemierne „opíjajú“. Hodno tu pripomenúť prenikavý postreh Jozefa Felixa, ktorý v tomto Danteho obvinení vidí pravý a jediný dôvod, prečo ho básnik Božskej komédie zaradí do kruhu nestriedmych (labužníkov a pijanov) v Očistci, hoci v súdobých správach o nemiernosti v pití skutočných nápojov u Bonagiunta nenachádzame stopy (pozri Očistec XXIV, v. 19—63 a pozn. na str. 341—343). Pravda, Danteho ani v Bologni, ani vo Florencii, kam sa po krátkom pobyte vrátil, nezaujímala iba poézia. V roku 1289 ho vidíme vo florentskom vojsku, ktoré spolu so Sienčanmi, Bolončanmi a ďalšími guelfskými mestami vytiahlo proti Arezzu, posilnenému najznamenitejšími oddielmi toskánskych ghibellinov. Ak niektorí bádatelia kladú už do Bologne v roku 1287 zoznámenie Danteho so stilnovistom Cinom z Pistoie, bojisku pri Campaldine sa zas pripisuje stretnutie Danteho s hlavným predstaviteľom komicko-hravých básnikov, niekedy nazývaných aj „realistickými“, s Ceccom Angiolierim.

K samej bitke došlo 11. júna 1289 na mieste zvanom Campaldino neďaleko hradu Poppi. Pravda, vojsko Florenťanov a spojencov sa zdržiavalo pospolu už dlhší čas a medzi húfmi Sienčanov bol i tento „taliansky Villon“ ante litteram. Narodil sa asi roku 1260 a v roku 1313 už nie sú o ňom správy; z tohto roku je iba zaujímavý doklad, že deti sa zriekli dedičstva zaťaženého dlžobami. Florenciou v tom čase prechádzal i neapolský kráľ Karol II. na svoju korunováciu v Ríme, ktorý na žiadosť guelfov, aby im dal „kapitána pod ich vlajky“, nechal im svojho baróna Aimerica de Narbonne, „človeka ušľachtilého, mladého a preveľkej telesnej krásy, ale neveľmi skúseného vo vojenských veciach“ (Dino Compagni, Cronica). Práve tento krásavec sa stane terčom Ceccovho sonetu, ktorý po čase adresoval Dantemu „oslavovateľ“ Becchiny, o ktorej sa právom povedalo, že sa môže pokladať priamo za „Anti-Beatrice“:

 

Ten, kto len verše o Becchine zliepa,

chce, Dante, dnes si nabrať „vlajkonoša“:

florén sa zdá, no nemá cenu groša,

cukrom sa zdá, no páchne soľou z depa.

Chlebom sa zdá, no razí plesňou sklepa,

vežou sa zdá, no „múr“ má prútie z koša;

orlom sa zdá, no dráp má od strakoša;

kohút sa zdá, no je to sliepka slepá.

Choď do Kvetnice, choď, môj sonet nový,

zjav paniam, slečnám, že aj kto ho zhliadne,

úbohosť jeho dosť nám nevysloví.

A ja sám o ňom poviem bezodkladne

neapolskému kráľu Karolovi,

nech týmto štýlom pošteklím ho riadne!

 

Napriek takémuto veliteľovi, na počesť ktorého vyrazili Florenťania do boja s pokrikom „Narbonna cavaliere“, guelfovia zvíťazili, najmä zásluhou dvoch mužov a súčasne budúcich vodcov dvoch znepriatelených strán vo Florencii. I v nej sa čoskoro guelfovia rozštiepia na Bielych a Čiernych. Prvým bol Vieri dei Cerchi, pod ním bojoval Dante, druhý Corso Donati, jeho vzdialený príbuzný (treťostupňový bratanec Gemmy, Danteho ženy) a jeden z jeho budúcich najúhlavnejších nepriateľov. Dante bol v bitke vyhodený zo sedla, stratil koňa a podľa legiend vraj z poľa zutekal; dodnes ukazujú turistom jaskyňu, kde sa mal skrývať. Je to málo pravdepodobné, ale strach priznal i sám v jednom z listov, dnes už stratených, ktoré ešte videl jeho životopisec L. Bruni. Arezzania mali veľké straty, padol výkvet ghibellinského rytierstva, medzi nimi napríklad Bonconte z Montefeltra, ktorého telo sa však nenašlo na bojišti. Túto epizódu — spolu s opisom prírody vôkol bojiska a po boji — rozvádza Dante v piatom speve Očistca (v. 85—129). Z výpravy, ktorá ešte pokračovala dobývaním niekoľkých ďalších hradov, vyťažil Dante obraz i pre svoju prvú kantiku: v kruhu korupčníkov zrazu prepadne básnika obava, či diabli dodržia rozkaz ich vodcu, aby Vergiliovmu chránencovi neublížili:

