Choď na obsah Choď na menu
 
 
 
images-9.jpg
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
RAJ
KOMENTÁR
1—12 Preniká sláva Hýbateľa sveta / cez celý vesmír... — Boh je tu poňatý aristotelovsky ako prvý hýbateľ vesmíru. Nebom, kde skvie sa číre svetlo (sláva) vo vrcholnej miere, sa rozumie Empyreum (pozri Raj XXX, v. 38—40). Toto slovo gréckeho pôvodu znamená ‚ohnivý‘ a Dante v liste Cangrandemu, ktorému venoval tretiu kantiku (O Cangrandem pozri spev XVII., v. 76—93), vysvetľuje ho takto: „A nazýva sa Empyreum preto, že toto nebo celé plápolá ohňom jeho žiary...“ (List XIII., 66.) Prvých dvanásť veršov tvorí tzv. propozíciu, predstavenie látky, o ktorej sa bude v epose spievať (podobne, ako v Hollého Svatoplukovi sú propozíciou prvé štyri hexametre: „Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel / Vojnu...“ atď.).
 
 
 
13—15 Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci... — Po propozícii v epose nasleduje vzývanie Múzy, resp. Múz (napr. „Umko, milá...“, Hollý, Svatopluk). K Múzam sa obracal Dante v prvých dvoch kantikách (Peklo II, v. 7, str. 17 a pozn. na str. 302; Očistec I, v. 7—12, str. 9—10 a pozn. na str. 286). V tejto kantike sa básnik obracia priamo na Féba (Apolóna) nielen preto, že pristupuje k poslednému dielu, k tretej časti svojho diela, ale i k látke najnáročnejšej (adj. ‚posledný‘ tu má i tento význam), Danteovskí bádatelia vidia v prvom verši tejto tercíny echo Vergiliovho prvého verša z poslednej eklogy jeho Bukolík: „Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu“ (citujeme ho v preklade Jána Hollého: Dielo JH I, Trnava 1950. Str. 98).
16—18 Jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil... — Dosiaľ stačilo Dantemu vzývať Múzy, sídliace podľa antických bájí na vrchole Parnasu, nazývanom Nisa; teraz musí uprieť zrak aj na druhý vrchol s menom Cirra (resp. Kirrha), pokladaný za sídlo boha slnka Féba (Apolóna) a vodcu Múz. Dante dva vrcholy Parnasu poznal aj z Lukánových Pharsalií (V, v. 72). (Pre zaujímavosť dodajme, že i V. Holan v Terezke Planetovej vraví: „Dva vrcholy má Parnas přeci.“)
 
19—21 ... jak keď si vyhral nad Marsyom rvavým... — Satyr Marsyas sa odvážil vyzvať Apolóna na súťaž v hre na flautu. Po prehre ho boh priviazal k stromu a stiahol z kože (P. Ovidius Naso, Metamorfózy, VI, v. 382—400. Prel. Ignác Šafár. Vyd. Tatran, 1979, Str. 121). Dante pri vzývaní Múz v Očistci uvádza podobný príklad potrestanej pýchy, za ktorú vyzývateľky boli premenené na straky (Očistec I, v. 10—12, str. 10 a pozn. na str. 286).
 
25—27 ... z tej rastliny, čo bola ti tak drahá. — Čiže z vavrínu. Apolónovi táto rastlina bola drahou preto, že sa na ňu (podľa Ovidiových Premien) premenila víla Dafné (po grécky „Vavrín“), do ktorej sa — zasiahnutý ostrou Kupidovou strelou — nešťastne zaľúbil (Pozri Metamorfózy. Prel. Ignác Šafár. Tatran 1979. Str. 26—28. — Tiež naše Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980, Str. 17—19).
28—33 Tak zriedka dnes si, otče, brať už mieni / cisár či básnik pre triumf z jej krásy... — O vavrínovom venci ako ozdobe víťazných cisárov a básnikov vedel Dante už zo Statia (o tomto básnikovi pozri Očistec XXI, v. 91—102, str. 179 a pozn. na str. 336), ktorý o vavríne vraví v Tebaide aj Achilleide („vatumque ducumque... laurus“; „vavrín... i veštcov i vodcov“). Po vavríne túžil i Petrarca (meno jeho lásky ‚Laura‘ v preklade značí ‚Vavrínka‘), ktorý ním bol korunovaný na Kapitole; v jednom zo sonetov označuje vavrín ako „Strom víťazstva a triumfu a slávy, / čo cisárom a pevcom skladáš chválu“ (Canzoniere, 263. — Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980. Str. 189). Pozoruhodný je i názor Goetheho: „Nemôžem zaprieť, že keď som myslel na šťastie, po ktorom hodno túžiť, javilo sa mi v tvare vavrínového venca uvitého na oslavu básnika.“ (Poézia a pravda, IV.) „Božstvom z Delf“ je Apolón, ktorý mal najslávnejšiu veštiareň v Delfách na úpätí Parnasu.
 
