Choď na obsah Choď na menu

 

images-22.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

RAJ

KOMENTÁR

33. SPEV: VERŠ 94 – 96

 

94       Jeden mih v ňom mi viac je od mámora

dvadsiatich piatich vekov, jak sa v sláne

tieň Argy klásť zrel s údivom boh mora.

97       Myseľ sa mi tak hĺbi v nazeranie,

nehybná, stála, stále priamočiara,

že vždy viac túžbou po videní planie.

100     Ducha tu spraví takým táto žiara,

že pre tvár inú, pre inakšie zrenia

sa za nijakú cenu neroztvára.

 

103     94—96 Jeden mih v ňom mi viac je od mámora / dvadsiatich piatich vekov... — Od samých začiatkov sa komentátori líšili vo výklade tejto tercíny už pre rozdielny význam, aký prikladali jej kľúčovému slovu „letargo“. Odcitujeme si celú tercínu v origináli: „Un punto solo m’é maggior letargo / che venticinque secoli alla ’mpresa / che fe’ Nettuno ammirar l’ombra d’Argo.“ Prvá skupina, reprezentovaná najlepším z prvých interpretov BK Ottimom a nasledovaná nejedným z najvýznamnejších moderných bádateľov, videla v tomto slove význam „obdiv“, „údiv“, „úžas“. Podľa tohto výkladu zmysel tercíny by mal byť nasledovný: obdiv, ktorý ľudstvo počas dvadsaťpäť storočí venovalo plavbe Argonautov, vzatý vo svojom celku, je menší než obdiv, aký pociťoval Dante v jedinom okamihu svojej vrcholnej vízie. Nechýbali kritici, ktorí nazvali túto interpretáciu — nie som si však istý, či tak veľmi právom — až smiešnou. Druhá skupina vychádzala z takého významu tohto slova, aký mu pripísal už Danteho syn Pietro a ďalší z najstarších komentátorov, Benvenuto; význam, dotvrdzovaný i ďalšími výskumami slovníka Danteho doby, by mal obsahovať „potlačenie rozumovej činnosti so zabudnutím a nepretržitým spánkom“. Tak to vysvetľuje Benvenuto, citujúc pritom Hippocrata, Galienu, Avicennu. Vďaka tomuto výkladu druhá skupina priniesla toľko i natoľko rozmanitých, až navzájom si protirečiacich interpretácií, že ich nemožno vypočítať. Z nich — podľa hesla v danteovskej „Enciclopedii“ — najprijateľnejšie by malo byť toto: jediný okamih tejto vízie je pre Danteho príčinou väčšieho zabudnutia, než aké mohlo spôsobiť 2500 rokov, aby ľudstvo zabudlo na podujatie Argonautov, z ktorého si stále pripomína mnohé detaily, kým Dante zo svojej vrcholnej vízie nie je schopný zaznamenať v podstate takmer nič.