 

Rýchlo som prešiel po skalnatej pláni,

no, len sa ku mne popohli tí besi,

zľakol som sa, či dodržia sľub daný.

Tak z Caprony som videl prápor peší

sa vzdať, no potom zdesiť sa až beda,

že toľký dav ich zrazu obkolesí!

Peklo XXI, v. 91—96

 

Capronu, pôvodne guelfský a potom ghibellinský hrad, týčiaci sa na pravom brehu Arna, víťazné vojská z Campaldina vybojovali späť pisanskému guelfovi a spojencovi Ninovi Viscontimu 6. augusta 1289. Podľa niektorých bádateľov až tu sa Dante zoznámil s dobrým sudcom Ninom, ktorému neskôr venuje rozsiahlu epizódu v údolí kniežat, v Predočistci (pozri Očistec VIII, v. 52—81, str. 68—71 a pozn. na str. 304—306). Bojové útrapy Danteho síce veľmi oslabili, no tvrdšie údery ho stihli vo Florencii, kde zomrel Beatricin otec 31. decembra 1289 a Dante už v jeho odchode šípil predčasnú smrť samej Beatrice, ktorá zomiera 19. júna 1290. Je pravdepodobné, že medzi týmto dátumom a rokom 1292 skladal Nový život, svoje prvé dielko, z ktorého záverečný sonet „Až za tú sféru, najširšie čo krúži“ sa stane terčom jeho spolubojovníka z Campaldina.

Danteho básne, prv než ich zhrnul do zamýšľanej knihy, kolovali aj osobitne medzi vtedajšími milovníkmi poézie. V spomínanom sonete Dante kreslí, ako jeho duch putuje za Beatricou až do samého Empyrea (čiže za „najširšiu sféru“, ktorou je Prvý hýbateľ), kde sa s ňou v Božskej komédii neskôr aj rozlúči (pozri v XXXI. speve, v. 64—93), a v záverečnej časti znelky sa obracia na inteligentné panie, aby im povedal, že duch mu vraví o Beatrici veci, ktoré síce nechápe, ale že chápe ich súvis s jeho oslávenou, a preto túži stále po tom, aby mu ju duch opisoval:

 

Takú ju zrie, že keď ju potom líči,

nechápem to; reč jeho je tak jemná,

že srdce o ňu prosiť neprestane.

Veď o spanilej správy nesie pre mňa,

bo sa tak často vracia k Beatrici,

že to už chápem, drahé moje panie.

 

Komicko-hravý básnik povrchne — i keď z hľadiska svojej poetiky správne — sa zadrapí do týchto záverečných terciet a s predstieranou, až „stilnovistickou“ úctou predostrie ich autorovi ironickú kritiku:

 

Dante, tvoj Cecco, čo je sluhom pravým

i priateľom, ťa ctí jak svojho pána;

i prosí ťa pre boha milovania,

čo dávno ti je vládcom preláskavým:

kiež prepáčiš, ak nepríjemnosť vravím;

šľachetné srdce pravdu neodháňa —

a tá sa týka tvojho veršovania:

protirečenie totiž v ňom ti zjavím.

V trojverší prvom tvoja znelka líči,

že nechápeš to jemné rozprávanie,

čo vraví duch o tvojej Beatrici.

A potom vravíš pre spanilé panie,

že chápeš ho; tu, zdá sa, priam až kričí

protirečením tvoje veršovanie.