34—36 ...nech odvetia mi z Cirry. — Cirra je potaliančený tvar Kirrhy, druhého vrcholu Parnasu, na ktorom sídlil sám Fébus (Apolón), kým na vrchole prvom, na Nise, bývali Múzy. Tu sme kvôli presnému rýmu ponechali taliansky tvar v mene vrchu. Inak, Kirrhou sa menoval i delfský prístav, taktiež zasvätený Apolónovi, pravda, z kontextu je zrejmé, že Dante má na myslí „druhý vrchol“ Parnasu, spomínaný už vo v. 16.
37—42 Vychádza ľuďom z rozličného kraja / veľsvetlo sveta... — Po propozícii námetu a po vzývaní (invokácii) nasleduje ako v prvom speve Očistca i tu rozsiahla a zložitá astronomická perifráza, ktorou básnik označuje čas svojho stúpania k nebu z pozemského raja (pozri XXXIII. spev Očistca). Veľsvetlo sveta je slnko. Štyrmi kruhmi sa podľa najprijateľnejších výkladov rozumejú rovník (na ktorom sa slnko nachádza za rovnodennosti, tu, pochopiteľne, jarnej), slnečná dráha, ekliptika (ktorá v rovnodennom bode pretína rovník), poludník (ktorý prechádza rovnodenným bodom) a horizont. Prvé tri kruhy pretínajú štvrtý a utvárajú tak tri kríže. Podľa najstarších komentátorov všetky tieto znaky dovedna symbolizujú sedem cností (pozri Očistec XXXI, v. 103—111, str. 264 a pozn. na str. 357). „Lepšou hviezdou“ je súhvezdie Barana, s ktorým je slnko v konjunkcii za jarnej rovnodennosti a s ním sa dáva na „šťastnejšiu“ čiže jarnú dráhu. Toto súhvezdie pokladali v stredoveku za plodivé a oživotvorujúce (pozri Peklo I, v. 37—43, str. 11 a pozn. na str. 297).
 
43—48 A takmer taký prah tu obzor delí / na noc a deň... — Slnko, ktoré vychádza z rozličných „prahov“, z rozličných brán v rozdielnych častiach roka, svojou dráhou delí tu obzor takmer ako za jarnej rovnodennosti; „takmer“ preto, lebo je už niekoľko dní po nej. Keďže na južnej pologuli, kam situoval Dante pozemský raj, je práve poludnie (pozri Očistec XXXIII, v. 103—105, str. 281 a pozn. na str. 361), na protiľahlom bode severnej pologule, kde leží podľa básnikovej predstavy Jeruzalem (pozri Komentár k Očistcu, str. 286 k v. 4), je práve polnoc. Práve preto „tmavší od večera zrieť jeden pól“ (čiže pól severný) a „druhý celý biely“ (pól južný). Oči Beatrice mieria k slnku vľavo, teda opačne, ako oči ľudí vidia slnko na severnej pologuli (pozri Očistec IV, v. 55—60, str. 35 a pozn. na str. 293). Hyperbola Beatricinho pohľadu, prenikavejšieho nad orlí zrak (v stredoveku bol rozšírený názor, že orlice privykali svoje mláďatá hľadieť do slnka; pozri Raj XX, v. 31—32), je súčasne prípravou na Danteho let k hviezdam. A to nielen samotným motívom vtáka, vystupujúceho k najväčším výškam, ale práve motívom prenikavého pozerania, správneho „videnia“, ktoré v Danteho chápaní predchádza i samu lásku (pozri Raj XXVIII, v. 109—111). Napokon, Beatricin pohľad bude vznášať Danteho od jednej hviezdy k ďalšej.
 