Domnievame sa, že už tu limitovanie „obsahu“ videnia iba na číru „príčinu“ jeho takého veľkého či ešte väčšieho zabudnutia odvádza bádanie od dôležitejších momentov k podružnejším. Dvadsaťpäť storočí ľudských dejín, počítaných v stredoveku práve od plavby Argonautov (jej dátum sa kládol do r. 1223 pr. n. l.; k tomu treba ešte pripočítať ďalší čas až po rok 1300 n. l., v ktorom sa koná Danteho záhrobná púť, čo dáva dovedna približne 2 500 rokov), je súčasne, podľa nášho názoru, aj súčasťou obsahu Danteho videnia, a to podľa opisu obsiahnutého vo v. 85—90, čiže videnia rozdielneho od doterajších chápaní histórie. Kľúčový význam pre určenie skutočného obsahu našej tercíny má skutočne identifikovanie správneho významu slova „letargo“. A tu treba poznamenať, že napriek takmer všeobecnému jeho výkladu v súčasnosti ako „najhlbšieho zabudnutia“ niektorí najnovší bádatelia neprestávajú tvrdiť, že v Danteho dobe sa nájdu doklady aj na Ottimov význam tohto slova (i keď len sekundárny) ako „obdiv, údiv, úžas“. Podľa našej mienky sa objavujú záblesky tohto významu — i keď mimovoľne — u niektorých interpretov: napríklad M. Casella v „čítaní“ tohto spevu poznamenal, že Dante v tom istom okamihu „videl a zabudol“ (Letture dantesche, Paradiso. Sansoni-Firenze 1961, str. 685). „Zabúda sa“ u väčšiny bádateľov na korešpondenciu tohto miesta z posledného spevu s dvoma predôležitými miestami zo spevu prvého a druhého, v ktorom sa Danteho let Rajom pripodobní k plavbe Argonautov (II, v. 15—18), ba kladie sa nad ňu: „Tí slávni, ktorí vykonali jazdu / do Kolchidy, sa až tak nedivili / jak vy, keď zreli Jásona sťa gazdu.“ Čiže nedivili sa tak ani pri vrcholných bodoch zápasu o „zlaté rúno“, ktoré bolo cieľom ich plavby (a na symbolickom pláne je ním u Danteho záverečná fáza videnia v tejto kantike, obsiahnutá v závere tridsiateho tretieho spevu).

Ak sa u N. Sapegna i D. Mattaliu (z ich rozsiahlych komentárov k Raju čerpá náš výklad najviacej) správne poukazuje pri I. speve tejto kantiky, že vzývanie prvého vrcholu Parnasu, patriaceho Múzam, i druhého vrcholu, náležiaceho priamo Apolónovi-Fébovi, vo v. 16—18 („jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil; no do posledných trudov / obom sa treba spojiť s mojou snahou“) Dante podopiera v prvom rade o Lucanove Farsalia (V, v. 72), stačilo sa držať tejto stopy, aby o nejakých sto veršov ďalej sa našiel „podklad“ pre časť videnia spomínaného pod „jediným bodom“ v XXXIII. speve Raja, v tejto analyzovanej tercíne. Veštkyni z Delf, opanovanej Fébom-Apolónom, „čas všechen se v hromadu jednu / kupí, ubohé kněžce hruď tolik staletí tiskne, / taková řada dějů se zjevuje. Vše, co má nastat, / tlačí se k světlu, ven derou se sudby a po slovech touží, / nechybí první den, ni poslední tohoto světa...“ (Farsalská pole V, v. 177—181. Svoboda 1976. Str. 143 — Podč. V. T.)