 

Tento výpad, i keď neoprávnený, jednako zaúčinkoval tak — aspoň podľa niektorých významných bádateľov, predovšetkým M. Barbiho — že Dante potom v prozaickom výklade podrobnejšie vysvetľoval význam záverečných terciet, ktoré podľa jeho delenia tvorili štvrtú a piatu časť sonetu, a odvolával sa pritom i na Aristotela (Filozofa): „Vo štvrtej hovorím, že (duch) ju vidí takú, totiž v takej bytostnej akosti, že to pochopiť nemôžem, čo znamená, že moja myšlienka, aby zmerala bytostnú akosť tej panej, vystupuje až na taký stupeň, že to môj intelekt pochopiť nemôže; lebo vec sa tak má, že náš intelekt je v takom pomere k požehnaným dušiam, v akom pomere je naše slabé oko k slnku: a hovorí to Filozof v druhej knihe Metafyziky. V piatej hovorím, že hoci nemôžem pochopiť, kam ma ťahá moja myšlienka, totiž k jej zázračnej bytostnej akosti, chápem aspoň jedno, totiž že moja pani tvorí celý obsah mojej myšlienky, lebo vo svojej myšlienke často počúvam jej meno; a na konci tejto piatej častí hovorím: drahé moje panie, aby bolo zrejmé, že sa obraciam na panie.“ (Nový život. Prel. J. Felix. SVKL 1958. Str. 152.) A za túto predposlednú kapitolu dielka pridá niekoľko riadkov, v ktorých právom možno vidieť zámer utvoriť raz dielo, akým sa stala Božská komédia: „Po tomto sonete zjavilo sa mi zázračné videnie a v ňom uzrel som veci, ktoré ma priviedli k rozhodnutiu nepísať viac o tej požehnanej, pokým len nebudem hodnejší, aby som si ju vzal za námet. A aby som k tomu dospel, vynaložil som všetko, čo bolo v mojich silách, ako to ona vpravde vie. A tak teda, ak sa bude páčiť tomu, pre ktorého žijú všetky veci, že môj život ešte niekoľko rokov potrvá, dúfam, že o nej poviem, čo ešte nikdy o nijakej povedané nebolo.“ (Tamže, str. 154.)

Zdá sa, že po tomto medzníku ozaj dlhšie o nej nepísal, ba ani veľmi nemyslel na ňu, lebo namiesto Beatrice sa začal zaujímať o iné ženské mená (Lisetta, Fioretta, Pargoletta, potom Pietra — pozri Vy jasné sladké vlny. Smena 1978. Str. 148—154.), čo mu Beatrice hneď pri prvom stretnutí v Očistci nezabudne pripomenúť (XXXI. spev, v. 58—60). A nielen to. I spôsob jeho tvorby sa začne povážlivo odkláňať od „sladkého nového štýlu“. Ak na jednej strane sa rozíde s hlavným predstaviteľom komicko-realistických básnikov, s Ceccom Angiolierim, ktorému sa pripisuje i sonet, začínajúci sa „Príbuzní praví, nech kto čo chce vraví, / sú florény...“ — na druhej strane so skutočným príbuzným, treťostupňovým bratancom svojej ženy Gemmy, s Foresem Donatim, pustí sa Dante do takého súboja vo veršoch, čo miestami prekračuje aj Ceccovu drsnosť a slovnú nevyberavosť. Dante obviní svojho príbuzného, ktorý smrdel grošom, nieže florénom, priamo z krádeží: „Tvoj gágor toho toľko prelial, že si / sám nezarobil na to žiadnym činom.“ (Pozri v knihe Maria Tobina „Plavovlasý bol a krásny“, ktorú preložil Stanislav Vallo. — Tatran 1980, str. 28 a i.)