 
 
55—57 Veľa sa smie, čo nie je dovolené / tu našim zmyslom... — V Danteho odbočeniach príslovka „tu“ označuje miesto na zemi, kým „tam“ sa vzťahuje na dané miesto jeho fiktívnej púte (tuná na pozemský raj, kde vládal hľadieť i do slnka za istý čas, ako vyplýva z veršov 54 a 58). Verše 56—57 sú „echom“ veršov z Očistca (XXVIII, v. 77—78.)
 
61—63 A sťaby deň sa zrazu zdvojnásobil... — Dante bez toho, že by — ako postava svojho diela — vedelo tom, sa už dvíha k výškam, a preto sa znásobuje jas vôkol neho.
 
67—69 ... jak keď sa Glaukos pri chutnaní trávy / menil... — Bájny rybár z Boethie, Glaukos, všimol si, že ulovené ryby, len sa dotkli dákej zvláštnej trávy, začali sa kĺzať naspäť do mora. Keď v údive sám ochutnal z tej trávy, pocítil tiež túžbu ponoriť sa do hlbín, kde sa stal jedným z najmocnejších morských bohov (Metamorfózy XIII, v. 898—968. Prel. Ignác Šafár. Str. 264—265). Tento motív prevzatý z Ovidia poslúži ako príprava Dantemu hneď pri neďalekom obraze tak mohutného nebeského svetla, že nemožno k nemu prirovnať ani tie najobrovskejšie jazerá (v. 80—81). Svetlo prirovnané k vode sa objaví ešte pri vstupe do Empyrea (Raj XXX, v. 61—63) a postava Ovidiovho Glauka obsahuje možno i ďalšie prvky, ktoré Dante využije v záverečnom speve tejto kantiky.
 
73—81 Či som, ó, Láska... — Tieto tri tercíny sú určitým druhom odbočky k času, v ktorom Dante-autor píše tieto verše. Totiž, ako vysvitá z ďalších tercín (v. 82—93) a najmä z Beatricinej reči v nich, Dante ako dramatická postava skladby ešte nevie, že stúpa k tzv. sfére ohňa, umiestnenej pod nebom Luny (pozri v. 115). Verše 73—75 sú alúziou na Bibliu (II. Kor., XII, 3), ktorou sa básnik vracia k rozhovoru s Vergiliom v II. speve Pekla, v. 28—33 (str. 18 a pozn. na str. 304). „Súladom“ (v. 78) sa rozumie nielen harmónia jasu, ale i zvuku (pozri v. 82), tzv. „hudby sfér“. Názor, že nebeské kruhy pri svojom pohybe tvoria súladné zvuky, patrí Pytagorovi; prevzal ho Platón a k Dantemu sa dostal najmä prostredníctvom Ciceronovho spisu Scipionov sen.
 
 
 
85—93 A tá, čo zná mi vnútro do litery... — Až Beatrice upozorní Danteho-postavu, že už nie sú v pozemskom raji na vrchole Očistca, ale že sa blížia k sfére ohňa, ktorú Dante-básnik naznačoval slovami „žiar“ vo v. 79 a 86 (v ňom ho metaforicky prenáša do svojho vnútra). Súčasne jeho sprievodkyňa odkrýva aj rýchlosť ich výstupu, väčšiu od blesku padajúceho k zemi.
 
 
 
99 ... jak vládzem stúpať cez tie ľahké hmoty. — Čiže cez vzduch a cez oheň.
 
 
 
109—120 V tom poriadku sú veci v svete celom... — Tieto tercíny (i predošlé od v. 103) sú rozvedením a exemplifikovaním prvej tercíny zo začiatku spevu (v. 1—3). Inštinkt ženie veci i tvory k rozličným cieľom, „prístavom“ (v. 112). Oheň sa dvíha nahor k svojmu „bydlu“, ktoré súdobá veda videla vinúť sa „pozdĺž neba luny“ (Dante, Hostina III, III, 2); každý druh zveri sa správa podľa osobitného inštinktu a zem sa drží pohromade podľa zákona príťažlivosti (v. 115—117). Prirodzenou náklonnosťou sa vyznačujú nielen nižšie druhy stvorenstva, ale i tvory, „čo um a lásku majú“ (v. 120), ľudia a anjeli (pozri spevy XXVIII a XXIX).
 