Cestou od dvojvrcholového Parnasu k tomuto miestu nájde pozorný čitateľ i narážku na „nižšiu“ hodnotu veštieb Sibyly Kúmskej (v. 136—138, str. 141), ktorú Dante spomínal vo v. 65—66. Opakujeme, súčasťou Danteho videnia vo v. 91—93 XXXIII. spevu Raja nemôže — podľa nášho názoru — nebyť aj dvadsaťpäť storočí ľudských dejín, a to najmä nie v tom jedinom „bode“, v ktorom podľa Beatrice minulosť, prítomnosť i budúcnosť sú vedno prítomné. Veď od prvých postáv Raja, od Piccardy a cisára Justiniána, cez Carla Martella až po samú Beatricu, z najvyšších výšin mieria básnikove invektívy na jeho súčasnosť vo svete. Nemôže chýbať obraz sveta — i keď novo videný a nevyslovený, ale predošlými výkladmi pripravovaný — ani v tomto bode, v ktorom nie náhodou sa vracia motív lode Argo, ku ktorej prirovnal Dante na samom začiatku svoj let nebeskými sférami až k najvyššiemu bodu, kde cieľ plavby, „zlaté rúno“, metonymicky súvisí s obsahom „druhého kruhu“ z XXXIII. spevu Raja (v. 127—132), v ktorom sa podľa Biblie postava druhej božskej osoby nazýva „baránkom“. Vráťme sa ešte k Lucanovým Farsaliám, kde citované úryvky z V. spevu majú svoje významné pokračovanie vzhľadom k našej tercíne, k jej rýmu „letargo-Argo“ (v. 94—96), bližšie určujúcemu súčasne význam slova „letargo“. Fébus — Apolón nechce zjaviť dopytujúcemu sa Rimanovi budúcnosť v celej úplnosti, preto veštici zrazu „Léthu jí seslal do nitra, aby / tajemství bohu jí vzala“ (v. 221—222, str. 144. Podč. V. T.). Tento literárny podklad z Lukánových Farsalií, na ktorý sa v Danteho tercíne podľa našej mienky naráža, odkrýva nám jeden z ďalších postupov Danteho, tvorcu talianskeho básnického jazyka. Je to postup nie nepríťažlivý pre niektorých našich súčasných básnikov. Napokon, už v Očistci sme videli, že Dante vysoko funkčne použil aj „obrateň“ (čiže palindrom, „rak“), známy zo slovenskej poézie, a to AVE EVA (v X. speve, v. 38—48, str. 84 a pozn. na str. 309—310). V tomto prípade ide zas o „kontamináciu“ dvoch slov v slove jedinom: „letargo“ akoby v sebe spájalo aj „Argo“, ktorej tieň sa napokon objaví v poslednom člene rýmu (v. 96) aj slovo „Léthé“ čiže rieku zabudnutia. Dante, ako hovorí M. Casella, v jednom okamihu „uvidel aj zabudol“; presnejšie povedané, všetko — pokiaľ ide o ľudské dejiny, začínajúce sa plavbou lode Argo — videl od začiatkov až po ich koniec, i keď to všetko potom zabudol. Čiže, podľa nášho názoru, v slove „letargo“ treba zlúčiť obidva významy, ktoré spomínali dosiaľ obidve skupiny, a to „zabudnutie“ aj „údiv“. Žiada si to napokon aj paralelizmus prvého a tretieho verša tejto tercíny: ak sa divil sám boh mora, Neptún, mal prečo — i čomu — sa diviť aj človek Dante. Pritom nie je zanedbateľný ani jemný kontrast, že totiž boh mora videl z lode Argo iba „tieň“, teda čosi temné, čo sprevádza dielo ľudské, kým Dante z božského raja prijíma číre svetlo. U Danteho sa, videli sme to na viacerých miestach, už humanisticky silno hlási ľudská túžba po správnom poznaní a vedenie sa kladie na jedno z najvyšších miest. Mámor, čiže túžba, až ošiaľ (slovo používajú v tomto význame Hviezdoslav, Figuli, Novomeský a i.) po poznaní, obsiahnutý v celom ľudstve za dvadsaťpäť storočí — i smerujúci k poznaniu tohto ľudstva a jeho túžob — sa sústredil tu do jediného okamihu aj sa uspokojoval a vzrastal o nové túžby, znova uspokojované a po videní úplne sa zabudol. Slovo „mámor“ v rýmovej polohe zachováva ďalšiu vlastnosť originálu: tvorí so slovom „more“ rýmové echo („od mámora — mora“) ako v pôvodine slovo „letargo“ s menom lode „Argo“.

 

 

 

 

 

PREJSŤ NA

 

BOŽSKÁ KOMÉDIA –ÚVODNÁ STRANA

RÁDIO DEVÍN – PARNAS

DANTE– ŽIVOT

BÁSNIK DANTE  1

BÁSNIK DANTE  2

PEKLO – UKÁŽKY

PEKLO KOMENTÁR

OČISTEC - UKÁŽKY

OČISTEC - KOMENTÁR

RAJ - UKÁŽKY

RAJ - KOMENTÁR

RAJ - KOMENTÁR 33. SPEV

RAJ - MOTLITBA

 

 

 

 

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 2
Celkom: 361863
Mesiac: 4869
Deň: 136