Dante Foreseho neskôr síce umiestni v Očistci medzi nestriedmych, ale ľutuje, že sa medzi nimi odohrala taká nepekná polemika (Očistec XXIII, v. 115—117, str. 196 — i predošlé a ďalšie verše tiež v nasledujúcom speve). Jednako, týchto šesť sonetov odhaľuje veľa skutočností zo života Danteho medzi jeho dvadsiatym piatym a tridsiatym až tridsiatym prvým rokom (Forese totiž zomrel už 28. júla 1296). Ani básnik neoplýval peniazmi. Veno jeho ženy činilo 200 florénov, čo na jednej strane nebolo veľa, na druhej však bolo primerané jeho podielu, ktorý mohol zdediť po otcovi. Majetok Alighieriovcov nepredstavoval veľké bohatstvo, okrem rodičovského domu to boli dve malé usadlosti a dve políčka v okolí Florencie. Básnik i s nevlastným bratom Franceskom budú musieť siahať k pôžičkám a zaručovať sa za nich budú ďalší príbuzní. Pri pôžičke 480 florénov v roku 1297 medzi podpismi ručiteľov je i meno Danteho tesťa Manetta Donatiho, a pravdepodobného deda z matkinej strany, sudcu Duranteho Abatiho. Biedu, i keď iste vo zveličenej miere, predhadzoval Dantemu už Forese v spomenutej „tencóne“, no výnos z uvedených nehnuteľností určite mohol len ťažko dostačovať na výlohy s reprezentáciou, aká sa od básnika vyžadovala. V marci roku 1294 bol v sprievode pod vedením Brunetta Latiniho, ktorý vítal neapolského následníka trónu Carla Martella (pozri VIII. a IX. spev Raja). Tento umeniamilovný princ pobudol vo Florencii asi dvadsať dní a Danteho si veľmi obľúbil, žiaľ, nádejný mecén v nasledujúcom roku zomrel. Ešte v roku 1294 zomrel i sám Brunetto Latini, popredný florentský politik a sprostredkovateľ francúzskej kultúry, ktorú dobre poznal za svojho šesťročného pobytu v Paríži (1260—1266). Danteho záujem o politiku hatili v tomto období povestné Ordinamenti di giustizia Giana della Bella, podľa ktorých žiaden šľachtic nesmel zaujímať nijakú funkciu v mestskej správe. K zmierneniu týchto „spravodlivých nariadení“ prišlo až po vyhnaní Giana, tribúna ľudu, z Florencie (pozri XVI. spev Raja, v. 127—132) v roku 1295, keď prístup k úradom sa umožnil i príslušníkom šľachty, pravda, s podmienkou, že vstúpia aspoň formálne do niektorého z cechov. Pre intelektuála Danteho typu najprijateľnejším bol cech lekárov a lekárnikov (možno aj s ohľadom na bolonské štúdium v roku 1287), do ktorého sa i zapísal a postupne zaujímal viaceré funkcie v správe mesta. Takúto možnosť buď odmietol, buď ešte vždy, ako magnát a rytier, musel odmietnuť básnik Guido Cavalcanti, „prvý priateľ“ Danteho, ako si ho bol označil v Novom živote. Zdá sa, že po napísaní tohto dielka sa vzťah oboch čelných stilnovistov začal zhoršovať. Najmä Danteho príklon k Foresemu, k bratovi Corsa Donatiho (ktorý sa usiloval Guida zavraždiť počas jeho púte do Santiaga di Compostella v roku 1292), a k „veselým spoločníkom“ Foreseho druhu bol spolu s Danteho odklonom od stilnovistickej poetiky pre Guida hlavným motívom k napísaniu kritického sonetu na adresu bývalého priateľa:

 

 

Čím viac ťa vídam, tým viac vychodí mi,

že tvoja myseľ prinízko zísť hodlá;

oj, či ma pre tvoj um dnes bolesť bodla

i pre cnosti, čo sú ti odňatými!

Prv si sa nechcel stýkať s ľuďmi zlými:

bežal si preč, kde bola zberba podlá;

a moja chvála s tvojou vždy sa zhodla,

keď mňa si čítal a ja tvoje rýmy.

Dnes pre tvoj život, nízky prinajmenej,

nemám chuť chváliť žiadne tvoje diela,

ba mienim sa ti vyhýbať už vcelku.

Ak prečítaš si viackrát túto znelku,

ten mrzký duch, čo ovládol ťa scela,

vzdiali sa z tvojej duše zúboženej.

 

 

800px-dante_domenico_di_michelino_duomo_florence.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PREJSŤ NA

 

BOŽSKÁ KOMÉDIA –ÚVODNÁ STRANA

RÁDIO DEVÍN – PARNAS

DANTE– ŽIVOT

PEKLO – UKÁŽKY

PEKLO KOMENTÁR

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1     2

 

 

 

1      2

 

 
 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.

Kontakt

Štatistiky

Online: 2
Celkom: 352299
Mesiac: 6003
Deň: 206