 
 
121—123 ... v ňom krúži to, čo najviacej sa náhli. — „Tichým nebom“ sa rozumie Empyreum (spevy XXX — XXXIII), kým nebom, „čo najviacej sa náhli“, je nebo deviate, nazývané Prvým hýbateľom, ktoré podľa Danteho pre nesmiernu túžbu spojiť sa s „tichým nebom“ v každej jeho časti krúži tak rýchlo, že „jeho rýchlosť je takmer nepredstaviteľná“ (Hostina II, III, 9).
124—126 A doň, jak v miesto predurčené strele... — Čiže do Empyrea.
 
 
133—142 A podobne, jak z mrakov vídať častý / oheň sa zniesť... — Blesk, ktorý je ohňom, a teda podľa svojej povahy by sa mal vznášať nahor (podobne ako ľudská prirodzenosť), nezriedka šľahne nadol strhnutý zemskou príťažlivosťou. O prirodzenom „sklone“ ohňa hovorí Dante už v obraze, ktorým prirovnáva k nemu zaľúbeného ducha: „Potom, jak oheň do výšavy sála / už pre formu, čo od prírody prahne / po sfére, kde jej látka je vždy stála, / tak do túžby duch zaľúbený vtiahne...“ (Očistec XVIII, v. 28—31, str. 149 a pozn. na str. 327—328.)
 
RAJ
KOMENTÁR
1—12 Preniká sláva Hýbateľa sveta / cez celý vesmír... — Boh je tu poňatý aristotelovsky ako prvý hýbateľ vesmíru. Nebom, kde skvie sa číre svetlo (sláva) vo vrcholnej miere, sa rozumie Empyreum (pozri Raj XXX, v. 38—40). Toto slovo gréckeho pôvodu znamená ‚ohnivý‘ a Dante v liste Cangrandemu, ktorému venoval tretiu kantiku (O Cangrandem pozri spev XVII., v. 76—93), vysvetľuje ho takto: „A nazýva sa Empyreum preto, že toto nebo celé plápolá ohňom jeho žiary...“ (List XIII., 66.) Prvých dvanásť veršov tvorí tzv. propozíciu, predstavenie látky, o ktorej sa bude v epose spievať (podobne, ako v Hollého Svatoplukovi sú propozíciou prvé štyri hexametre: „Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel / Vojnu...“ atď.).
 
 
 
13—15 Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci... — Po propozícii v epose nasleduje vzývanie Múzy, resp. Múz (napr. „Umko, milá...“, Hollý, Svatopluk). K Múzam sa obracal Dante v prvých dvoch kantikách (Peklo II, v. 7, str. 17 a pozn. na str. 302; Očistec I, v. 7—12, str. 9—10 a pozn. na str. 286). V tejto kantike sa básnik obracia priamo na Féba (Apolóna) nielen preto, že pristupuje k poslednému dielu, k tretej časti svojho diela, ale i k látke najnáročnejšej (adj. ‚posledný‘ tu má i tento význam), Danteovskí bádatelia vidia v prvom verši tejto tercíny echo Vergiliovho prvého verša z poslednej eklogy jeho Bukolík: „Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu“ (citujeme ho v preklade Jána Hollého: Dielo JH I, Trnava 1950. Str. 98).
16—18 Jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil... — Dosiaľ stačilo Dantemu vzývať Múzy, sídliace podľa antických bájí na vrchole Parnasu, nazývanom Nisa; teraz musí uprieť zrak aj na druhý vrchol s menom Cirra (resp. Kirrha), pokladaný za sídlo boha slnka Féba (Apolóna) a vodcu Múz. Dante dva vrcholy Parnasu poznal aj z Lukánových Pharsalií (V, v. 72). (Pre zaujímavosť dodajme, že i V. Holan v Terezke Planetovej vraví: „Dva vrcholy má Parnas přeci.“)
 
19—21 ... jak keď si vyhral nad Marsyom rvavým... — Satyr Marsyas sa odvážil vyzvať Apolóna na súťaž v hre na flautu. Po prehre ho boh priviazal k stromu a stiahol z kože (P. Ovidius Naso, Metamorfózy, VI, v. 382—400. Prel. Ignác Šafár. Vyd. Tatran, 1979, Str. 121). Dante pri vzývaní Múz v Očistci uvádza podobný príklad potrestanej pýchy, za ktorú vyzývateľky boli premenené na straky (Očistec I, v. 10—12, str. 10 a pozn. na str. 286).
 
25—27 ... z tej rastliny, čo bola ti tak drahá. — Čiže z vavrínu. Apolónovi táto rastlina bola drahou preto, že sa na ňu (podľa Ovidiových Premien) premenila víla Dafné (po grécky „Vavrín“), do ktorej sa — zasiahnutý ostrou Kupidovou strelou — nešťastne zaľúbil (Pozri Metamorfózy. Prel. Ignác Šafár. Tatran 1979. Str. 26—28. — Tiež naše Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980, Str. 17—19).
28—33 Tak zriedka dnes si, otče, brať už mieni / cisár či básnik pre triumf z jej krásy... — O vavrínovom venci ako ozdobe víťazných cisárov a básnikov vedel Dante už zo Statia (o tomto básnikovi pozri Očistec XXI, v. 91—102, str. 179 a pozn. na str. 336), ktorý o vavríne vraví v Tebaide aj Achilleide („vatumque ducumque... laurus“; „vavrín... i veštcov i vodcov“). Po vavríne túžil i Petrarca (meno jeho lásky ‚Laura‘ v preklade značí ‚Vavrínka‘), ktorý ním bol korunovaný na Kapitole; v jednom zo sonetov označuje vavrín ako „Strom víťazstva a triumfu a slávy, / čo cisárom a pevcom skladáš chválu“ (Canzoniere, 263. — Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980. Str. 189). Pozoruhodný je i názor Goetheho: „Nemôžem zaprieť, že keď som myslel na šťastie, po ktorom hodno túžiť, javilo sa mi v tvare vavrínového venca uvitého na oslavu básnika.“ (Poézia a pravda, IV.) „Božstvom z Delf“ je Apolón, ktorý mal najslávnejšiu veštiareň v Delfách na úpätí Parnasu.
 
34—36 ...nech odvetia mi z Cirry. — Cirra je potaliančený tvar Kirrhy, druhého vrcholu Parnasu, na ktorom sídlil sám Fébus (Apolón), kým na vrchole prvom, na Nise, bývali Múzy. Tu sme kvôli presnému rýmu ponechali taliansky tvar v mene vrchu. Inak, Kirrhou sa menoval i delfský prístav, taktiež zasvätený Apolónovi, pravda, z kontextu je zrejmé, že Dante má na myslí „druhý vrchol“ Parnasu, spomínaný už vo v. 16.
37—42 Vychádza ľuďom z rozličného kraja / veľsvetlo sveta... — Po propozícii námetu a po vzývaní (invokácii) nasleduje ako v prvom speve Očistca i tu rozsiahla a zložitá astronomická perifráza, ktorou básnik označuje čas svojho stúpania k nebu z pozemského raja (pozri XXXIII. spev Očistca). Veľsvetlo sveta je slnko. Štyrmi kruhmi sa podľa najprijateľnejších výkladov rozumejú rovník (na ktorom sa slnko nachádza za rovnodennosti, tu, pochopiteľne, jarnej), slnečná dráha, ekliptika (ktorá v rovnodennom bode pretína rovník), poludník (ktorý prechádza rovnodenným bodom) a horizont. Prvé tri kruhy pretínajú štvrtý a utvárajú tak tri kríže. Podľa najstarších komentátorov všetky tieto znaky dovedna symbolizujú sedem cností (pozri Očistec XXXI, v. 103—111, str. 264 a pozn. na str. 357). „Lepšou hviezdou“ je súhvezdie Barana, s ktorým je slnko v konjunkcii za jarnej rovnodennosti a s ním sa dáva na „šťastnejšiu“ čiže jarnú dráhu. Toto súhvezdie pokladali v stredoveku za plodivé a oživotvorujúce (pozri Peklo I, v. 37—43, str. 11 a pozn. na str. 297).
 
43—48 A takmer taký prah tu obzor delí / na noc a deň... — Slnko, ktoré vychádza z rozličných „prahov“, z rozličných brán v rozdielnych častiach roka, svojou dráhou delí tu obzor takmer ako za jarnej rovnodennosti; „takmer“ preto, lebo je už niekoľko dní po nej. Keďže na južnej pologuli, kam situoval Dante pozemský raj, je práve poludnie (pozri Očistec XXXIII, v. 103—105, str. 281 a pozn. na str. 361), na protiľahlom bode severnej pologule, kde leží podľa básnikovej predstavy Jeruzalem (pozri Komentár k Očistcu, str. 286 k v. 4), je práve polnoc. Práve preto „tmavší od večera zrieť jeden pól“ (čiže pól severný) a „druhý celý biely“ (pól južný). Oči Beatrice mieria k slnku vľavo, teda opačne, ako oči ľudí vidia slnko na severnej pologuli (pozri Očistec IV, v. 55—60, str. 35 a pozn. na str. 293). Hyperbola Beatricinho pohľadu, prenikavejšieho nad orlí zrak (v stredoveku bol rozšírený názor, že orlice privykali svoje mláďatá hľadieť do slnka; pozri Raj XX, v. 31—32), je súčasne prípravou na Danteho let k hviezdam. A to nielen samotným motívom vtáka, vystupujúceho k najväčším výškam, ale práve motívom prenikavého pozerania, správneho „videnia“, ktoré v Danteho chápaní predchádza i samu lásku (pozri Raj XXVIII, v. 109—111). Napokon, Beatricin pohľad bude vznášať Danteho od jednej hviezdy k ďalšej.
 
 
 
55—57 Veľa sa smie, čo nie je dovolené / tu našim zmyslom... — V Danteho odbočeniach príslovka „tu“ označuje miesto na zemi, kým „tam“ sa vzťahuje na dané miesto jeho fiktívnej púte (tuná na pozemský raj, kde vládal hľadieť i do slnka za istý čas, ako vyplýva z veršov 54 a 58). Verše 56—57 sú „echom“ veršov z Očistca (XXVIII, v. 77—78.)
 
61—63 A sťaby deň sa zrazu zdvojnásobil... — Dante bez toho, že by — ako postava svojho diela — vedelo tom, sa už dvíha k výškam, a preto sa znásobuje jas vôkol neho.
 
67—69 ... jak keď sa Glaukos pri chutnaní trávy / menil... — Bájny rybár z Boethie, Glaukos, všimol si, že ulovené ryby, len sa dotkli dákej zvláštnej trávy, začali sa kĺzať naspäť do mora. Keď v údive sám ochutnal z tej trávy, pocítil tiež túžbu ponoriť sa do hlbín, kde sa stal jedným z najmocnejších morských bohov (Metamorfózy XIII, v. 898—968. Prel. Ignác Šafár. Str. 264—265). Tento motív prevzatý z Ovidia poslúži ako príprava Dantemu hneď pri neďalekom obraze tak mohutného nebeského svetla, že nemožno k nemu prirovnať ani tie najobrovskejšie jazerá (v. 80—81). Svetlo prirovnané k vode sa objaví ešte pri vstupe do Empyrea (Raj XXX, v. 61—63) a postava Ovidiovho Glauka obsahuje možno i ďalšie prvky, ktoré Dante využije v záverečnom speve tejto kantiky.
 
73—81 Či som, ó, Láska... — Tieto tri tercíny sú určitým druhom odbočky k času, v ktorom Dante-autor píše tieto verše. Totiž, ako vysvitá z ďalších tercín (v. 82—93) a najmä z Beatricinej reči v nich, Dante ako dramatická postava skladby ešte nevie, že stúpa k tzv. sfére ohňa, umiestnenej pod nebom Luny (pozri v. 115). Verše 73—75 sú alúziou na Bibliu (II. Kor., XII, 3), ktorou sa básnik vracia k rozhovoru s Vergiliom v II. speve Pekla, v. 28—33 (str. 18 a pozn. na str. 304). „Súladom“ (v. 78) sa rozumie nielen harmónia jasu, ale i zvuku (pozri v. 82), tzv. „hudby sfér“. Názor, že nebeské kruhy pri svojom pohybe tvoria súladné zvuky, patrí Pytagorovi; prevzal ho Platón a k Dantemu sa dostal najmä prostredníctvom Ciceronovho spisu Scipionov sen.
 
 
 
85—93 A tá, čo zná mi vnútro do litery... — Až Beatrice upozorní Danteho-postavu, že už nie sú v pozemskom raji na vrchole Očistca, ale že sa blížia k sfére ohňa, ktorú Dante-básnik naznačoval slovami „žiar“ vo v. 79 a 86 (v ňom ho metaforicky prenáša do svojho vnútra). Súčasne jeho sprievodkyňa odkrýva aj rýchlosť ich výstupu, väčšiu od blesku padajúceho k zemi.
 
 
 
99 ... jak vládzem stúpať cez tie ľahké hmoty. — Čiže cez vzduch a cez oheň.
 
 
 
109—120 V tom poriadku sú veci v svete celom... — Tieto tercíny (i predošlé od v. 103) sú rozvedením a exemplifikovaním prvej tercíny zo začiatku spevu (v. 1—3). Inštinkt ženie veci i tvory k rozličným cieľom, „prístavom“ (v. 112). Oheň sa dvíha nahor k svojmu „bydlu“, ktoré súdobá veda videla vinúť sa „pozdĺž neba luny“ (Dante, Hostina III, III, 2); každý druh zveri sa správa podľa osobitného inštinktu a zem sa drží pohromade podľa zákona príťažlivosti (v. 115—117). Prirodzenou náklonnosťou sa vyznačujú nielen nižšie druhy stvorenstva, ale i tvory, „čo um a lásku majú“ (v. 120), ľudia a anjeli (pozri spevy XXVIII a XXIX).
 
 
 
121—123 ... v ňom krúži to, čo najviacej sa náhli. — „Tichým nebom“ sa rozumie Empyreum (spevy XXX — XXXIII), kým nebom, „čo najviacej sa náhli“, je nebo deviate, nazývané Prvým hýbateľom, ktoré podľa Danteho pre nesmiernu túžbu spojiť sa s „tichým nebom“ v každej jeho časti krúži tak rýchlo, že „jeho rýchlosť je takmer nepredstaviteľná“ (Hostina II, III, 9).
124—126 A doň, jak v miesto predurčené strele... — Čiže do Empyrea.
 
 
133—142 A podobne, jak z mrakov vídať častý / oheň sa zniesť... — Blesk, ktorý je ohňom, a teda podľa svojej povahy by sa mal vznášať nahor (podobne ako ľudská prirodzenosť), nezriedka šľahne nadol strhnutý zemskou príťažlivosťou. O prirodzenom „sklone“ ohňa hovorí Dante už v obraze, ktorým prirovnáva k nemu zaľúbeného ducha: „Potom, jak oheň do výšavy sála / už pre formu, čo od prírody prahne / po sfére, kde jej látka je vždy stála, / tak do túžby duch zaľúbený vtiahne...“ (Očistec XVIII, v. 28—31, str. 149 a pozn. na str. 327—328.)
 
 
 
 
 

 

PREJSŤ NA

 

BOŽSKÁ KOMÉDIA –ÚVODNÁ STRANA

RÁDIO DEVÍN – PARNAS

DANTE– ŽIVOT

BÁSNIK DANTE  1

BÁSNIK DANTE  2

PEKLO – UKÁŽKY

PEKLO KOMENTÁR

OČISTEC - UKÁŽKY

OČISTEC - KOMENTÁR

RAJ - UKÁŽKY

RAJ - KOMENTÁR

RAJ - KOMENTÁR 33. SPEV

RAJ - MOTLITBA

 

 

 

Kontakt

Štatistiky

Online: 3
Celkom: 361864
Mesiac: 4869
Deň: 135